Tomášova nevera (Antipascha – 1. nedeľa po Pasche) - zamyslenie na 17. týždeň v roku 2025
Mnohým ľuďom prischlo prirovnanie „neveriaci Tomáš“. Možno sa ušlo aj nám, keď sme niekomu nechceli uveriť, alebo sa nám niektoré skutočnosti nezdali byť možné.
Apoštol Tomáš bol naozaj neveriaci, keď mu ostatní apoštoli tvrdili, že Ježiš vstal z mŕtvych, povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
Možno po tejto výpovedi Tomáš v našich očiach klesol. Bola by to ale veľká chyba, lebo Tomáš bol muž pohotový rozhodný, bol horlivý, plný elánu a plný lásky k Ježišovi i ľuďom. Len si spomeňme, že keď Ježiš chcel ísť k hrobu mŕtveho priateľa Lazára, vtedy Tomáš vyhlásil: „Poďme aj my a umrime s ním.“ Alebo keď Ježiš rozprával o svojom odchode k Otcovi, opäť sa ozval Tomáš: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ On teda nebol zlým, či neveriacim človekom, mal iba pochybnosti. Jasne vedel, že ak bol niekto raz ukrižovaný a prebodnutý, nemôže predsa za normálnych okolností ožiť. Všetko ale dobre skončilo. Ježiš ho presvedčil, že žije a nezabudol mu pripomenúť, že nepostupoval celkom správne: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“
Tomášovo konanie nás dnes vedie k zamysleniu sa nad vierou, nevierou a pochybnosťou vo viere. Stojíme pred otázkou: „Čo je viera?“ „Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. Je to osobné primknutie sa človeka k Bohu. Súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu.“
Ale od Tomáša máme ešte jedno poučenie. Nemáme veriť hocičo a hocikomu. Ľudia sú totiž ochotní veriť vo všelijaké zjavenia, zázraky, proroctvá, veštenia a pritom Kristovo evanjelium je im vedľajšie
Spisovateľ Giovanni Papini v mladosti stratil vieru ale hľadal pravdu. Navštevoval národnú knižnicu vo Florencii, veľa čítal, všetko chcel vedieť. Trvalo mu vyše dvadsať rokov, kým našiel istotu. Svoju túžbu po pravde vyjadril týmito slovami: „Na kolenách vás prosím. Vášnivo si prosím, čo len trochu istoty. Trochu viery. Chcem najhlbšiu pravdu o sebe a o svete. Potrebujem ju ako poslednú oporu.“ Začal čítať evanjeliá, chodiť po kostoloch, hľadať Boha a našiel ho. Svoju knihu „Život Krista“ končí modlitbou plnou viery: „Si dosiaľ každý deň medzi nami a budeš s nami vždy. Žiješ medzi nami, pri nás, na zemi, ktorá je tvoja, naša, na tejto zemi. Potrebujeme len teba, jedine teba a nikoho iného. Jediný, ktorý nás miluješ, môžeš vycítiť, ako veľmi, strašne veľmi ťa potrebujeme na tomto svete, v tejto hodine.
Nebojme sa ani my hľadať čím lepšie zdôvodnenie náboženských právd viery.
Apoštol Tomáš bol naozaj neveriaci, keď mu ostatní apoštoli tvrdili, že Ježiš vstal z mŕtvych, povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
Možno po tejto výpovedi Tomáš v našich očiach klesol. Bola by to ale veľká chyba, lebo Tomáš bol muž pohotový rozhodný, bol horlivý, plný elánu a plný lásky k Ježišovi i ľuďom. Len si spomeňme, že keď Ježiš chcel ísť k hrobu mŕtveho priateľa Lazára, vtedy Tomáš vyhlásil: „Poďme aj my a umrime s ním.“ Alebo keď Ježiš rozprával o svojom odchode k Otcovi, opäť sa ozval Tomáš: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ On teda nebol zlým, či neveriacim človekom, mal iba pochybnosti. Jasne vedel, že ak bol niekto raz ukrižovaný a prebodnutý, nemôže predsa za normálnych okolností ožiť. Všetko ale dobre skončilo. Ježiš ho presvedčil, že žije a nezabudol mu pripomenúť, že nepostupoval celkom správne: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“
Tomášovo konanie nás dnes vedie k zamysleniu sa nad vierou, nevierou a pochybnosťou vo viere. Stojíme pred otázkou: „Čo je viera?“ „Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. Je to osobné primknutie sa človeka k Bohu. Súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu.“
Ale od Tomáša máme ešte jedno poučenie. Nemáme veriť hocičo a hocikomu. Ľudia sú totiž ochotní veriť vo všelijaké zjavenia, zázraky, proroctvá, veštenia a pritom Kristovo evanjelium je im vedľajšie
Spisovateľ Giovanni Papini v mladosti stratil vieru ale hľadal pravdu. Navštevoval národnú knižnicu vo Florencii, veľa čítal, všetko chcel vedieť. Trvalo mu vyše dvadsať rokov, kým našiel istotu. Svoju túžbu po pravde vyjadril týmito slovami: „Na kolenách vás prosím. Vášnivo si prosím, čo len trochu istoty. Trochu viery. Chcem najhlbšiu pravdu o sebe a o svete. Potrebujem ju ako poslednú oporu.“ Začal čítať evanjeliá, chodiť po kostoloch, hľadať Boha a našiel ho. Svoju knihu „Život Krista“ končí modlitbou plnou viery: „Si dosiaľ každý deň medzi nami a budeš s nami vždy. Žiješ medzi nami, pri nás, na zemi, ktorá je tvoja, naša, na tejto zemi. Potrebujeme len teba, jedine teba a nikoho iného. Jediný, ktorý nás miluješ, môžeš vycítiť, ako veľmi, strašne veľmi ťa potrebujeme na tomto svete, v tejto hodine.
Nebojme sa ani my hľadať čím lepšie zdôvodnenie náboženských právd viery.