- Dátum: 15.01.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru:
[15.01.2021; Rádio Slovensko; Dobre ráno, Slovensko!; 08:22; R / Petra Bernasovská, Richard Dedek]
Petra Bernasovská, moderátorka:
„Dnes je Svetový deň armády, našim hosťom je armádny rozhlasový redaktor Miroslav Minár, dobré ráno.“
Miroslav Minár, armádny rozhlasový redaktor:
„Dobré ráno Petra vám a všetkým poslucháčom.“
Richard Dedek, moderátor:
„Miroslav Minár má za sebou bohatú vojenskú kariéru. Profesionálnym vojakom bol od roku 1977. Študoval vojenskú žurnalistiku a pôsobil vo vojenských časopisoch a od roku 1991 aj v rozhlase. Počas operácie Púštna búrka aktívne prispieval do ťažiskových spravodajských relácií a neskôr prevzal vedenie vojenskej redakcie u nás v rozhlase. Autorsky sa podieľal aj na realizácii rozhlasového seriálu Králikovci a spolupracoval na reláciách Echorádio, Superšopa a Bakalári. Kariéru profesionálneho vojaka ukončil v roku 2003.“
Petra Bernasovská:
„Vy ste sa zúčastnili viacerých vojenských misií a ja som počula napríklad, že naše vojsko si vybudovalo veľmi dobrú povesť na misii v Afganistane. Čím to bolo, čo je významnou črtou našej armády?“
Miroslav Minár:
„Áno, máte dobré informácie, Petra. No ale ja by som ešte išiel hlbšie do histórie, pretože práve v týchto dňoch si pripomíname 30. výročie vojny v Perzskom zálive, no a práve tu, v roku 1991 boli nasadení naši vojaci, vtedy aj niektorí záklaďáci, vojaci základnej služby, bola to Československej protichemická jednotka, ktorá si počínala veľmi úspešne. No a ten Afganistan, áno, samozrejme, v roku 2002 sme začali pôsobiť na leteckej základni v Bagrame. Boli tam ženisti, ženijno-stavebná jednotka. No práve ženisti, to bolo v roku 1993 a nasledujúcich ďalších päť rokov, to bol fenomén predovšetkým na Balkáne. Legendárny ženijný prápor. Chlapci, ktorí tam pôsobili, určite mnohí z nich počúvajú aj túto reláciu, tak tam zanechali hlbokú brázdu, lebo dokázali urobiť obrovské množstvo práce. Budovali mosty, odmíňovali cesty, stavali cesty, proste snažili sa tým Chorvátom, Srbom, ale aj na území Bosny a Hercegoviny pomáhať tomu biednemu obyvateľstvu. A tam nás svet spoznal. Spoznal, že na Slovákov je na spoľahnutie, a preto vlastne sme dostali pozvánku aj na ďalšie mierové misie a vojnové operácie.“
Petra Bernasovská:
„Tam to určite nie je jednoduché, aj keď napríklad naši ľudia nie sú nasadení priamo v boji, ale je to vždy tak na hrane, že sa môže niečo zvrtnúť, niečo sa stať…“
Miroslav Minár:
„Áno, Petra, stáva sa to. Samozrejme, na týchto misiách, predovšetkým misiách OSN tam zachovávajú vojaci taký ten status neutrálny, nemôžu zasahovať do boja. No, ja som to zažil tiež, že v podstate ten mandát hovoril to, že môžete použiť zbraň len v prípade bezprostredného ohrozenia života a to je kedy? Naozaj sa stávali také situácie, napríklad aj naši ženisti to zažili v Chorvátsku, keď Chorváti začali oslobodzovať svoje územie, museli zachovať neutrálny status, ale prežili to. Rovnako to prežívajú aj chlapci, ktorí pôsobili aj v tom Afganistane, ale žiaľ, napríklad stala sa nepríjemná situácia, tragédia, keď naši ženisti likvidovali muníciu v Iraku a zasiahli ich granáty a, žiaľ, zaplatili naši štyria vojaci životom. Ale takéto veci sa stávajú. No ale samozrejme, keďže neskôr do týchto operácií boli nasadzovaní aj špecialisti, napríklad vojaci z elitného 5. pluku špeciálneho určenia, tak samozrejme, dochádzalo aj do kontaktu, ozbrojeného kontaktu. A preto je dobré, že napríklad náčelník Generálneho štábu zriadil takú medailu, ten názov je za bojový kontakt, ale o tom sa nehovorí.“
Petra Bernasovská:
„A aký režim panuje na takýchto misiách? Veľmi tvrdý?“
Miroslav Minár:
„Áno, samozrejme, pretože sú vo vojnovom konflikte, sú na území, kde je nepokojná situácia. Iste, je tam ale jeden taký naozaj taký fenomén, že tí ľudia majú ďaleko bližšie k sebe ako u nás tu, doma na Slovensku, proste že sa vzájomne podporujú. Sú ďaleko od svojich domovov a isto, stávajú sa také drobné priestupky ako všade inde vo svete a v každej inej armáde, ale tu je to predsa len o niečo trošku také, by som povedal disciplinovanejšie, také proste kolegiálnejšie a tí vojaci držia pokope a veria, že tak ako prišli spolu na misiu, tak aj odídu. Žiaľ, to sa v januári 2006, žiaľ, pri tej tragickej nehode AN-24 v Hejciach neuskutočnilo.“
Petra Bernasovská:
„Tak sme si aspoň takto spomenuli. Z operácie Púštna búrka ste aktívne prispievali do ťažiskových spravodajských relácií, aké spomienky vám ostali?“
Miroslav Minár:
„Áno, bolo to zvláštne obdobie, pretože vtedy novinári tam nemali prístup do Kuvajtu. Už som teda bol v rozhlase, ale som si vybavil, že som mohol byť v Prahe na tom ústrednom veliteľstve, ktoré riadilo túto operáciu a tam som mal z prvej ruky informácie od hovorcov a to som hneď sprostredkoval nášmu Československému rozhlasu v Bratislave Rádiožurnál, Dobré ráno a naozaj, bolo vtedy potrebné našim spoluobčanom Čechom, Slovákom na oboch stranách rieky Moravy povedať teda, že toto je novodobé poslanie vojakov ozbrojených síl, vtedy Československej ľudovej armády a ukázať, že teda tí naši vojaci sú schopní, spôsobilí a vyrovnajú sa svojim partnerom.“
Petra Bernasovská:
„A my im za to ďakujeme. S Miroslavom Minárom sa ešte porozprávame po pol deviatej.“
* * * * *
Petra Bernasovská:
„Dnes je Svetový deň armády, našim hosťom je Miroslav Minár, ktorý pre Rádio Slovensko už roky pripravuje vojenskú rubriku. Zúčastnili ste sa aj viacerých vojenských misií, ste aj spoluautorom kníh napríklad knihy Vojenské misie, ktorá približuje pôsobenie slovenských vojakov v troch desiatkach zahraničných misií a operácií. No a v týchto dňoch testovania opäť armáda nezastupiteľne pomáha. Aj toto je náročná práca, však?“
Miroslav Minár:
„Určite áno, pretože vojaci sú nasadení nonstop, už vlastne od toho marca minulého roka sú v nepretržitej pohotovosti stovky, tisíce vojakov. Pôsobili v rôznych tých operáciách, tá posledná sa volá Spoločná zodpovednosť a naozaj tie ohlasy, ktoré idú z úst predstaviteľov štátnej správy, samosprávy na adresu vojakov sú úžasné, pretože vojaci naozaj vedia byť flexibilní, vedia prežiť aj v rámci takých tých ťažkých stavov všetky tie nástrahy, ktoré táto pandémia prináša. A toto si priniesli aj zo zahraničia. Zo zahraničia si priniesli aj to, že je potrebné komunikovať s tými miestnymi lídrami a darí sa to. Darí sa to dobre a myslím si, že toto raz história bude hodnotiť veľmi vysoko.“
Petra Bernasovská:
„My sme už hovorili o náročných úlohách našich vojakov na misiách, ale je tam aj priestor na uvoľnenie, na zábavu?“
Miroslav Minár:
„Samozrejme, pretože tých situácií je tam neúrekom. Napríklad v africkej Eritrei v roku 2002, keď sme sa stali majstrami sveta v hokeji, tak naši vojaci si urobili taký svoj minišampionát pod tým horúcim slnkom v africkej Eritrei. Ostatní sa pozerali, že čo tí Slováci tam stvárajú, ale bola to veľká eufória, samozrejme. Keď už hovorím o africkej Eritrei, no tak mňa tam zaujala naozaj taká vec, že je tam pamätník, centrálny pamätník v Asmare je sandála. Kovová sandála obrovských rozmerov. Pretože práve sandále pomohli Eritrejčanom v boji proti etiópskym vojskám a na základe toho, že tie sandále mali, tak sa stali aj samostatnou krajinou. No a pochopiteľne, tých ďalších situácií je neúrekom, pospomínať všetky, to by zabralo strašne veľa času.“
Petra Bernasovská:
„A vy ste absolvovali povinnú vojenčinu, k tomu sa vám aj určite viažu mnohé humorné situácie.“
Miroslav Minár:
„Áno, bola to špecifická vojenčina, vlastne v 75. roku v auguste som na seba obliekol vojenskú uniformu a počas dvoch rokov vojenčiny som absolvoval aj dôstojnícke skúšky, stal som sa teda vojakom z povolania a šup ho do Martina. Stal som sa veliteľom tankovej čaty, neskôr roty, no a tu mi vojaci vyspievali, museli sa naučiť pochodovať a aj spievať, a na takej súťaži mi vyspievali celkom slušné peniažky. A ja dodnes hovorím manželke, keby som nemal týchto vojakov, tak nemáš ani snubný prsteň. Takže áno, toto bola taká dobrá epizódka. Ale ja si na to spomínam veľmi dobre, pretože tí vojaci, to bola poddôstojnícka škola, my sme pripravovali vodičov tankov pre celú Československú ľudovú armádu a mne tam prišlo rukami okolo tisícky mladých ľudí zo všetkých končín Československa. Tí starší vojaci, ktorí tam boli, veď záložáci, starší naši poslucháči si určite pamätajú, ako sa strihal meter krajčírsky, to keď mali za sto. Ale my sme to predbehli a keď sme mali, že sa blížilo toto magické číslo, tak mali sme tatrovky 111, no a 111, mali sme ju na výcviku, tak starší vojaci prišli za mnou a veliteľ, mohli by sme sa sfotiť pred tou 111-tkou, tak sme sa sfotili a mali z toho strašnú srandu. Ja takisto, ale bolo to príjemné.“
Petra Bernasovská:
„Ďakujeme veľmi pekne, našim hosťom bol dnes Miroslav Minár a samozrejme, našim chlapcom v armáde ďakujeme za ich prácu. Dopočutia.“
Miroslav Minár:
„Všetko dobré.“
ZVUKOVÝ ZÁZNAM:
Hosť DRS: Miroslav Minár - armádny rozhlasový redaktor
