- Dátum: 07.12.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 39.15 MB
Hosť Rádia Regina Západ: Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana-23
[07.12.2020; Regina Západ; Hosť Rádia Regina; 10:05; Miroslav Minár / R]
Miroslav Minár, redaktor:
„No a mojim hosťom je Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana, novinár, publicista, jeden čas aj hovorca rezortu ministerstva obrany a spisovateľ literatúry faktu. Začnime teda tým, že my sa poznáme už vyše 25 rokov, takže môžeme si pokojne tykať. Vitaj v štúdiu Rádia Regina.“
Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana:
„Ďakujem pekne, ďakujem za pozvanie.“
Miroslav Minár:
„Ten úvod nášho rozhovoru by sa mohol týkať Vianoc, spomienok na Vianoce, predvianočný čas, pretože máš toho veľa či už zo svojej práce, ktorú si vykonával ešte predtým, než si sa stal vojenským novinárom.“
Pavol Vitko:
„Moje prvé vojenské Vianoce boli na základnej vojenskej službe. Bol som na dva roky v Chebe, v západných Čechách. Ja si myslím, že to boli asi moje najkrajšie spomienky na vojenčinu, hoci ja si to vôbec neidealizujem, bola tam aj šikana, boli tam aj niektoré nepríjemné veci, no a samozrejme, bolo to veľmi náročné, tie cvičenia vo vojenských výcvikových priestoroch keď sme zakopávali delá v pol metrovom snehu a vo veľkých mrazoch, tak to nebolo jednoduché. Ale tie Vianoce boli fajn.“
Miroslav Minár:
„Aj sám zo svojej praxe viem, že samozrejme, velitelia museli byť prítomní na Štedrovečernej večeri a až potom mohli ísť domov. Určite bola kapustnica, určite bol kapor, resp. rezeň.“
Pavol Vitko:
„Samozrejme, že bol rezeň, bola vysmážaná ryba, no a zemiakový šalát. A potom taký ten balíček, ten tak najviac pripomínal domov, že tam boli nejaké burské oriešky, čokoládky, nejaké také čokoládové vajíčko, no tak bola to taká nostalgia. A musím povedať, že to, čo hovoríš, som chcel dopriať aj svojmu synovi a keď som bol hovorca, tak asi tri, alebo štyri razy som s ním bol na tej vojenskej večeri, že sme išli tuná do niektorých bratislavských kasární, alebo boli sme aj v Kuchyni a vojaci mali tú večeru skôr o nejakej takej štvrtej, tak od štvrtej do pol šiestej sme boli trebárs s nimi, a potom sme išli domov a manželka už mala pripravenú večeru aj s dcérou. No a práve toto bolo také pekné a myslím si, že aj ten syn na to spomína, to boli tiež ešte vojaci základnej služby, že ich tam bolo za tým stolom dajme tomu 60, boli tam so svojimi dôstojníkmi a vtedy myslím, že naozaj tvorili tú jednu partiu, čo bolo veľmi pekné.“
Miroslav Minár:
„Jednu veľkú partiu si vytvoril spolu so slovenskými a českými študentmi na štúdiách v Spojených štátoch amerických. No a tam si zažil tiež také špecifické Vianoce.“
Pavol Vitko:
„Áno, to bolo veľmi pekné. V Spojených štátoch amerických existuje pri San Antoniu v Texase základňa Lackland a tam okrem iného učia aj jazyk. Ja som tam bol na jazykovom kurze, bolo nás tam asi 10 zo Slovenska a z Čiech. A bol tam taký systém, že vždy nejaký vyslúžilý dôstojník americkej armády mal pod patronátom študentov z tej ktorej krajiny. No a nás, Slovákov a Čechov, mal na starosti Bob Biskup. To meno Biskup naozaj ide nám do úst aj do uší, a on naozaj pochádzal z Moravy…“
Miroslav Minár:
„Takže Vianoce som mal s biskupom….“
Pavol Vitko:
„Boli to Vianoce s biskupom a bolo to veľmi pekné, pretože my sme robili klasicky slovenské veci. Jeden vojak robil šalát, druhý vojak rybu, tretí robil dajme tomu tú kapustnicu a podobne. Až potom okolo štvrtej hodiny sme so zdesením zistili, že nám chýbajú huby. A na Štedrý deň, no tak išli sme asi 40 kilometrov do takého veľkého supermarketu, ktorý teda bol otvorený, pol hodinu tam, pol hodinu späť a prišli sme s tými hubami, takže sme mali super slávnostnú večeru, bol taký prípitok, bola reč. Ten Biskup bol naozaj taký vojak, ale bol veľmi, veľmi milý a poviem iba jednu historku. Bol zaľúbený do dievčaťa, ktoré malo 16 rokov vtedy, keď on mal 17. Obe tieto rodiny boli vojenské, bývali spolu na základni. No a ako to býva, ich pridelili na druhý koniec sveta, druhých na druhý koniec Ameriky a oni sa stretli, keď už boli obaja vdovci vo veku nejakých 68 rokov. A oni ako keby sa to zaľúbenie obnovilo, naštartovalo, zapálilo a mali spolu veľmi pekný vzťah a na stene mali fotografiu, ako 16-roční mladí zaľúbenci, a potom 70-roční starší dorastenci takisto zaľúbení. No a musím, že samozrejme, sme aj popili aj nejaké vínko, pivo a podobne, ale o dvanástej hodine o polnoci sme v tom Texase išli na Polnočnú svätú omšu.“
Miroslav Minár:
„O ďalších zážitkoch z predvianočného obdobia sa s mojim hosťom Pavlom Vitkom, šéfredaktorom časopisu Obrana, budeme rozprávať po pesničke.“
* * * * *
Miroslav Minár:
„Už ako vojenský novinár si, Paľko, a nepoviem žiadne tajomstvo, sme spolu niektoré misie navštívili, nielen teda počas celého roka, ale najmä v tom predvianočnom období. A to tam bola vždy zvláštna atmosféra, pretože síce Vianoce boli o týždeň, o dva týždne, ale keď tam tá návšteva prišla a priniesla aj nejaké ingrediencie do kapustnice a ďalšie darčeky, tak tí vojaci naozaj vtedy pocítili, že to Slovensko na nich nezabudlo a prinieslo im kus domova.“
Pavol Vitko:
„Tak určite, vojaci si to veľmi, veľmi vážia. My sme boli aj spolu niekoľkokrát, keď tam prišli ministri. Ono sa to zdá, možno je to také formálne, alebo no, robia nejakú figúru, alebo pózu, ale ono to nie je tak. Skrátka, ľudia na to čakajú, lebo je to prejav úcty, keď príde niekto vyššie postavený a príde im poďakovať a naozaj donesiete kapustu kyslú, alebo klobásy a hríby atď. Možno by si to niekde mohli kúpiť, ale ono by to nemalú tú chuť, ako to má tú chuť z toho Slovenska. No a samozrejme drobné darčeky. Boli sme tam s viacerými ministrami, napokon aj teraz minister obrany Jaroslav Naď bol za našimi vojakmi na Cypre. Napríklad sme boli v Sýrii, keď boli naši vojaci ešte v misii UNDOF a Sýria bola vtedy veľmi bezpečná krajina. Tam v podstate mal človek, že sa nikomu nič nemôže stať, no teraz je to tam úplne naopak…“
Miroslav Minár:
„Hovoríme o Golanských výšinách.“
Pavol Vitko:
„Hej, hovoríme o Golanských výšinách. No a v Sýrii a v Damasku vtedy boli na stáži študenti, myslím, že boli z Nitry a odrazu oni klop-klop-klop, zaklopali na bránu a že prišli pozdraviť vojakov. Niekto tam mal niekoho známeho, a že čo tak a tak, a že dobre, ich pustili, samozrejme ich preverili atď. A teraz oni sa prezliekli za Mikuláša, za anjela a za čerta a tým vojakom, študenti z vlastnej iniciatívy, možno sami nemali až tak veľa na rozhadzovanie a roznášali im tam darčeky. Tak to som videl tých chlapov aj ženy, že boli naozaj úprimne dojatí. Na základní Tarin Kowt v Afganistane, to bolo myslím na Mikuláša a v Holandsku chodí Mikuláš s anjelom, ale nechodí tam ako čert, ale taký Čierny Peter, niekedy aj dvaja. No tak tí Holanďania, ako sa hovorí, ako malí chlapci, rozvážali sa na takom malom aute terénnom a ten Mikuláš rozhadzoval cukríky a tí Čierni Petrovia akože tak strašili a tí vojaci sa vžili do tých detských pozícií, do tých dievčatiek a chlapcov tí holandskí, no a naši sa k nim pridali a bola to taká spontánna radosť. Ľudia si aj v takých nebezpečných situáciách, v nebezpečných oblastiach ako je Afganistan, čo tam naozaj bolo a napokon aj je, musia vedieť urobiť radosť a musia sa trošku odreagovať, pretože je to nevyhnutné a je to potrebné.“
Miroslav Minár:
„Aj počas týchto sviatkov budú stovky našich vojakov v zahraničí v Afganistane, na Cypre, v Bosne a Hercegovine, budú samozrejme aj v Iraku pozorovatelia na svojich postoch a aj spomienkou na vojenské operácie a misie je krásna publikácia, ktorá vyšla vo Vojenskej podpornej nadácii. Je to rozprávková knižka, je teda ešte čas na to, aby si možno v tejto chvíli vypočuli rodičia, že aký darček by mohli pre svoje deti kúpiť pod stromček, pretože je to krásne ilustrovaná publikácia s tridsiatimi rozprávkami z krajín, kde pôsobili a pôsobia slovenskí vojaci.“
Pavol Vitko:
„Veľmi sa teším, že sa nám vo Vojenskej podpornej nadácii, kde teda je šéfom a takým ťahúňom Milan Gajdoš, ktorý za svoju prácu dostal tento rok aj ocenenie Vojenský čin roka v kategórii Priateľ armády, pretože táto nadácia pomáha najmä vojakom, ktorí sú chorí, alebo majú chorých rodinných príslušníkov, dostali sa do problémov atď., je to také veľmi vzájomné. No ale dôležité je, že nadácia má v programe aj takúto činnosť, zaoberať sa históriou a činnosťou ozbrojených síl a teraz vlani o takomto čase vznikol nápad, že vydáme rozprávkovú knihu. A akú rozprávkovú knihu? Zozbierame rozprávky zo všetkých krajín, kde teda pôsobili v misiách a operáciách slovenskí vojaci. A tých bolo od roku 1993 takmer 20-tisíc, z toho 600 žien a tá kniha je venovaná hlavne im. Ale predovšetkým ich deťom, no a samozrejme všetkým deťom. Takže sú tam rozprávky z Afganistanu, z Iraku, z Eritrey, z Etiópie, z ďalekého Východného Timoru, ale aj z blízkeho Chorvátska, alebo z Macedónska. Takže my sa veľmi tešíme, že sa to podarilo. Tieto rozprávky nám pomáhali získať veľvyslanci, bývalí vojaci, rozliční cestovatelia, dokonca aj misionári. A vzniklo veľmi pekné dielo na viac ako 300 stranách, na 378 stranách, ktoré ilustroval Martin Kellenberger a tieto rozprávky, no, ako rozprávky. Našťastie všetky sa končia dobre. Takže to sa veľmi tešíme, no a na konci tejto knihy je aj taká príloha, kde sú predstavené všetky krajiny, je ich takmer 35, kde sme teda pôsobili, každá misia kedy sme tam boli, čo sme tam robili, čo tam robili naši vojaci, aby mali prehľad aj tí dospelí dajme tomu, ktorí budú čítať rozprávky svojim deťom.“
Miroslav Minár:
„Môžu si ju poslucháči Rádia Regina kúpiť?“
Pavol Vitko:
„Samozrejme, táto kniha, volá sa Princ a krása zeme, mimochodom, Princ a krása zeme je názov rozprávky z Kosova, tak , stačí si ťuknúť Princ a krása zeme. No ale chcel by som povedať ešte jednu vec, že postupne vyjde tá kniha aj na CD-čkách a takisto sa dá kúpiť aj CD-čko s názvom Princ a krása zeme, kde je prvých päť rozprávok práve z krajín, kde pôsobia slovenskí vojaci teraz. To znamená, že Lotyšsko, Afganistan, Irak, Cyprus a Bosna a Hercegovina. Tieto rozprávky tiež veľmi zaujímavé a ešte zaujímavejšie je, a ja som bol tiež úplne šťastný, keď som to prvý raz počul, ako krásne ich prerozprávali pán Františke Kovár a pani Zuzana Krónerová.“
* * * * *
Miroslav Minár:
„Pred pesničkou sme predstavili spolu s mojim hosťom, Pavlom Vitkom, šéfredaktorom časopisu Obrana jednu z publikácií, na ktorých sa podieľal a stále podieľa ako spisovateľ faktu. A práve jedna z takýchto publikácií získala aj výročnú cenu Egona Erwina Kischa.“
Pavol Vitko:
„Cenu Egona Erwina Kischa udeľujú v Čechách už dlhé roky v Letohrade, je to medzinárodná cena, no a ja sa veľmi teším, že táto kniha, ktorá sa volá Pokoriteľ Alsterufera bola takto ocenená. Sa týka Čechov a Slovákov, pretože je o ľuďoch, ktorí počas 2. svetovej vojny bojovali proti fašizmu vo Veľkej Británii. No ale predovšetkým je o chlapcovi, ktorý sa volal Ivan Schwarz, pochádzal z Bytče, otec ho poslal pred holokaustom do Spojeného kráľovstva a on tam mohol byť niekde zašitý. Skrátka, mohol tú vojnu nejako prežiť. On mal 16 rokov, keď sa prihlásil do armády, najprv britskej, potom do československých vzdušných jednotiek Royal Air Force, Britského kráľovského letectva v bombardovacej peruti odlietal v podstate takmer celú vojnu, čo bolo akože veľmi obdivuhodné. prečo Pokoriteľ Alsterufera? No preto, lebo bol v posádke bombardéra Liberator kapitána Oldřicha Doležala, ako jediný Slovák, ktorí potopili loď Alsterufer, ktorá viezla strategický materiál z Japonska pre Nemcov. A hovorí sa, že o niekoľko mesiacov to pomohlo skrátiť vojnu, pretože tam bola ročná zásoba volfrámu, ktorý teda je potrebný do hlavíc prerážajúcich panciere, betón, náložiská a podobne. No a vlastne teraz bude výročie 28. decembra, lebo to bolo 28. decembra 1943. A nasledujúcich deň, keď sa to podarilo zasadal britský parlament, bol tomu venovaný samostatný bod a všetky londýnske, britské denníky vyšli s titulnou správou, čo sa tomuto československému lietadlu s Ivanom Schwarzom podarilo. Ako sme sa zoznámili? Bol som tam ako novinársky sprievod ministra obrany vtedajšieho Ivana Šimka a bol také malé kladenie vencov. A ten pán za mnou prišiel pred 20-timi rokmi takmer a potiahol ma za kabát a vraví, že nedali by ste si so mnou pohár whisky? Ja sa naňho pozerám, že čo je, o čo mu ide? No nič, ja vás iba pozývam na whisky. Tuto mám neďaleko sídlo svojej firmy. A ja hovorím, ale pane, ja som tu akože v sprievode, ja mám prácu, som fotograf, píšem. Vtedy som sa tak pozrel na toho ministra, pán Vitko, máme dve hodiny času, tak sme odskočili na jeden, dva pohárik whisky a my sme sa stali priatelia. A to bolo úžasné a senzačné, ja som mu pomohol urobiť dve fotovýstavy tu, v Bratislave v centre, aj v rodnom meste Bytča, pretože on celú vojnu ako bojoval, si fotil a to neboli len pekné zážitky, to boli aj pohreby jeho kamarátov, ale aj priateľky, frajerky atď. No a potom sa podarilo x článkov, potom sme boli aj u teba v rozhlase. Tým vyvrcholením bola práve táto 530-stranová slovensko-anglická kniha Pokoriteľ Alsterufera.“
Miroslav Minár:
„Ty si hovoril, že pán generál Schwarz sa narodil v Bytči, a to už je región, ku ktorému máš ty veľmi blízko, Považie. No a práve v súvislosti s protifašistickým odbojom, vznikla ďalšia vynikajúca publikácia, literatúra faktu.“
Pavol Vitko:
„To bol tiež akože zaujímavý vznik. Ako ma pán generál pozval na pohár whisky, tak jeden pán, pán Vladimír Fraňo z Púchova ma pozval na pohár čaju. Že prídite ku mne do Púchova na čaj. Ale prečo? No, prídite, ja vám to nebudem hovoriť cez telefón, prídite. Tak som prišiel do Púchova a to bol starší pán, ktorý perfektne ovládal počítač, mal už ku sedemdesiatke a vraví, že či by som mu nepomohol zostaviť knihu o protifašistickom odboji v okresoch Považská Bystrica, Púchov, Ilava. No samozrejme, centrum Slovenského národného povstania bolo niekde inde, bolo v Banskej Bystrici a toto bola práve ochranná zóna nemecká, kde Nemci veľmi prísne strážili túto časť slovenského územia, pretože tam boli zbrojovky v Považskej Bystrici, zbrojovky v Dubnici a podobne, ale ten odboj tam bol. A veľký bol najmä v Bielych Karpatoch. No a ja mu vravím, pán Fraňo, ja mám teraz iné projekty, práve som písal Pokoriteľa Alsterufera, tak nehnevajte sa, ja vám s tým nemám teraz ako pomôcť. Tento pán Fraňo bol bývalý partizán a bol v horách aj so svojim otcom, ktorý bol väznený so svojou mamou aj so svojimi dvoma sestrami. No nebolo mi ľahko od neho odchádzať, a potom, keď ma zavolal opäť o rok, tak mi povedal, že tak dobre, že ste prišli a vravím, pán Fraňo, tak nehnevajte sa, nemohol som vám hneď pomôcť a on vraví, že veď čo už a dal mi do ruky pamäťový kľúč a povedal, tu je celá moja 20-ročná robota a skúste s tým niečo urobiť, pretože ja som veľmi chorý a ja už zomieram a zomriem. A on naozaj zomrel. No a tak vlastne potom sa do toho pustil a som veľmi rád, že vlani v auguste za prítomnosti jeho syna a jeho dvoch dcér a vnukov, bola v Považskej Bystrici odprezentovaná kniha, ktorá sa volá Okamihy vzdoru v okresoch Považská Bystrica, Púchov a Ilava, kde som pridal druhú časť o Slovákoch z toho regiónu, ktorí bojovali na Dukle, alebo na západe, alebo v severnej Afrike. No a táto kniha Okamihy vzdoru v okresoch Považská Bystrica, Púchov a Ilava bola teraz ocenená vlastne tamojším Oblastným výborom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, čo si tiež vážim, ale hlavne si vážim, sa mi podarilo splniť sľub pánovi Fraňovi.“
* * * * *
Miroslav Minár:
„Predstavili sme dve vynikajúce publikácie, ktoré myslím si, že môžu čitateľov zaujať hlavne bohatosťou faktov, ktoré sa ti podarilo nazbierať. Ale ty si zbieral fakty, informácie aj na zahraničných cestách medzi našimi vojakmi a vznikla z toho tiež veľmi zaujímavá publikácia Vojenské misie.“
Pavol Vitko:
„Na jednej strane sú to fakty. Ja mám skôr vzťah k príbehom, k pozadiu tých ľudí, k tomu, čo zažívajú, čo vlastne tvorí podstatu ich rozhodnutí a prečo sa rozhodli ísť do tej misie, prečo tam trávia niekedy rok, alebo koľko bez rodiny a ako to na nich vplýva. Ja viem, že niekto si prvoplánovo povie, že vlastne za tým všetkým sú v podstate len peniaze, ale to už vôbec nie je tak. Teraz je to normálna súčasť profesionálneho rastu. Ľudia rozprávajú a počúvajú príbehy o spevákoch, o hercoch, o vedcoch, čo je úplne super a má to tak byť, ale kto vyrozpráva tieto príbehy o vojakoch?“
Miroslav Minár:
„Tam v tom zahraničí, ja som si to tiež všimol, že proste tam sú ľudia akosi bližší k sebe, dokážu otvoriť to svoje vnútro, tie svoje srdiečka. Samozrejme, prejavujú aj špecifický vzťah k tej svojej domovine. Vidno tam vlajky Slovenskej republiky, text hymny a rôzne symboly dokonca a majú tam aj smerové tabule odkiaľ kto pochádza. No ale predsa len možno jeden taký silný príbeh, ktorý ťa zaujal, a ktorý si môžu čitatelia v publikácii Vojenské misie aj nájsť a prečítať.“
Pavol Vitko:
„Tie príbehy sú smutné a niektoré sú veselé. Viacej je tých veselých, ale možno poviem na začiatok ten smutný. My sme prileteli do Iraku, keď zahynuli po útoku teroristov traja vojaci. Všetci ich mali radi, bývali v jednom kontajneri, skromní chalani, ktorí sa dohodli a predĺžili si misiu a odrazu zahynuli. A na tom všetkom, čo bolo pre mňa okrem toho veľkého smútku, čo som zdieľal s tými vojakmi najsilnejšie. Prišiel americký generál a pýta sa nášho generála, ktorý tam prišiel hneď o deň na to, na tú kontrolu, ja som letel s ním, že koľkí letíte domov? A on vraví, myslím, že šiesti, pán generál, šiesti. Šiesti sme prileteli, šiesti odlietame. Samozrejme, traja nebohí. A ten americký generál vraví, ale koľkí spolu letíte domov? A ten náš generál sa pýta našich chlapcov a myslel si, že zle porozumel po anglicky, čo ten Američan chce. No a vraví, viete, pán generál, tu ide vlastne o to, že vždy keď sa niečo takéto stane, tak sa pýtajú domov ďalší a ďalší, pretože to už nezvládajú. Nielen že pýtajú, oni skrátka sa psychicky zlomia a v takom prípade jednoznačne… A on pochopil som, pochopil som, chlapi, kto potrebuje ísť domov, kto chce ísť domov krok vpred. A ten krok nikto neurobil. A potom aj ten Američan bol z toho akože úplne paf, pretože mohol by som rozprávať viacero takýchto prípadov z iných armád. Otázka je, prečo? Ja si myslím, že preto, a tých vojakov som už dosť veľa zažil v misiách, že sú tam veľmi dobré také úprimné vzťahy, ktoré idú naprieč hodnosťami, že sa tam nerobí veľký rozdiel, keď sa ide hrať futbal už vôbec nie, napríklad medzi dôstojníkom, poddôstojníkom, vojakom. V niektorých armádach to tak nie je. Takže ja som tam videl ľudí, ktorí spolu pili kávu, to neboli necitliví ľudia, oni plakali, oni sa objímali okolo pliec a dáme to, a vydržíme to a zabojujeme a za nich, a naozaj, nás šesť priletelo a všetci tí, čo tam ostali, tam boli. Takže vlastne potom aj ten Američan bol z toho úplne, že otváral oči, že taká súdržnosť, to je veľmi, veľmi zaujímavá črta slovenských vojakov a veľmi teda pozitívna črta slovenských vojakov v zahraničí.“
Miroslav Minár:
„Áno, presne o tomto sme sa rozprávali prednedávnom s náčelníkom Generálneho štábu, generálom Danielom Zmekom, ktorý aj počas nasadenia vojakov proti šíreniu COVIDu-19 zaznamenal, že tá naša spoločnosť má také utkvelé predstavy o tom, že ten vojak je ešte, a najmä teda tí starší páni, ktorí zažili vojenčinu, majú takú utkvelú predstavu, že ten vojak je trošku zaškatuľkovaný inak, než ho videli počas toho nasadenia.“
Pavol Vitko:
„Ja prepojím, jarné nasadenie v boji proti COVID-19 v rómskych osadách s Afganistanom. Alebo aj s Afrikou, s Eritreou. Alebo aj s tým Východným Timorom. O čo ide? Sú veľké národy, ktoré mali kolónie, v tých národoch to ostáva, my sme tí mocní, ktorí to sem prišli skolonizovať alebo dajme tomu zmodernizovať atď. a samozrejme, vyťažiť, ale tí domorodci sú pre nás stále domorodci. A oni môžu robiť čo chcú, tak stále tam v sebe majú nejaký ten odstup, alebo ten akože som o schodík vyššie. Naši vojaci sú úžasní v tom, že dokážu sa s tými ľuďmi porozprávať, že dokážu si s nimi dať čaj, či to bolo s tými Afričanmi, že dokázali, a boli sme obaja spolu v tábore Adi Quala v Eritrei, kde nás hostil vicestarosta a my sme spoločne jedli rukami z ich misy, kde si všetci oblizovali prsty a utierali si ich do vlasov a podobne…“
Miroslav Minár:
„Áno, a ten prvý zákusok nám dával do úst presne on.“
Pavol Vitko:
„To bola najväčšia pocta. A toto tí naši ľudia zvládnu. A v tom Afganistane si s tým človekom, ktorého dajme tomu idú cvičiť, tú regulárnu afganskú armádu, oni si s ním dajú čaj, oni si s ním pokecajú, stavajú sa roveň na roveň a tým pádom si získavajú ich dôveru. A napríklad aj preto, kto cvičí špeciálne sily v Afganistane? Veď iné krajiny, veľké národy majú absolútne skvelé špeciálne sily a cvičia ich teda Američania, čo je samozrejmé a cvičia ich Slováci. Oni si vybrali nás. Táto istá charakterová črta sa prejavila aj v rómskych osadách v prvej polovici roka v boji proti COVID-19. Do tých osád normálni lekári nechceli chodiť, lebo tej nákazy tam bolo veľmi veľa. Keď tam išli naši vojaci, boli tam aj policajti, ale tí vojaci, hlavne z Martina, z civilno-vojenskej spolupráce, oni vedeli, že tam sa nenarieši nič rozkazmi, príkazmi, zákazmi, že si ich musia získať. A vošli medzi tých ľudí, rozprávali sa s nimi, riešili ich problémy, pomáhali im a tí ľudia nakoniec na to testovanie prichádzali. No a tu by som teda povedal meno rotnej Ivany Krivošovej…“
Miroslav Minár:
„Mimochodom, laureátka novej kategórie Služba vlasti v ankete Vojenský čin roka.“
Pavol Vitko:
„Presne tak, ktorá si to naozaj zaslúžila, ktorá bola v tých karanténizovaných oblastiach snáď najpopulárnejšia osoba, ktorú všetci volali, že pani „dochtorka“, ona išla naozaj aj do tých najskromnejších, keď to tak poviem, pomerov, do tých chalúpok, chatrčí, pomáhala. Dokonca zachránila život, keď už jedno dieťa takmer zomrelo a ona skrátka to dokázala diagnostikovať a zavolať rýchlu zdravotnú pomoc atď., atď. Takže bola skvelá, klobúk dole. Toto sú presne tie príbehy a práve ocenili ju aj v rámci Vojenského činu roka, pritom ona sama má tri deti. Má manžela, ktorý je vojak, ktorý tiež pomáhal v operácii Karusel v boji proti COVID-19 a ako jediná z laureátov teraz nemohla byť prítomná na oceňovaní, ale spojili sa s ňou minister obrany Jaroslav Naď a náčelník Generálneho štábu generál Daniel Zmeko telefonicky cez videohovor, cez telefón, pretože slúži v Afganistane.“
Miroslav Minár:
„Áno, vážení poslucháči, aj takíto sú naši vojaci a možno, že teraz v tejto chvíli si pomôžem aj jedným štatistickým údajom, ktorý vyšiel pred niekoľkými dňami. Vyše 70-percentná dôvera v Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Aj za toto samozrejme ďakujú tí vojaci, ktorí sú naďalej medzi ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc, a potom sú tu aj ďalšie príbehy, o ktorých sa ešte s Pavlom Vitkom budeme rozprávať už v záverečnej časti dnešnej besedy s hosťom Rádia Regina.“
* * * * *
Miroslav Minár:
„S mojim dnešným hosťom, šéfredaktorom časopisu Obrana Pavlom Vitkom sme putovali po svete, zastavili sme aj doma, hovorili sme o tom pred pesničkou, ako vojaci si vyslúžili svoju vysokú dôveru u občanov za to, že pomáhajú pri tom, ako zabrániť šíreniu nákazy COVID-19. Ale myslím, že v tej poslednej časti by sme, Paľko, mali trošku porozprávať viac o tebe.“
Pavol Vitko:
„No, v pätnástich rokoch mi otec, ktorý ako prvý z dediny dosiahol dôstojnícku hodnosť v zálohe trochu direktívne povedal, že pôjdeš na vojenskú strednú školu. No a ja som mal vtedy silnú pubertu a povedal som, v žiadnom prípade. A ani som nešiel. Išiel som na Strednú priemyselnú školu strojnícku, no a tam vlastne som sa stal šéfredaktor časopisu, vtedy sa vo mne akože zapálila iskra v prospech novinárstva. Ja som vždy k vojakom mal veľmi blízky a ústretový vzťah, takže aj preto vlastne od roku 1993, najskôr 7,5 roka v Pravde a od roku 1998 v rámci rezortu obrany sa venujem práve vojakom.“
Miroslav Minár:
„Áno, vojakom si sa venoval aj inak, pretože jeden čas si stál na druhej strane, bol si hovorcom ministrov Pavla Kanisa a Jozefa Stanka.“
Pavol Vitko:
„Bola to veľmi dynamická doba, usilovali sme sa vstúpiť do Severoatlantickej aliancie, potom ako HZDS, tak demokratická vláda Mikuláša Dzurindu robila všetko preto, aby sme dokázali, že sme dôveryhodný partner pre Severoatlantickú alianciu, čo sa nakoniec podarilo. No a ja som vlastne v tomto videl ten zmysel. Veľmi si vážim vojakov, ktorí dokážu veľmi veľa veľa, hoci častokrát oni možno nemajú až takú ambíciu o sebe toľko hovoriť a veľa z tých úspechov si potom tak trošku privlastní niekto iný, no tak na to sme tu my, a aj ty, aby sme prezentovali ich úspechy pred verejnosťou.“
Miroslav Minár:
„Takto sa zachovali aj vojaci, ktorí pôsobili v Afganistane a nebyť toho, že v americkom Kongrese dostali najvyššie ocenenie Hrdinovia bojiska, tak by sme na Slovensku o tom nevedeli, čo vlastne vykonali.“
Pavol Vitko:
„Áno, niekedy ako keby sme ich nevedeli až tak oceniť, ako by bolo dobre. Roland Bartakovič s Michalom Mieresom boli Hrdinovia bojiska. Bol útok na základňu a mohlo sa to skončiť veľmi, veľmi zle a práve oni dvaja dokázali tento útok odraziť a bolo to, ako sa hovorí, viselo to na vlásku. Takže, viete, keď dvaja vojaci zo Slovenska niečo dokážu a zaoberá sa tým americký Kongres, ktorý ich ocení, tak to už niečo je. Nehovorím o tom, že Roland Bartakovič a jeho ľudia, ktorí likvidovali nástražné výbušné systémy, sa dokázali plaziť do rozličných potrubí popod cesty, popod mosty, likvidovali nástražné výbušné systémy, ktoré mohli zabiť, zavraždiť stovky ľudí a častokrát nielen vojakov samozrejme, ale aj civilov, deti a podobne. Sú to tichí hrdinovia. Oni neprídu domov a nepovedia, ako niektorý spevák, odspieval som takýto koncert a mal som toľko to divákov, im je asi ťažko hovoriť, bol som tam v špine, v blate, v teple. Teraz viete, ako z tých filmov, toto je červený drôtik, toto je zelený drôtik, toto je modrý drôtik a ktorý precvaknúť. A oni sú tak dobrí, že našťastie, na druhej strane, našťastie sa o nich nehovorí. Lebo keby sa o nich u nás až tak hovorilo, v našich podmienkach, tak by sa stalo niečo zlé, vtedy by sa hovorilo. Ale keď urobili strašne a strašne veľa dobrého, tak sa až tak nehovorí, malo by sa viac. No ale ja si myslím, že aj spoločnosť, ktorá teraz sa presvedčila o tom, čo dokázali vojaci v extrémne krátkom čase, že ako jediná zložka štátu boli vyhodnotení, že dokážu zabezpečiť celoplošné testovanie, tak že tento vzťah k vojakom sa posilňuje, a že to bude lepšie a lepšie.“
Miroslav Minár:
„Nuž, vážení poslucháči, tak takýto vzťah má k vojakom, k ozbrojeným silám môj dnešný hosť, šéfredaktor časopisu Obrana. A určite sa zhodneme spolu, Paľo, že keď budeme pri tom Štedrovečernom stole, tak aspoň tichú spomienku venujme tým chlapcom, ktorí sú ďaleko, ďaleko za hranicami. Ďakujem ti za toto rozprávanie. Hosťom Rádia Regina bol Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana. Všetko dobré.“
Pavol Vitko:
„Ďakujem pekne, dovidenia, pekné Vianoce a šťastný, zdravý, úspešný Nový rok.“
