- Dátum: 12.11.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 22.46 MB
1. Plná poľná
[12.11.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
“Ako každý piatok o tomto čase, i dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* V ankete Vojenský čin roka 2020 sme spoznali ďalších hrdinov. Niektorých vám dnes predstavíme.
* Pripomenuli sme si aj Deň vojnových veteránov.
* Česko-slovenským legionárom z bojísk z 1. svetovej vojny odhalili v Bratislave pamätnú tabuľu. * Azimut dnes aj o Zuzanách.”
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
"V zimnej jazdiarni Bratislavského hradu sme na gala programe spoznali nominantov a najmä laureátov ankety Vojenský čin roka za rok 2020.Myslím si, že aj za mojich bývalých kolegov, Bernarda Rošteckého a Petru Repkovú, môžem vyjadriť veľkú radosť z toho, že tradícia zapustila v rezorte obrany naozaj hlboké korene a je aj zdrojom novodobých tradícií našich ozbrojených síl. Áno, aj po 24 rokoch si anketa Vojenský čin roka zachovala ten svoj základný duch, ktorý sme jej vo vtedajšej Redakcii armádneho vysielania Slovenského rozhlasu vdýchli. Teda nezištnosť, pripravenosť a človečinu. Tak o tom aj na gala programe hovoril jeho hostiteľ, minister obrany Slovenskej republiky Jaroslav Naď."
Jaroslav Naď, minister obrany SR:
“Nech každý z nás je dnes lepší, ako bol včera. Vlasť naša bude potom veľká a slávna. To sú slová velikána slovenskej histórie a samozrejme najvýraznejšej osobnosti vojenských dejín Slovenskej republiky, generála Milana Rastislava Štefánika. Byť lepší, urobiť viac, to sú presne tie činy, tie skutky. Tie príbehy budú rôzne, ale budú ich spájať dve veci. V prvom rade pripravenosť, aj taká tá profesionálna, vojačky a vojaci, sú naozaj veľmi dobre pripravení, ale aj taká tá obyčajná, ľudská. Pripravenosť byť v správnom čase na správnom mieste a urobiť ten extra krok. Urobiť niečo viac, ako sa očakáva bežne. Pripravenosť zasiahnuť a zachrániť ľudský život, majetok, pomôcť ľuďom. Pripravenosť konať odvážne, s nasadením vlastného života veľakrát a pritom nezištne. To druhé slovo, ktoré spája tieto príbehy, je slovo ľudskosť. Alebo ak chcete, ja som rozmýšľal, či ľudskosť to vystihuje správne a možno to správnejšie slovo by bolo človečina. Odvaha, zodpovednosť, ale najmä srdiečko. Mať to srdce na správnom mieste a spojiť tú pripravenosť s tou človečinou a pomôcť zachrániť ľuďom život, urobiť niečo navyše. Chcel by som z tohto miesta veľmi pekne poďakovať všetkým príslušníčkam a príslušníkom Ozbrojených síl Slovenskej republiky za to čo pre nás všetkých, pre našu vlasť urobili v priebehu celého roka. Mnohí z obyvateľov Slovenska si ani v minulosti neuvedomili, na čo všetko nám tie ozbrojené sily slúžia. Až pokiaľ neprišla situácia, kedy ich videli denno-denne v nemocniciach pomáhať ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú, na hraniciach, v regionálnych úradoch verejného zdravotníctva, policajtom, pri prevoze materiálu lekárskeho, medicínskeho. Každý jeden z nich by si zaslúžil špeciálne ocenenie za čin roka. A napriek tomu to máme v rôznych kategóriách rôznych nominovaných, ktorí urobili ešte o niečo viac. Všetkým vám veľmi pekne ďakujem.”
Xxx
Miroslav Minár:
"No a hneď ten náš prvý hrdina, ktorý získal aj titul laureát v kategórii Záchrana života, potvrdil slová ministra Jaroslava Naďa. Úplnú identitu tohto laureáta nemôžeme zverejniť, keďže slúži v špeciálnych silách. Môžeme vám ale prezradiť, že je to nadporučík Ladislav."
Ladislav, laureát v kategórii Záchrana života:
“Tak bolo to minulý rok na moje narodeniny, cez leto. Išiel som autom, narazil na telo, na krv, veľa krvi a tak som zastavil a snažil som sa pomôcť. Vojenskými turniketmi, ktoré nosím v aute, som pomohol pani, stabilizoval ju, rany jej zaškrtil, zastavil krvácanie a držal ju čo najdlhšie pri vedomí do príchodu záchrannej služby, čo bolo dosť dlho celkom.”
Miroslav Minár:
“Kde to bolo, v ktorej lokalite?”
Ladislav:
“Okolo Kremnice.”
Miroslav Minár:
“Dostupný terén, ale samozrejme tá cesta 1. triedy, ktorá tam je, tak je kľukatá. Čo ostatní vodiči?”
Ladislav:
“No bol som prvý ktorý zastavil a keď som spravil tie zdravotnícke úkony a zastabilizoval ju a prebral telefón na záchrannú zdravotnú službu, tak som sledoval, že beží 10. minúta hovoru. Takže som bol prvý po 10 minútach, ktorý zastavil.”
Miroslav Minár:
“Príslušníci 5. pluku elitnej jednotky sú špeciálne cvičení aj na takéto situácie.”
Ladislav:
“Bolo to, vyvzdelávali ma sily pre špeciálne operácie, 51. výcviková základňa, takže ja som za to vďačný. Keby nebolo ich, tak ja neviem pomôcť.”
Miroslav Minár:
“Bola to takáto prvá udalosť, pri ktorej ste takto asistovali a pomohli?”
Ladislav:
“Takéhoto rázu áno.”
Miroslav Minár:
“A iného?”
Ladislav: “Tak boli nejaké drobnejšie pomoci, niekto padne na chodníku, minule som pomáhal pani, ktorá dostala epileptický záchvat, buchla si hlavu, takže také tie drobnejšie veci áno, ale takéto veľké nie.”
Miroslav Minár:
“Čo to pre vás znamená dostať sa do nominácie na ocenenie v ankete Vojenský čin roka?”
Ladislav:
“Tak je to česť, v prvom rade. Ja aj keď poviem pravdu, som sa snažil urobiť všetko pre to, aby moje meno nikdy nefigurovalo, ale nakoniec to dopadlo takto a je pre mňa česť tu byť aj s ostatnými ľuďmi, pretože myslím si, že všetci by sme mali byť nejakou pridanou hodnotou na tej svojej pozícii, ktorú zastávame.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Slobodník Tomáš Behanič, rodák zo Sobraniec, nie je v mechanizovanom prápore v Michalovciach zaradený na pozícii lekára, ani profesionálneho zdravotníka. No počas nasadenia vo svidníckej nemocnici sa tak zachoval. Povedal nám to o ňom nadrotmajster Rastislav Krákošiak, keďže Tomáš nemohol pricestovať na gala program do Bratislavy.”
Rastislav Krákošiak, veliaci poddôstojník, mechanizovaný prápor Michalovce:
“Slobodník Behanič bol nominovaný na Vojenský čin roka na základe toho, že bol vyslaný na plnenie úloh v nemocnici vo Svidníku, kde pôsobil ako mnohí ďalší profesionálni vojaci z nášho práporu. Došlo k situácii, že pacientka, ktorá bola hospitalizovaná v nemocnici vo Svidníku skolabovala a on, ako profesionálny vojak, na mieste poskytoval spolu so zamestnancami nemocnice nevyhnutnú lekársku pomoc.”
Miroslav Minár:
“Pacientku sa podarilo zachrániť.”
Rastislav Krákošiak:
“Áno. To, že každý profesionálny vojak je trénovaný a cvičený na poskytnutie prvej pomoci, mohol slobodník Behanič zúročiť pri reálnej situácii, kde už nešlo o nácvik týchto činností, ale o nevyhnutné poskytnutie prvej pomoci.”
Miroslav Minár:
“Veliaci poddôstojník a kolegovia z Michaloviec teraz cítia istú hrdosť, že ich predstaviteľ, ich zástupca, je nominovaný v ankete Vojenský čin roka.”
Rastislav Krákošiak:
“Ja ako veliaci poddôstojník roty bojovej podpory som právom hrdý na slobodníka Behaniča a verím, že hociktorý iný príslušník Ozbrojených síl, ktorý by bol na jeho mieste, by poskytol minimálne tak kvalitnú pomoc.”
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
“Nuž a takýchto príbehov počas nasadenia vojakov proti šíreniu nákazy Covid-19 bolo neúrekom. V jednej z predchádzajúcich relácií sme vám predstavili aj príbeh rotmajstra Rolanda Hulana, ktorý bol počas celoplošného testovania nasadený v obci Orešany. Tu na odbernom mieste skolabovala jedna obyvateľka obce a pohotový Rolandov zásah zabránil najhoršiemu. Poďakovali sa mu za to nielen samotní občania, ale aj administratívna pracovníčka obecného úradu, pani Jarmila Šišková, ktorá ho nominovala na ocenenie v ankete Vojenský čin roka. Čo to pre neho znamená?”
Roland Hulan, ocenený v ankete Vojenský čin roka:
“Určite také vnútorné zadosťučinenie, možno že taký ten pocit dobre vykonanej práce za tým všetkým. Človek na tom začiatku, keď začína na regionálnom veliteľstva plánovať operáciu celoplošného testovania ani netušil, že by niečo takéto pred ním stálo a že by niečo takéto aj dosiahol. A vlastne už samotná nominácia je pre mňa niečo výnimočné, že som sa sem vlastne dostal medzi týchto ostatných kandidátov a medzi týchto ľudí, za čo som nesmierne vďačný obyvateľom obce Veľké Orešany.”
Miroslav Minár:
“Akým smerom sa v týchto dňoch, týždňoch, uberá kariéra Rolanda Hulana?”
Roland Hulan:
“Od 1.9. tohto roku začal som pôsobiť na spoločnom operačnom veliteľstve v Banskej Bystrici a na oddelení plánovania operácií. Je to úplne diametrálne niečo odlišné. Začíname od začiatku, nový kolektív, noví ľudia, nové úlohy pred nami stoja, staviame to veliteľstvo ako sa hovorí, sme pri zrode niečoho nového, nezvyčajného zatiaľ u nás na Slovensku. Takisto stoja pred nami obrovské veľké výzvy, či už v domácom prostredí, alebo v zahraničnom prostredí sú dosť veľké úlohy a predpoklady čo by sme mali zastrešovať. Pomaly sa na to pripravujeme a pomaly začneme plniť aj úlohy.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
“A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk alebo plnapolna@mod.gov.sk. V ďalšej časti dnešnej relácii sa ešte zoznámite s ďalšími výnimočnými vojakmi, ktorí boli ocenení v ankete Vojenský čin roka a pripomenieme si, že včera bol Deň vojnových veteránov. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Pred rokom obohatila anketu Vojenský čin roka nová kategória. Má názov Služba vlasti a jej vznik iniciovala náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky generál Daniel Zmeko.”
Daniel Zmeko, náčelník Generálneho štábu OS SR:
“Služba vlasti, ako kategória Vojenského činu roka, je relatívne mladá v jeho viac ako 20-ročnej histórii a vždy už ako mladý dôstojník som sa zamýšľal, kde je kategória kde dokážeme oceniť ľudí, ktorí svoju profesionalitu vykonávajú a venujú v prospech služby vlasti, ktorá je primárnym poslaním Ozbrojených síl. To znamená tých ľudí, ktorí sa pripravujú výborne vo výcviku, ktorí plnia veľmi dobre úlohy v medzinárodnom krízovom manažmente v zahraničných misiách, ktorí plnia a riadia operácie stredného alebo veľkého rozsahu, kde je tá kategória, ktorou by sme ich dokázali oceniť. Ja som veľmi rád, že sa podarilo práve minulý rok zaviesť túto kategóriu, ktorá sa zameriava práve na profesionalizmus a jeho uplatnenie v praxi. Minulý rok, ktorý hodnotíme, bol veľmi náročný a mne pred očami definujú desiatky mien a tvárí ľudí, ktorí v tejto kategórii by sa asi správne mali ocitnúť. Na druhej strane veľký príbeh Ozbrojených síl, ktorý sme žili v roku 2020, sa skladá z množstva drobných osudov a som veľmi rád, že dnes sme sa pozreli na práve tie jednotlivé príbehy ľudí, ktorí skladajú ten veľký obraz. A prečo osobne pre mňa je služba vlasti asi to isté, čo pre všetkých ľudí v uniforme, je to schopnosť povýšiť a dať do popredia spoločenské potreby na úkor osobných potrieb, byť schopný sa obetovať, ale nielen v tom zmysle ako to bežne chápeme, obetovať svoj voľný čas, svoje úsilie, svoju námahu, svoju profesionalitu, ale obetovať sa a naplniť svoje poslanie úplne do posledného písmena prísahy, tak ako sú tradície Ozbrojených síl písané množstvom a množstvom, tisícami a tisícami mien ľudí, ktorí napĺňali prísahu. Takže služba vlasti je pre mňa obeta v prospech spoločnosti, v prospech krajiny v ktorej žijem a ľudí, ktorí tu žijú spolu so mnou v tejto krajine.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Titul laureát si prevzal inštruktor výcviku zo Základne výcviku a mobilizačného doplňovania v Martine, rotmajster Radek Belan. Zaujímavosťou na tejto nominácii bolo, že ho nominovali tí najmladší vojaci, ktorých v Martine na profesionálnu službu vojaka pripravoval v auguste a v septembri minulého roka. Do užšej kategórie nominácií Služba vlasti sa dostal aj nadrotmajster Rastislav Skubeň, veliaci poddôstojník zo Zvolena.”
Rastislav Skubeň, veliaci poddôstojník zo Zvolena:
"Bol som prekvapený s touto nomináciou. Nejakým spôsobom ma do toho zakomponovala švagriná, pretože pán minister obrany vyhlasoval anketu Vojenský čin roka a ja na týchto sociálnych sieťach nie som až taký zbehlý a ona ma tam prihlásila a ocitol som sa až tu."
Miroslav Minár:
“Služba vlasti, to je zrejme plnenie povinností nad rámec tých služobných povinností. Ste veliacim poddôstojníkom, takže máte pod sebou mužstvo, poddôstojníkov, poslúchajú vás vo Zvolene?”
Rastislav Skubeň:
“Určite. Zatiaľ som sa vo svojej kariére veliaceho poddôstojníka nestretol, že by ma neposlúchali, alebo som si s nimi nejakým spôsobom nerozumel.”
Miroslav Minár:
“Máte tam u vás takú aj peknú tradíciu, robíte taký memoriál na počesť vášho kolegu.”
Rastislav Skubeň:
“Memoriál rotmajstra Vladimíra Kollára, ktorý sa konal v auguste tohto roka, mali sme na to veľmi dobré ohlasy nielen z toho nášho vojenského života od kolegov, ale takisto aj z civilného sektora, rodinní príslušníci, veľmi sa im páčilo, že sme mu vzdali česť aj na cintoríne v Žiari nad Hronom. Dúfame, že táto tradícia ostane a vydrží to ďalšie roky.”
Miroslav Minár:
“Čo vy, aké vy máte predsavzatia do tých ďalších rokov vojenskej kariéry? Predpokladám, že bude bohatá.”
Rastislav Skubeň:
“Myslím si, že už teraz som na dosť vysokom poste,v poddôstojníckom zbore, zatiaľ som na úrovni brigád a uvidíme.”
Miroslav Minár:
“Je tu s vami aj pani manželka. Slávka, asi je to v tejto chvíli trošku aj taká hrdosť na to, že ten váš fešák vojenský bude ocenený v ankete Vojenský čin roka.”
Slávka Skubeňová, manželka oceneného:
“Áno, áno. Som hrdá.”
Miroslav Minár:
“Je to ťažký život s vojakom?”
Slávka Skubeňová:
“Je to ťažšie hlavne z dôvodu, že odcestovaný a chodí len cez víkendy a sme aj málo spolu, ale tak dá sa to vydržať.”
Miroslav Minár:
“Kto doma velí?”
Slávka Skubeňová:
“Cez týždeň ja a cez víkendy spolu.”
Miroslav Minár:
“Určite budete spolu aj počas týchto vianočných sviatkov. Prezraďte, čo bude na stole?”
Slávka Skubeňová:
“Viete čo, tradičná kapustnica, šalát, ryby, to klasické a tie … Máme syna, tak ten je s nami, 11-ročný.”
Miroslav Minár:
“No tak to už je fešák, tam samozrejme nejaké kopačky, alebo hokejka.”
Slávka Skubeňová:
“Áno, áno. Hraje futbal, tak áno. Samozrejme.”
Miroslav Minár:
“Kopačky.”
Slávka Skubeňová:
“Kopačky musia byť.”
Miroslav Minár:
“Čo by ste chceli tomuto vášmu vojačkovi zaželať do tej jeho ďalšej kariéry?”
Slávka Skubeňová:
“Tak hlavne veľa zdravia, v prvom rade, veľa úspechov naďalej, nech sa mu naďalej darí.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevkročíš. A predsa sa to stalo Jakubovi Lendačovi a Lukášovi Froňovi z 52, výsadkového práporu z Trebišova. Dvakrát cestou z výcviku z Lešte pomohli účastníkom dopravnej nehody. A v jednom prípade im asistovali aj kolegovia, Adam Zaťko a Matúš Cifrák. No chalani, prišli ste sem z Trebišova v takom hojnom počte, ale aj tie vaše činy hovoria o tom, že ozaj v tom Trebišove sú zdatní vojaci, profesionáli, ktorí keď je potrebné, tak vedia podať tú pomocnú ruku. Takže skúsme popísať tie vaše činy, za ktoré ste boli nominovaní na ocenenie v ankete Vojenský čin roka.”
Ocenený vojak:
“30. septembra sme sa vracali z výcviku z Lešte. Pri Krásnohorskom Podhradí sme videli, že horí auto. Sme neváhali, vodič to hneď spozoroval, zastavil, vystúpili sme a začali sme pomáhať v riadení premávky, alebo sme odtiahli ľudí od áut.”
Ocenený vojak:
“Ja si myslím, že každý jeden človek by v takom momente zastresoval, ale treba zachovať chladnú hlavu a používať to, čo naučení pomôcť, podať pomocnú ruku tomu, kto to potrebuje.”
Ocenený vojak:
“My ako profesionálni vojaci, my sme cvičení na takéto stresové situácie, či už je to pri dopravných nehodách, väčšinou sme cvičení na boj v poli, tam je to dosť aj stresujúce, dosť aj náročné, aj na tú fyzickú aj psychickú záťaž, ale pokiaľ sa nevenujeme výcviku, tak takéto situácie pre nás nie sú žiadna veľká prekážka.”
Miroslav Minár:
“Určite takéto prekážky boli pred vami ani na misiách v zahraničí. Kde konkrétne?”
Ocenený vojak:
“Boli sme teraz 15. septembra, sme cestovali do Bosny a Hercegoviny, tam sme mali za úlohu zabezpečiť dav ľudí, nejaké tie konvoje, chrániť ľudí, obyvateľstvo.”
Miroslav Minár:
“Dobrá skúsenosť?”
Ocenený vojak:
“Pre nás to bola taká druhá zahraničná misia. Určite je to dobrá skúsenosť. Človek vidí a vie a naučí sa fungovať s inými jednotkami, ktoré tam cvičia tiež, majú trošku iný štýl výcviku, ale pri tej zladenosti všetkých armád, tam sa to dá pekne zladiť, natrénovať a vieme fungovať počas toho ostrého nasadenia spolu s nimi.”
Miroslav Minár:
“Kolega hovoril o druhej skúsenosti, kde bola tá prvá?”
Ocenený vojak:
“Bola v Maďarskej republike, bolo to cvičenie Globsec, bolo zamerané na stráženie hraníc, tiež armády členských krajín zmobilizovali takýto výcvik, aby sme boli pripravení a zladení na takéto situácie.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Z Bratislavského hradu si titul laureát v kategórii Pomoc verejnosti aj za svojich vojakov odniesli kapitán Viktor Frančiak a Ladislav Parma z nitrianskej protilietadlovej raketovej brigády. Výrazne totiž pomohli svojmu kolegovia a jeho rodine.”
Ocenený vojak:
“Jednalo sa o nášho priateľa a kolegu, bohužiaľ, tohto času už bývalého kolegu, rotného Radoslava Roganského. Bol to vlastne náš dlhoročný kolega, príslušník protilietadlovej raketovej brigády v Nitre, ktorý, bohužiaľ, ochorel na onkologické ochorenie, ktoré zabránilo tomu, aby mohol pokračovať v práci profesionálneho vojaka, čiže musel nedobrovoľne opustiť naše rady a aj vlastne zhodou okolností aj jeho ťaživá rodinná situácia, ktorá quasi bežala v tom istom čase keď ochorel, nás vlastne donútila sa tak trocha zamyslieť a vymyslieť vlastne niečo, ako by sme mu mohli nejakým spôsobom pomôcť a uľahčiť tie jeho neľahké chvíle.”
Miroslav Minár:
“Akú formu pomoci ste zvolili?”
Ocenený vojak:
“Ide najprv o to, že ako sme sa to dopočuli, v akej situácii bol Radko. My sme sa mu snažili volať, povzbudzovať ho, pýtali sme sa na jeho zdravotný stav. Samozrejme, že plnenie úloh nás dosť zahlcovalo a stalo sa, že párkrát sa nám nepodarilo sa mu dovolať, alebo nemali sme na to časopriestor, ak by som to tak mohol nazvať, no a potom prišli kolegovia naši s tým že dopočuli sa, že je na tom psychicky troška horšie, od jeho ženy. no a vlastne tam skrsla tá myšlienka, že mohli by sme spraviť nejakú zbierku preňho, aj keď sme vedeli, že už bol dlhšie práceneschopný, aj tie financie im tam chýbali, ale vlastne také povzbudenie pre neho, že by sme spravili. Tak sa to vyhlásilo vlastne na batérii velenia a riadenia a odtiaľ, keď bola porada u veliteľa skupiny, sme to rozdelili na všetky, alebo rozhlásili na všetky batérie a bola to vlastne celoskupinová záležitosť. Príslušníci celej protilietadlovej raketovej skupiny sa začali pripájať, začali dávať svoje finančné dary. Boli to skutočne väčšie sumy aj napriek tomu, že už sa začala zhoršovať aj tá covidová situácia, manželky im zostávali doma, tá finančná situácia nebola jednoduchá u nikoho a preto som už ani netrval na tom, aby niekto niečo nosil, ale tí ľudia sami nosili. Pýtali sa, že či ešte môžu prispieť a podarilo sa. Ale skôr ako ten finančný rozmer, išlo o ten morálny rozmer, že sme prišli za ním, povzbudili sme ho, že myslíme stále na neho a bol to silný moment.”
Miroslav Minár:
“Tvorcovia armádneho magazínu Azimut 24/7 aj dnes pre vás pripravili zaujímavú tému. Akú, povie poručíčka Miroslava Mindárová.”
Miroslava Mindárová, členka tvorivého tímu armádneho magazínu Azimut 24/7:
“Zuzana môže byť meno pre ženu, no i pre niekoľko ton kovu. Že nevieš čo mám na mysli? To nevadí. V novej časti relácie Azimut 24/7 sa dozvieš viac.”
Miroslav Minár:
“Reláciu Azimut 24/7 si môžete dnes večer pozrieť na facebookovom profile Ozbrojených síl, alebo na youtubovom kanáli Azimutu 24/7.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Najvyšší ústavní činitelia, ako aj vedenie ministerstva obrany a velenie generálneho štábu našich ozbrojených síl si na viacerých miestach pripomenuli Deň vojnových veteránov. Úctu a vďaku vojakom, ktorí zahynuli počas vojen, vojnových konfliktov, alebo na misiách a operáciách v zahraničí, vzdali aj tisíce občanov po celom Slovensku, keď si na svoj odev 11. novembra pripri symbol dňa vojnových veteránov, kvet červeného maku. Legionárom, Čechom a Slovákom, bojujúcich v 1. svetovej vojne, v Taliansku, Francúzsku, či v Rusku, odhalili v Bratislave aj pamätnú tabuľu. Za rezort obrany sa na pamiatke legionárom poklonil štátny tajomník ministerstva obrany Marián Majer. Riaditeľ Vojenského historického ústavu ministerstva obrany plukovník Miloslav Čaplovič spresnil, že v česko-slovenských légiách vo Francúzsku slúžilo z celkového počtu 9957 mužov 1591 Slovákov. V Taliansku medzi takmer 20 tisíc vojakmi bolo 591 Slovákov, nuž a v česko-slovenskom legionárnom vojsku v Rusku bolo z celkového počtu 71.310 až 5104 Slovákov. Asi medzi tými najznámejšími slovenskými legionármi boli napríklad Vladimír Svetozár Hurban, Ján Gerik, Vladimír Daxner, Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský, Štefan Osuský, Ján Papánek, Rudolf Gábriš, ale aj Rudolf Viest.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
