- Dátum: 13.01.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 27.74 MB
[13.01.2023; Regina Západ; STRED, Východ, Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili. * Hosťom prvej relácie bude legendárna Žiletka. Hokejista, ktorý v plnom zdraví oslávil krásnu 85-ku. Akým bol vojakom? * Rande s Leopardom si dali trebišovskí tankisti. Ako zvládli prípravu na jeho ovládanie? * Listovať budeme v rezortnom časopise Obrana. * Nielen my, ale aj čerstvý vojak Marián Baláž pozdraví v Martine frekventantov základného vojenského výcviku."
HOSŤ RÁDIA REGINA
Miroslav Minár:
"S jeho menom sa spájajú najväčšie úspechy československého hokeja. Legendárna Žiletka, Jožko Golonka, oslávil v týchto dňoch krásnych 85. Blahoželáme a sme radi, že v čase keď prijímal tisícky SMS-iek si našiel čas a rozprával sa s nami o dôležitej etape svojho hokejového a najmä vojenského života. No to by nebol on, keby kasárenskú bránu neprekročil ozaj netradične."
Jozef Golonka, bývalý hokejový reprezentant:
"Bez povolávacieho rozkazu, lebo to malo úplne iný spád. Totižto ja som bol hráčom Slovanu a my sme mali letný tréning. A v letnom tréningu sme hrávali futbal. A jeden starý hráč, ktorý v tom musel mať svoj veľký imidž, tiež bol bývalý reprezentant, pri futbale sme sa pochytili, lebo ja som mu zobral loptu a skočil dozadu a šľapol mi na nohu, tak ja som mu to vrátil. Samozrejme, že sa pustili do mňa novinári, že ako si to dovoľujem, že neviem sa vpratať do kože, že mladý hráč a jedno s druhým, začali ma kritizovať a ja hovorím, no ale tak toto sa nerobí a vtedy bola iná výchova, bažant buď tu ticho, tuto sú takéto pomery, tu tí starí hráči sú starí hráči a ty buď rád, že si v tom mužstve. Tak ja som prišiel domov, som povedal otcovi, vieš čo otec, ja to kašlem, ja idem na vojnu. Mňa volal …, lebo už vtedy som bol veľmi dobrý hráč, to bol vtedy tréner Dukly Praha, že aby som prišiel na vojnu, že mám vždy otvorenú cestu. Na Strahove bola Dukla, zorganizované všetky športy boli tam v takom malom mestečku a tam bol aj Torma, boli tam futbalisti, boli tam hokejisti, vtedy bola Dukla. No a prišiel som na vrátnicu a hovorím, prišiel som na vojnu. O jeden rok skorej ako ostatní. No a porád mali deveťáka Torma, olympijský víťaz, ho hovoril maďarsko-česko-slovensky, lebo on bol pôvodom Maďar a chodili sa mu tam chlapci posmievať, jak on vypráva. On si myslel, že to zase prišiel nejaký sopliak, lebo ja som bol taký útlučký v tom baloňáku, ja hovorím pán Torma, ja som došiel na vojnu. On sa na mňa pozrel a hovorí, čo si ty budeš robiť srandu a prásk mi cez tú deveťácku do rypáku. Hovorím, noha, ešte som neni ani v Dukle a už mám po nose? To som nedostal ani v hokeji. Hovorím, prosím vás pekne, čo to robíte pán Torma? A tam ma odkiaľ poznáš? Ja hovorím, však kto by nepoznal vás. Zavolajte mi pána plukovníka Rejdu, trénera Dukly, ja som prišiel na vojnu. Prišiel Rejda k vrátnici, hovorí, čo ty tu robíš blbosti, však toto je náš najlepší hokejista, lebo už vtedy som mal dobré meno. Som bol aj v reprezentácii ako 17,5-ročný, vo Švédsku dal som gól, veľká sláva bola, že nový talent a naraz tu dostaneš po papuli a ešte si tam ani neni. Potom prišla tá krízová situácia, že sme boli tri ročníky, kubánska kríza, takže to bol môj príchod na vojnu, bez povolávacieho rozkazu."
Miroslav Minár:
"Neskôr vlastne, keď už futbalisti lebo hokejisti nastupovali na tú vojenčinu, tak bol taký výber, dnes sa tomu hovorí populárne draft, takže vy ste neboli draftovaný, boli ste priamo oslovený riaditeľom, alebo teda šéfom Dukly. Obliekli ste si vojenskú uniformu, ale z Kanady vám zostali nie kanady hokejové korčule, ale kanady vojenské. Zvykli ste si na to?"
Jozef Golonka:
"Medzi nami, poviem na rovinu, my sme bývali tam na poschodovej posteli, najviac som si nevedel zvyknúť na tie pichľavé, chlpaté, zelené deky, lebo keď sme tam boli tri ročníky a som došiel tam, ja som myslel, že som v blázninci. Lebo tí chlapci mali taký voľnejší život, chodili po krčmách, po tých hospodách a naraz prišli starí hokejisti, naši mazáci a oni boli ešte super mazáci. Ale tí boli už dobre nadrátovaní večer a došli a hovoria, bažant, čo tu robíš? Ja hovorím, no prišiel som na vojnu. A čo si taký plachý, otvor tu okno. Ja hovorím, načo otvoriť okno? Som otvoril okno, oni nadrátovaní, vyskočil von, to boli tie prízemné, okná, tie prízemné drevené baraky, vyskočil von a hovorím, to je blázninec. Tak som prišiel k oknu, zavrel som okno, tak som už dostal prvý výprask, lebo som nevedel čo je vojna. Mňa otec doma, Jožinko, aby sa nič nestalo a naraz na vojne chlpatá deka, všetko ma pichalo, dostal som uniformu, nevedel som si to zapnúť."
Miroslav Minár:
"Komínky."
Jozef Golonka:
"To tam nebolo. Tam bol bordelíček maličký. To bola Dukla, to bolo v 57. roku."
Miroslav Minár:
"Natáčame tento rozhovor v hektickej dobe, pretože mimo toho, že ste museli prečítať 2500 minimálne SMS-iek, absolvovať ďalšie rozhovory, pretože to výročie je ozaj famózne, 85 rokov. poslucháči nám dúfam že prepáčia, že občas počuť takéto ruchy, ale aký ste boli v tých začiatkom vojakom? Poslúchali ste? A vôbec, naučili ste sa zdraviť nie dobrý deň, ale salutovať?"
Jozef Golonka:
"No to bol najväčší problém nie tam. Tam to ešte ako tak išlo. To nás naučili. A potom horšie to bolo keď nás preložili do Jihlavy, pretože už toho bolo dosť, totižto v Prahe boli 4 hokejové kluby. Motorlet, Sparta, Tankista a Dukla. A ľudia nechodili na hokej, ale požiadali cez stranícke orgány do Jihlavy aby nás presadili, tam nebol šport, tak sme pobalili veci, my sme nemali ani plnú poľnú, nič. Všetko do svojej taštičky a prišli sme do Jihlavy a tam sme 2 mesiace bývali v hoteli, lebo nebolo v kasárňach miesto. To bolo niečo zvláštne pre mňa. Tak vojak v hoteli, všade obdivovaný Dukláci idú tam v tom malo meste. Mali sme veliteľa Smolku, ktorý bojoval v Egypte, tak nás tam šetrili, do tankov nás nepustili. Až potom, keď sme mali ten mesačný výcvik po skončení sezóny, to nás dali potom do strážnej roty, lebo som stiahol pás na tankodróme z tanku, to som tam raz sedel vnútri a aj to som pruser urobil, tak nás odtiaľ odhodili a stali sme sa strážnou rotou."
Miroslav Minár:
"Ako to bolo s tým zdravením? Ja poznám takú historku, že ste prišli do kancelárie plukovníkovi a dobrý deň."
Jozef Golonka:
"No tak áno, ja som prišiel, dobrý deň, ale to už bolo potom, keď ma za trest poslali do Čáslavi. My sme po preložení do Jihlavy a prišlo národné mužstvo Sovietskeho zväzu hrať zápas."
Miroslav Minár:
"To bol výber juniorský."
Jozef Golonka:
"Áno. A oni porazili našu áčku vysoko. A povedali, že oni chcú ešte hrať, tak rýchlo zvolali juniorov a väčšina juniorov bola v Dukle. A juniori nastúpili proti nim v Jihlave. Prišiel vtedy generál a hovorí, chlapci, musíte tento zápas vyhrať. Došiel do kabíny. Tak sme tým rusákom dali, to bol Alexandrov, Almetov, to bola tá druhá generácia už dobrých hráčov. Vyhrali sme ten zápas 5:3, tak chcú hrať ešte jeden zápas. Tak sme sa rýchlo presunuli do Opavy a v Opave sa stalo to nešťastie, že Čapla, išli sme večer z recepcie domov a bolo 10. výročie februárových udalostí, on sa šmykol a nejakým spôsobom, neviem, rukou alebo čím, udrel do tej skrinky, však osvetlenie nebolo, jak sme išli z recepcie peši do hotela, naraz prišla o druhej lietačka, zavreli nás celú kompletnú Duklu a tam sme hrali 2:2, ale už chceli hrať tretí zápas. Ten sa už hral v Prahe, ale tam už 8 hráčov bolo zavretých, neboli a už aj to sa začali rozdeľovať. Noviny to rozbili , politická udalosť, ideme na to, že musíme ich potrestať. Tak ja som sa dostal v rámci trestu do Čáslavi."
Miroslav Minár:
"No a tu hrozilo, že v tom čase najväčší talent československého hokeja, Jozef Golonka, s hokejom skončí. Našťastie sa tak nestalo."
RÁDIO REGINA
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. S hosťom Plnej poľnej, legendárnym hokejistom Jožkom Golonkom, sa už o chvíľu budeme rozprávať aj o tom, ako sa vyvíjala jeho vojenská a hokejová kariéra. Trebišovskí tankisti nám povedia, ako sa zoznamovali s Leopardom. Vo výnimočnom vydaní rezortného časopisu Obrana polistujeme s Miloslavom Ščepkom a zavítame aj pod Martinskí hole, kde sa začal základný vojenský výcvik budúcich vojenských profesionálov. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
HOSŤ RÁDIA REGINA
Miroslav Minár:
"Zatiaľ čo Jozef Golonka mal celkom pohodový vojenský život v jihlavskej Dukle, v Čáslavi ho čakala tá ozajstná vojna."
Jozef Golonka:
"Plukovník Srnka, najväčší pérák v divízii celej tejto táborskej a ja tam prídem, dobrý deň, no ja tebe dám dobrý deň. A už to išlo. A okamžite vojíne, čo ste kde? Hovorím, čo veď to … Dukla, slávny v Jihlave, jak kedy sme nosili čapice za opaskom, v bare sme boli furt a on tu bude. Lenže to som sa veľmi pomýlil. A už to začalo. Cigáň tam bol jeden, Róm, Golonku začnite učiť. Kde máš plnú poľnú? Hovorím a čo to je? Ja som to nemal. No dobre, tak tu si ju vyfasuješ a poďme. A ráno o šiestej na budík, my sme spali pekne do ôsmej a raz o šiestej máš vstávať? Tak vstávajme, poďme a rozvoz na kasárenskom tvore. On stál na takom smeťáku, ten slávnostný pochod, znova do basy, znova do kuchyne čistiť krumple. A naraz to boli ešte ale aj zápasníci. Dukla Čáslav, bol tam napríklad Kukla z Nitry, ktorý bol majster Európy a hovorí mi, ty sa vykašli na to ty blázon, však toto je tu jak blázninec, oni chodili po krčmách, ale Srnka ich obdivoval. A naraz dáky hokejista, ja ťa naučím čo je to vojna. Som si vytkol rýchlo nohu, aby som nemusel ísť cvičiť a dali ma do strážnej roty. No lenže prišiel tam jeden mladý poručík a takto som sa ja vlastne dostal z tej Čáslavi preč. Prišiel jeden mladý poručík a sme strážili, za Čáslavou je muničák a striehli sme kedy za 2 hodiny nás prídu vymeniť. Sedeli občas, popíjali si tam, naraz prišiel tento mladý poručík zo školy a dal vymeniť celú stráž. Každý vojak vie, čo to je, prokurátor, hotovo. Prvé čo bolo, ten chlapec týždeň pred tým načierno utiekol domov do Mladej Boleslavi. A on keď videl toto, že pôjdete všetci na prokuratúru, tak on otočil samopal proti sebe a zastrelil sa. A oni furt strašili teroristami, že môžu prepadnúť muničák a čo ja viem čo, ja som toto tam zažil hrôzostrašné chvíle. Naraz prišli títo a zavreli nás a ja som sa dostal do Pardubíc do basy. Konečne ma zavolajú a on hovorí, prokurátor povedal, ty vole a co tady děláš?"
Miroslav Minár:
"Bolo šťastie, že vás poznal."
Jozef Golonka:
"To bolo šťastie. Ja hovorím, pán prokurátor, ale mňa neprávom sem dali, neviem prečo som išiel k útvaru, však ja som s tým nemal nič spoločného. Hovorím, však som vám už tuto vypovedal. A vždyď ja som pred mesiacom poslal do Čáslavi, aby si šel naspátek do Dukly a kde sú tie spisy? No podívej, patrola, odviezť naspäť do Čáslavi osobným vlakom a ja tam přijdu. Zavolal si Srnku, tak kde sú tie papiere? Hľadal, hľadal, v šuflíku boli hodené mesiac. Ja už som mal byť mesiac v Dukle. Tak som sa dostal z Čáslavi preč. A odvtedy do Čáslavi som chodil dva roky každý druhý rok do divadla, tam som sa mal dobre, viete tam ma poznali potom neskoršie, Kratochvílová je odtiaľ z Čáslavi, to bolo veľké také stredisko športové."
Miroslav Minár:
"Zásadný zlom, pretože potom samozrejme sa začala odvíjať obdivuhodná hokejová kariéra. Ak by si niekto myslel, že vás toto dostalo na kolená, tak sa mýlil. Ale na kolenách ste boli predsa len, raz, na ľade. Keď ste oslavovali pamätné víťazstvo, síce hovorí sa, že Zborná komanda Sovietskeho zväzu, ale my sme im vždycky hovorili Rusi. A to bolo pamätné."
Jozef Golonka:
"Áno, ja som totižto už v 19 rokoch prišiel nový tréner Sýkora. A tan nás poznal ešte z toho historického zápasu, čo sme tých rusákov tak zmastili. Na ukončenie svojej kariéry v Dukle dostal slobodníka. Ja som bol jediný, ktorý som nemal nejaké …, lebo som bol prúserár."
Miroslav Minár:
"Prejdime Jožko od týchto krásnych zážitkov jednak k tonu čo som hovoril, že ste sa ocitli na kolenách po tom senzačnom víťazstve nad Rusmi a spomínali ste, že báli ste sa jedného obrancu tam na vojne, ale potom vás prenasledoval druhý obranca z ruskej Zbornej. Ten mal číslo 5. Alexander Ragulin."
Jozef Golonka:
"Ja som mal čo do činenie s takými veľkými predtým. Ja som bol taký útlejší a každý si myslel, že ma môžu mastiť koľko chcú, len zabudli na to, že ja som bol veľmi pohyblivý a kým sa on otočil, už tri rany mal. Však prvá moja kariéra práve začala medzi dvoma takými istými veľkými, to bol Stolz a …, keď ma ako 17,5-ročného zavolali do národného mužstva na prvý medzištátny zápas, to bola taká príhoda, že náhodný gól ma postavil do tej veľkej pozície dobrého hráča. Ja som videl týchto dvoch obrancov v Štokholme. Jeden nedostal víza, že chce utiecť, tak ma rýchlo zavolali, ja som mal hotové pasy, že doplniť na náhradníka. A dostal som možnosť hra, úplne náhodne. A bránil ešte jeden vchod do toho útoku a naraz vidím Stolza, 2 metre,, Bjorn 2 metre. Hovorím, boha, ja s mojimi 78-kilami, tí dvaja Švédi na mňa zúriví jak vlčiaci, tak ja som vypálil od strachu puk na modrej čiare , Bjornovi do ramena, od ramena sa to odrazilo, gól. Ja som išiel a naraz ma objímali, dal si gól. To bol môj prvý gól v národnom mužstve, ktorý mi otvoril cestu. Ja som s tým Ragulinom viedol súboje stále. On bol tak silný, že on ma takto chytil, dal mi hokejku medzi nohy a zdvihol ma ako nič a hodil ma na stranu ten hajzel. Ja hovorím, spoza brány som vyšiel a kým ma hľadal, tak ja zozadu, som mal rýchle ruky, tu nemáš nič chránené, … a už bol na kolenách. Hneď som sa potkol o neho, on padol … kým som mal na rypáku. A potom vždycky predtým jak som sa rozjazdil, Jozef, Jozef sivodňa pakojno, da? Ja mu hovorím, jub tvoju mať. Ja ti dám pakojno, ja nepoznal som kamaráta v druhom drese. Ale potom sme si sadli a sme boli spolu kamaráti. Však som bol u neho v Moskve, úžasný chlap, on bol tu u mňa, som ho zavolal na jeden týždeň, sme si užili Bratislavu, potom ja som bol v Moskve, keď sa otvorila linka ČSA, tam som ho stretol, takže kde sme prišli, nikde sme neplatili, lebo keď prišiel Ragulin Saša. Toto vošlo do dejín tento boj a 68. na olympiáde."
Miroslav Minár:
"Búchanie hokejkou o ľad, neskôr potom aj, aspoň zlé jazyky tvrdia, že to ucho na tom ľade, že ste počúvali či nám tečie ropa."
Jozef Golonka:
"To urobili Česi, ale mal som z toho veľké nepríjemnosti, pretože vtedy rozbili Aeroflot. Boli veľké manifestácie a potom prišli Rusi a obsadili a my sme po tomto období zase sadli sme si dokopy, ja som bol vtedy kapitán národného mužstva a sme sa dohodli, že aby národ videl, že stojíme za ním. My sme pôvodne nechceli ani toto. Málokto o tom vie a nikto to ani nezverejňoval, lebo vždy tá cenzúra zadláždila, ale faktom je, že v 69. som zvolal poradu a hovorím, chlapci, čo urobíme? Tak niekto tam povedal návrh, nepodajme Rusom ruky a ideme dolu z ľadu a ty ako kapitán podáš ruky rozhodcom a kapitánovi, pretože keď toto neurobíme, tak budeme musieť zaplatiť pokutu a my sme nemali na limonádu si zaplatiť a nie pokutu. Tak som dostal príkaz, že musím podať ruku, otočiť a do kabíny. Títo Rusi to nepochopili. Ale prišiel príkaz, to vieme zase od reportérov, ktorí to reportovali tie dva zápasy, tam sme ich dvakrát porazili, lebo to bol nový systém, že sa hralo dvojkolove, raz sme vyhrali 2:0 a druhýkrát 4:3 a dali vypnúť, jak sme sa pobrali po hymnách, dali vypnúť televízory a zabudli na to, rakúska televízia, maďarská televízia, nemecká televízia, všetky to prenášali. Čiže ten národ český to vedel. A znova do ulíc. Keď sme sa vrátili zo Štokholmu, tak vítalo nás 100 tisíc ľudí celú cestu z Ruzyne, lietadlo nemohlo pristáť, lebo ľudia vybehli z Ruzyne. potom sme pristáli na druhej dráhe a prišiel som domov a zo slávy som potom pekne elegantne to oslávil vo vedľajšom dome to je ďalšia príhoda, keď ma zobrali na vypočúvanie, tak to bol už pruser potom. Vy ste kapitán, vy ste boli zodpovedný, že sa nepodala ruka, vy ste povalili Československo, tam mali takto pripravené na mňa vety. Bol som tam dva dni a na tretí deň mal stretol na chodbe jeden človek, bol to futbalista Červenej Hviezdy, môjho otca dobrý kamarát. Ty tu čo robíš? Hovorím, tuná ma ten ušatý, to boli tie oddelenia, ten ma tu vypočúva. Čo? Áno, vypočúva, chce mi našiť na krk. Počkaj tu, chlapče ty tu stoj, idem do vnútra. Počul som 5 vybraných slov, vyšiel von a hovorí, choď domov. Hovorím, čo? Môžem ísť domov? Však 2 dni. Nič sa nestaraj, choď domov a postaraj sa o svojho otca. Bolo to veľmi nepríjemné obdobie, ale musím povedať, že my sme stáli za svojim národom a my sme jasne ukázali, že na ktorej strane sme."
Miroslav Minár:
"Sú to krásne spomienky, pán Golonka, na tú hokejovú kariéru. Aké zostanú spomienky na tú vojenčinu?"
Jozef Golonka:
"No pre mňa len tie najkrajšie. Lebo ja som sa na vojne skutočne za prvé naučil disciplíne, hlavne v tom 2. ročníku, my sme museli 1,5 mesiaca ten základný výcvik mať. Vždy po sezóne, ale to bolo strážili sme muničák, alebo také nejaké roboty sme robili, tak my sme to brali jako vtip. Keď sme v Jihlave strážili muničák, tak muničák bol vedľa blázninca, vedľa tej nemocnice. A tam nás upozornili, prosím vás, dávajte pozor, lebo niekedy sa stane, že utečú väzni, nestrieľajte po nich. Plukovník Smolka bol náš pán učiteľ, bojoval v Egypte, ten vedel čo je vojna, ten si robil z toho srandu a ten nás ochraňoval. Vždy keď bol prúser, tak to zažehlil nejako. Takže bola to ohromná sranda, najkrajšie časy som zažil na vojne, takže ja si myslím, že tá vojna mi dala veľmi veľa srandy, ale aj disciplíny."
Miroslav Minár:
"Aj povinnosti. V súčasnosti už základná vojenská služba na Slovensku je minulosťou, slúžia v ozbrojených silách iba samotní profesionáli. Čo by ste im chceli zaželať, možno poradiť, aby boli dobrými, vynikajúcimi vojenskými profesionálmi, ako ste boli vy vynikajúci hokejista."
Jozef Golonka:
"Dnes by tá vojna nezaškodila niektorým v generácii mladých ľudí, aj keď krátkodobá. Ja si myslím, že vojaci majú byť vysoko zaplatení. Tí vysoko profesionálni, to sú tí v tej prvej línii a my ich máme v zahraničných službách, sú všade vyznamenávaní a sú vynikajúci odborníci. Vidíme, že čo sa stalo na Ukrajine a z toho by sme si mali zobrať príklad a potom by to niektorým vrstvám našej spoločnosti pomohlo, keby niektorí ľudia išli na vojnu a dostali by sa pod disciplínu a by vedeli, že len disciplinovaný národ môže mať veľké úspechy aj vo svojej ekonomike, vo svojej práci a vo všetkom. Ja si cením jednu vec, že minister, nebudem ho menovať, ma zobral do Afganistanu, aby som to tam videl. Vojaci si želali, aby som tam prišiel na besedu, tak som prišiel, lebo robili najdôležitejšiu robotu, v Kandaháre ochranu letiska a boli vysoko vyznamenaní a dokonca aj americkí dôstojníci museli rešpektovať našich vojakov pri vstupe do Kandaháru, toho letiska. Úžasné, ja som to videl, boli sme tam a tam som si zobral z toho príklad, že akí sú význační naši vojaci v týchto službách. Ja im želám, aby neprišlo k žiadnym vojenským stretom, aby neriskovali života. Zaslúžili by si títo chlapci mať vyššie odmeny a vysoká rešpekt. Rešpekt majú a žiaľbohu v zahraničí, nie u nás. A to ma najviac mrzí."
Miroslav Minár:
"Nemusí, lebo aj pri totálnom nasadení našich vojakov počas pandémie i utečeneckej krízy sa dalo a dá na našich vojakov spoľahnúť. Rovnako ako na teba, Žiletka, Jožko Golonka, keď si v rokoch najväčšej hokejovej slávy rozdával ľuďom radosť, nádej a nezlomnú vôľu prekonávať aj tie najväčšie prekážky. Ďakujeme ti a ešte raz, všetko najlepšie."
MODERNIZÁCIA OZBROJENÝCH SÍL
Miroslav Minár:
"Ešte v závere uplynulého roka absolvovali výcvik na nemeckých tankoch Leopard prví tankisti z Trebišova. Informoval nás o tom veliaci poddôstojník 14. tankového práporu, nadrotmajster Dávid Koma."
Dávid Koma, veliaci poddôstojník 14. tankového práporu:
"Samotný kurz sa vykonával formou nadobudnutia teoretických vedomostí z oblasti konštrukcie vozidla, jeho ošetrovania a následne spôsobu spúšťania motorov do chodu a samotnej jazdy v teréne počas dňa a noci formou praktických jázd pod vedením inštruktora. Začiatkom kurzu dochádzal k jazykovej bariére, ale vzhľadom na tom, že veliteľom skupiny bol anglicky hovoriaci dôstojník, ktorý vodičom tanku poskytol preklad do slovenského jazyka, došlo k porozumeniu vyučovacej problematiky. V závere kurzu inštruktor nemeckej armády hovoril, že bohaté skúsenosti vodičov tanku boli neskutočným prínosom počas výuky. Dňa 19. decembra 2022 si príslušníci ozbrojených síl prevzali prvý z 15 tankov Leopard 2 a 4 od nemeckej strany. Všetky zvyšné tanky by mali byť na Slovensku už v priebehu tohto roka 2023 a v tom čase taktiež už aj budú vycvičené príslušné počty osádok tankov. Spolu s novozavádzanou technikou Leopard 2 a 4 sa aj navýši počet profesionálnych vojakov, pretože osádku tanku Leopard 2 a 4 tvoria štyria muži, na rozdiel od tanku T72."
Miroslav Minár:
"Trebišovských tankistov na vstupnom kurze sprevádzal poručík Michal Viňanský."
Michal Viňanský, poručík:
"Kurz vodičov tanku Leopard prebiehal v dňoch od 14. novembra do 9. decembra a zúčastnilo sa ho 8 vodičov, 2 pozorovatelia a 3 prekladatelia. Samotný kurz sa skladal z dvoch častí. A to časti teoretickej a praktickej. Teoretická časť zahŕňala prvotné oboznámenie sa s takticko-technickými údajmi, konštrukciou tanku, princípmi funkciu rôznych sústav v systéme tanku a základné ošetrovanie. Praktická časť pozostávala zo samotného vykonávania daných druhov ošetrovania tanku, kontrol funkčnosti sústav v systéme, drobných opráv, ako aj samotných jázd. Jazdy sa vykonávali v teréne, ako aj po cestných komunikáciách, keďže tank Leopard je uspôsobená na jazdu po ceste, pretože súčasťou pásov sú gumené podložky. Záverečná skúška prebiehala z oboch častí a naši vodiči ju zvládli bravúrne, na čo poukázali aj samotní inštruktori, ktorým ináč patrí veľká vďaka za ich prácu a samozrejme aj trpezlivosť. Keďže tohto kurzu sa zúčastnili skupiny … tak celý priebeh sa viedol v duchu porovnávania oboch tankov. Napríklad pri prvom nazretí do časti pre vodiča sme namiesto rajčiakov našli volant. Príjemne sme boli prekvapení aj z ovládateľnosti tanku. Medzi prednosti tanku by sme zaradili jeho zjazdné vlastnosti, ako aj samotnú údržbu, ktorá je jednoduchšia oproti tanku T72. Dodanie tankov Leopard 2 a 4 je určite posun vpred, keďže tieto tanky sa nachádzajú vo výzbroji spojeneckých armád, čiže na to reflektuje aj zjednodušenie vykonávania spoločných cvičení."
LISTUJEME V OBRANE
Miroslav Minár:
"A listovať budeme v Miloslavom Ščepkom, vedúcim oddelenia rezortnej tlače."
Miloslav Ščepka, vedúci oddelenia rezortnej tlače:
"Prvé tohtoročné vydanie Obrany sme venovali 30. výročiu Slovenskej republiky, jej ozbrojených síl, rezortu obrany i samotnej redakcie mesačníka Obrana. Časopis otvára príhovor prezidentky Slovenskej republiky a hlavnej veliteľky ozbrojených síl Zuzany Čaputovej. O minulosti, súčasnosti, ale aj budúcnosti rezortu obrany a ozbrojených síl sa rozprávame vo veľkých rozhovoroch s ministrom Jaroslavom Naďom a s náčelníkom generálneho štábu, generálom Danielom Zmekom. 30 rokov vojenského športu rekapitulujeme v rozhovore s riaditeľom Vojenského športového centra Dukla, podplukovníkom Matejom Tóthom. V rubrike Téma na 8 stranách prinášame slovom i obrazom prehľad najdôležitejších míľnikov histórie rezortu obrany. Pripomenieme si tiež 30. jubileum rezortného mesačníka Obrana, ale aj históriu armádneho rozhlasového i televízneho vysielania. 30 rokov vojenského zdravotníctva pre Obranu zhrnul hlavný lekár ozbrojených síl, brigádny generál Roman Jantoš a v časopise nájdete i článok o histórii a súčasnosti vojenskej rekreácie a rehabilitácie. Nechýbajú ankety s osobnosťami a spomienky, medzi nimi i vyznanie vojenskému 3-tonovému špeciálnemu automobilu, legendárnej V3-ske, ktorá ešte stále dobre a spoľahlivo slúži pri obrane našej vlasti. V januárovej Obrane nájdete i reportáž z cesty ministra Naďa
