- Dátum: 13.10.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.61 MB
ROZHLAS | Dátum: 13.10.2023 | Zdroj: Rádio Regina | Strana: 1 | Prevádzkovateľ: Slovenský rozhlas | Relácia: Plná poľná
Miroslav Minár, moderátor
Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota, vitajte. Začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili:
- Starostka obce Tokajík Jana Medvecová je úžasná žena. Niekoľko rokov úspešne spravuje svoju obec a všetok svoj voľný čas venuje aj tamojšiemu Múzeum tokajíckej tragédie. Právom sa stala laureátkou ankety Vojenský čin roka v kategórii Priateľ armády. Plná poľná vás dnes s ňou zoznámi.
- Ján Alois Kravec ako veľa mladých chlapcov amerických Slovákov bojoval proti fašizmu v zostave 310. Československej stíhacej perute britskéhoého kráľovského letectva. Vďaka Silvii Paľovej z jeho rodnej obci Smilno sa o jeho bojovej púti a živote dozviete, že bol takpovediac zabudnutým hrdinom.
- Jeho neter Anna Kravcová spolu s deťmi Matúšom a Katkou majú veľkú zásluhu na tom, že strýkovi a prastrýkovi bola v obci Smilno odhalená pamätná tabuľa.
Naša anketa Vojenský čin roka bola na svete už niekoľko rokov, keď sme v Plnej poľnej mali česť prvýkrát predstaviť úspešnú starostku obce Tokajík Janu Medvecovú. Netušili sme, že raz to bude práve ona, ktorá sa za rok 2022 stane laureátkou ankety v kategórii Priateľ armády. A preto cestou na spomienkové stretnutie venované hrdinom karpatsko-duklianskej operácie sme sa v Tokajíku stretli opäť v budove, ktorá je nielen jej pracoviskom, ale aj miestom, ktorému zasväcuje celý svoj život.
Po stopách vojenskej histórie
Miroslav Minár, moderátor
Pani starostka, ešte predtým, než prejdeme Múzeom tokajíckej tragédie, najskôr taká osobná otázka, ako vy ste prijali to rozhodnutie, že špeciálna porota vás nielen nominovala, ale vás aj ocenila v ankete Vojenský čin roka v kategórii Priateľ armády.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Proste pre mňa veľké poďakovanie, že som vôbec bola nominovaná, že niekto sa našiel, čo ocenil moju prácu a že ma nominoval. Proste, keď som už tam bola, že ako nominantka, to bolo veľké plus pre mňa a mne to stačilo. Ten zážitok z tohto dňa som si užívala asi dva, tri dni po tom všetkom, keď som si doma sadla a som premýšľala nad tým všetkým. A asi je to dosť veľká pocta pre mňa a veľký zase záväzok, že nemôžem skončiť, ale musím ďalej pokračovať.
Miroslav Minár, moderátor
Starostku obce Tokajík ste už niekoľko rokov. My sa teraz nachádzame vo vstupnej hale Múzea tokajíckej tragédie. A môžem povedať z vlastnej skúsenosti, že som doslova šokovaný. Šokovaný z toho, čo sa tu všetko zmenilo a aký komfort tu dostávajú návštevníci vášho múzea. Respektíve múzea, ktoré spadá pod Múzeum Slovenského národného povstania. Samozrejme Múzeum SNP už patrí pod Vojenský historický ústav. Takže poďme, pani starostka, teda k tomu, za čo vlastne vy ste sa stali laureátkou v kategórii Vojenský čin roka v kategórii Priateľa armády. Vstupná hala, tá prešla zásadnou rekonštrukciou.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Sú úplne vymenené okná, čo boli niekedy hliníkové, vtedy asi takto bolo zaužívané. Úplne celá budova, okna sa vymenili. Ale zásadná vec je, že v múzeu fungujú sociálne zariadenie, čo roky rokúce a neviem, či vôbec bolo niekedy v prevádzke. Ja si myslím, že v prvom rade, keď príde návštevník to jedno kde, či reštaurácie a či múzeá, v prvom rade sociálne zariadenie by malo fungovať všade. A ja som mala taký veľký problém, že keď prišlo mi 30, 60 ľudí naraz, kde máte WC? Kde máte WC? Tak poďte tu dookola a musela som otvárať kultúrny dom a tak to išlo. Tak sme sa trošku trápili. No pár rokov, ale teraz to funguje.
Miroslav Minár, moderátor
Funguje dokonca aj automat na kávu.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Áno, to je realitou. Takže som rada, že to funguje. Lebo v obci nie sú potraviny, nie je pohostinstvo, není nič a keď príde návštevník, tak aspoň tú vodu by si dal alebo tú kávu. No a obec nemôže si to dovoliť, aby prevádzkovala.
Miroslav Minár, moderátor
Apropo, návštevníci, koľko návštevníkov navštívi vaše múzeum ročne?
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Každý polrok hlásime do Múzea SNP v Banskej Bystrici, že koľko sme mali návštevníkov. Do júna, júla sme mali okolo 1 200, 1 500. Prídu napríklad sobota, nedeľa, niekedy človek aj zabudne. Ale čo sú autobusy, už sa ich pýtam a už aj keď sa mi zapisujú do kroniky, tak hovorím, napíšte počet ľudí, aby sme mali aspoň informatívne asi koľko bolo. Či o stovky, desiatky menej, či viac, to už nezáleží, ale návštevnosť sa zvýšila ohľadom aj toho, že máme 3D film.
Miroslav Minár, moderátor
Poďme sa pozrieť a povedzme poslucháčom Plnej poľnej teda, prečo toto múzeum bolo zriadené? Hovoríme o tokajíckej tragédii.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Keď som nastúpila, bol rok 2002, december. A keď som prišla tu, múzeum bolo prázdne. Nebolo tu nič. Bol, boli tu akurát fotografie 32, čo boli zastrelení. Najmladší bol 16 -ročný syn Michala Medveca, ktorý akoby zázrakom prežil a Stropkovský. Ako rozsudok bol vynesený za pomoc a podporu partizánom.
Miroslav Minár, moderátor
To bolo 19. novembra 1944.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Áno.
Miroslav Minár, moderátor
Tí zastrelení, boli nejaké dôkazy, že naozaj spolupracovali? Myslím, že tu pôsobila partizánska skupina Čapajev.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Áno, pôsobila tu partizánska skupina Čapajev, aj Požarskij. Raz bola pani novinárka tu, Pravda, to boli noviny, to vám doteraz uchované a ona hovorila, že áno, pomáhali partizánom, dávali či jedlo, ako spolupracovali.
Miroslav Minár, moderátor
No vráťme sa k tomu, čo ste začali rozprávať. Teda keď ste prišli sem, našli ste holé steny, našli ste iba fotografie tých mužov, ktorí boli zastrelení. Ale dnes je to naozaj krásna expozícia, ktorá dokumentuje tú tragickú krvavú nedeľu 19. novembra 1944.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Ja keď som nastúpila, prišla som, bolo prázdne múzeum. Nič, iba 32 fotografií, čo viseli na stene a nič nebolo. V priebehu roka alebo môjho prvého volebného obdobia tu chodili ľudia. Nebolo ich veľa. Raz tu bol otec s takým synom. Možno mal sedem, osem rokov a pozerá a hovorí: Oci a prečo tu nemajú žiadne pušky? Proste to múzeum bolo prázdne, len tie fotografie. A on mu začal vysvetľovať, keď som mu ja povedala, ako to je, že pre nedostatok financií múzeum bolo zrušené. Ale vďaka múzeu v Banskej Bystrici a Vojenskému historickému ústavu Bratislava chcem sa poďakovať, že máme expozíciu, aká je. Hoci by som chcela ešte ju vylepšiť.
Miroslav Minár, moderátor
No poďme sa pozrieť teda na tú expozíciu.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
To je vzácny exponát a chcem sa aj touto cestou poďakovať pánovi, bol to nejaký lekár od Popradu a on mi sám od seba zavolal a povedal, pani starostka, ja som dedil dom po svojom otcovi a na povale som našiel tento obraz pána Michala Medveca, čo to prežil tú tragédiu. Môžem vám ho doniesť? A ja, moja prvá otázka bola a koľko budete chcieť za to? On hovorí, nie, ja ho darujem. A on osobne prišiel tu a priniesol mi ten obraz. Takže veľké ďakujem aj jemu. Úplne cudzí človek niečím prispel, čo nemusel.
Miroslav Minár, moderátor
Ale to nie je ojedinelý prípad, pretože my sme sa rozprávali u vás v úradovni o tom, že bez ničoho, bez nejakých ďalších požiadaviek vám ľudia neznámi pomáhajú zveľaďovať toto múzeum.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Áno, mali sme tu mladého pána vysokoškoláka, čo žije vo Francúzku. Dopredu, prosil odo mňa nejaké brožúrky, aby vedel tým návšteve pripomenúť, že čo je tu a po francúzsky napísať. A nakoniec mi urobil, keď premietame ten film o Tokajíku, čo tí dvaja prežili, tak on mi to preložil do francúzštiny a do angličtiny a je to grátis. Ako pre mňa je to také veľké plus. A ďalší tiež vysokoškolák, študuje Brne, zase mi pomôže s vernisážou žien, čo boli v koncentračnom tábore a prežili to. Ich spomienky na ten koncentrák. Takže keď sa dožijem, tak už toho 20. By to malo byť aj v Tokajíku 20.
Miroslav Minár, moderátor
20. novembra, keď bude spomienka.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Áno.
Miroslav Minár, moderátor
Poďme k tejto časti. To je unikát, pretože toto tu vôbec nebolo.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
To zase poďakovanie patrí pani Kniežovej. To je Stropkovčanka, učiteľka a cez ňu som sa k týmto básňam, obrazom dostala cez Ukrajinské múzeum, čo je vo Svidníku.
Miroslav Minár, moderátor
Áno, táto expozícia alebo táto časť expozície má názov Tokajícka tragédia v umení.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Veľa je našich spisovateľ, čo poznáme napr. Dezider Milly, Kapišová, Bicova, čo aj obrazy máme od nej. Je to nádhera. Ja si myslím, že ani naši ľudia, čo tu bývame, že nevedia, koľko vecí sa o Tokajíku všade písalo.
Miroslav Minár, moderátor
No snáď, keď budú počuť aj tento rozhovor v Plnej poľnej, tak ich to možnože tak nejaké naťukne, aby aj prišli si pozrieť tento 3D film. No a tu máme už také historické exponáty, asi zrejme nejaké rádiostanica.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Toto mám zase zapožičané od pána Kasardu, historika. Ostatné vety, čo sú v expozícii, tak to mi dal Vojenský historický ústav Svidník.
Miroslav Minár, moderátor
Máme tu aj teda tie pušky a tie zbrane.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Áno, máme aj pušky, aj zbrane, ale je ich málo. Ale čo má najviac trápi ešte a čo chcem požiadať, to sú nové vitríny. Lebo tie sú také nebezpečné a na čistenie sú veľmi problematické, náročné, lebo musím tu mať troch chlapov, aby mi to pomohli.
Miroslav Minár, moderátor
No keď sme pri tých chlapoch, tak vám dobre funguje spolupráca s Ozbrojenými silami. Čím to je?
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
Tak vám poviem, že keď som nastúpila ako starostka a keď som nadviazala spoluprácu s Ostrým Grúňom a Kľakom a už je nebohý pán Repický, čo som sa veľa od neho naučila, alebo veľa rád mi dal ohľadom týchto spomienkových stretnutí. Tak som chcela to oživiť. Trošku som chcela tú pritiahnuť ľudí a verím, že sa mi to podarilo. Keď som prvýkrát napísala, že chcem tu mať vojakov, vojenskú dychovku, tie salvy, to urobilo také gesto pre mňa veľké, že tí ľudia neboli na to zvyknutí. Boli prekvapení, že niečo také sa môže udiať aj v také obci, čo ma 102 ľudí. A moja spolupráca s nimi, jednoznačne za všetko ako veľké ďakujem náčelníkovi generálnemu štábu pánovi Zmekovi. Veľká vďaka, lebo s ním sa suverénne spolupracuje. Je veľmi príjemný človek a ústretový človek, vie poradiť, vie povedať. A ešte som mala pred tým náčelník štábu, čo bol pán Maxim, to tiež bol človek, čo neviem preto, že či je východniar, lebo Zmeko nie je východniar, ale mi pomáhal. Nemám problém, keď chcem guľáš navariť, lebo taká obec musí si niekoho pojednať, zaplatiť, ale vojaci prídu. Ja hoc by som aj kúpila. Problém nie je. Len viete, pripraviť ten guláš, musíte niekoho mať a pritom musíte mať aspoň päť ľudí a obec čo?
Miroslav Minár, moderátor
Ale ja viem, že pravidelne sem chodia aj vojaci z Trebišova.
Jana MEDVECOVÁ, starostka obce Tokajík
No chodia a som vďačná za to, lebo sú veľmi šikovní chlapci. Aj touto cestou by som sa im chcela poďakovať. Chlapci, veľká vďaka vám, čo robíte, či pre Svidník, či pre Tokajík. Ako keď ste tu, ako za vami je vidieť kus užitočnej práce a ja si to veľmi cením. Samozrejme, nemohla by som to všetko robiť, čo sa týka múzea, bez pomoci mojej rodiny, mojich najbližších, takže moje poďakovanie patrí pánovi manželovi a mojim deťom. Veľké ďakujem
Miroslav Minár, moderátor
Ďakujeme aj my, pani starostka Janka Medvecová. Robíte úžasnú prácu na zachovanie historickej pamäte národa. Veríme, že neprestanete ani v týchto ťažkých chvíľach, keď aj Tokajík, múzeum a pamätník pocítili silu prírody a zemetrasenie vo vašom regióne spôsobilo veľké škody. No a veríme, že tak ako odznelo v rozhovore, že Múzeu tokajíckej tragédie poskytli nezištnú pomoc mnohí neznámi návštevníci múzea, pomôžete aj vy, vážení poslucháči, keď do Tokajíka zavítate. Vopred vám ďakujeme.
Rádio Regina
Miroslav Minár, moderátor
A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina, Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke Ministerstva obrany či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a tipy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk alebo plnapolna@mod.gov.sk. Ešte si vypočujete príbeh pilota 310. Československej stíhacej perute Britského kráľovského letectva Jána Aloisa Kraveca, ktorému v rodnej obci Smilno odhalili pamätnú tabuľu. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.
Po stopách vojenskej histórie
Miroslav Minár, moderátor
Vďaka náhode, ale najmä vďaka rodine Jána Aloisa Kraveca sa v obci Smilno v povedomí občanov obnovila spomienka na statočného človeka, ktorý bol počas druhej svetovej vojny jednou z dôležitých osobností za svojej zásluhy v službách 310. Československej stíhacej perute Britského kráľovského letectva. V tomto roku uplynulo 100 rokov od jeho narodenia, pretože mu náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky generál Daniel Zmeko spolu s ďalšími hosťami v obci Smilno odhalil pamätnú tabuľu. Boli sme pritom a oslovili Silviu Paľovú, autorku publikácie, v ktorej je zachytená nielen bojová púť, ale aj život Jána Aloisa Kravca.
Po stopách vojenskej histórie
Miroslav Minár, moderátor
Pani Paľová, ako vy ste sa dostali k tomuto životnému príbehu vášho slávneho rodáka?
Silvia PAĽOVÁ, autorka publikácie
Úplne náhodou. Som zamestnankyňou Obecného úradu Smilne a na našu mailovú adresu v roku 2021 došiel email s prosbou alebo žiadosťou od pána Jána Kratochvíla, ktorý sa venuje veľkým publikáciám, čo sa týka bývalých vojakov z 2. svetovej vojny. A požiadal nás, či by sme nevedeli kontaktovať prípadných príbuzných, ktorí by mali niečo z rodinných archívov, možno nejakú legitimáciu, možno rodinné fotografie, alebo nejaké informácie, súkromné listy a podobne, ktoré by sa dali použiť do publikácie, ktorú pripravoval pod záštitou kráľovnej, ešte vtedy anglickej. Takto to bolo.
Miroslav Minár, moderátor
Meno Jána Aloisa. Kraveca je vytesané na pamätníku v Prahe, ale o jeho živote a o tom, čo vlastne dosiahol v službe Britského kráľovského letectva, konkrétne v 310. Stíhacej československej peruti v Anglicku sa vedelo málo. Ale vy ste si dali tú námahu, aby sme o ňom vedeli viac.
Silvia PAĽOVÁ, autorka publikácie
No my sme boli trošku smutní, že informácia o tom, že pre takúto malú obec dosť významný človek, lebo v 2. svetovej vojne bol Ján Alois Kravec jeden z mnohých. Ale pre nás je vlastne jeden významný, takže trošku sme boli smutní, lebo dva roky predtým sme vydávali knihu o histórii a bolo by pekné, keby bola táto informácia o ňom súčasťou. Potom sme si povedali, že tak majme niečo, aby bola tá pamiatka, ak bol človek, ktorý bol taký čestný, chrabrý a taký lojálny, aby tu niečo zostalo. A zhodou okolností minulého roku pán starosta bol pozvaný na predvečer Karpatsko-dukovských slávnosti a tam sa rozprával s náčelníkom Generálneho štábu, s pánom generálom Danielom Zmekom. A predbežne sa dohodli, že v prípade, že by bola cesta na východ, čo preňho je najlepšie práve v tomto čase, aby prišiel k nám a či by mal záujem, ak by sa postavil pamätník takémuto človeku, či by mal záujem prísť. Taký bol začiatok.
Miroslav Minár, moderátor
Kto teda bol Ján Alois Kravec?
Silvia PAĽOVÁ, autorka publikácie
Ján Alois Kravec bol v podstate obyčajný chlapec, taký farmársky ako oni v Amerike už o ňom hovoria. Žil na gazdovstve. Jeho rodičia boli narodení v Amerike, pretože to vysťahovalectvo začalo už skôr, v druhej polovici toho 19. storočia. Vrátili sa naspäť do kraju, ako sa po našom hovorí. Vlastne on sa tu narodil a prvých 15 rokov vyrastal tuná s rodičmi a so súrodencami. Avšak prišlo obdobie pred 2. svetovou vojnou a ľudia vedeli, čo zažili počas tej prvej, ono sa to už schyľovalo. A keďže jeho otec bol v zlom zdravotnom stave, tak poslal chlapca k príbuzným do Ameriky, aby išiel aspoň on, aby čo to zarobil, lebo tuto bolo také slabšie. Tam sa preukázal ako jeden taký výnimočný človek, lebo v podstate už ako sedemnásťročný mal záujem, ako všetci možno chlapci vtedy chceli brániť ten starý kontinent. Vedel, skade pochádza, ale bol výnimočne nadaný. Veľmi rýchlo sa učil a bolo zaujímavé, že aj keď sa hovorilo, že pilot a vie len pilotovať, keď pominul to obdobie vojny, vrátil sa do Československa, fungoval ešte ako druhý pilot pre Československé aerolínie, ale následne musel zase odísť.
Miroslav Minár, moderátor
Lebo prišiel rok 1948.
Silvia PAĽOVÁ, autorka publikácie
Áno, presne tak. A on musel rýchlo odísť a zase chcel si zabezpečiť niečo v Amerike, aby mohla prísť za ním manželka s prvým synom s Henkom. A vtedy začal ako učeň v strojárňach v Otise. Vlastne po prvom roku si aj oni všimli, že je cieľavedomý a že sa chce učiť. On nastúpil na učňovské vzdelávanie štvorročné stredoškolské. Mne to príde niečo podobné, ako je teraz duálne vzdelávanie, lebo mali povinný rozvrh všetkého, čo musia absolvovať, čo sa týka manuálnych zručností, ale zároveň musel mať aj teoretické vedomosti. Ale to mu nestačilo. Študoval ďalej na vysokej škole popri tom, ako vychovával dve deti a vlastne aj pracoval, to bolo pre mňa také zaujímavé. A študoval natoľko, že sa stal expertom a následne bol vyslaný do Európy, aby pomáhal aplikovať vlastne letecké motory v Mníchove. Také to je zvláštne, že z takého 15-ročného chlapca, ktorý len tak vlastne odišiel, utekal zo zlého prostredia a bol zrazu človek, ktorý bol významný pre mnohých.
Miroslav Minár, moderátor
Ale hlavne pre vtedajšie Československo okupované nacistickým Nemeckom, pretože myslím si, že teraz nastala tá vhodná chvíľa, aby sme spomenuli tú jeho vojenskú bohatú kariéru, pretože toto bolo niečo výnimočné. Pretože on bol jeden z najmladších príslušníkov 310. Československej stíhacej perute v službách Britského kráľovského letectva. Ale tá cesta bola tŕnitá pre neho.
Silvia PAĽOVÁ, autorka publikácie
Áno, veľmi, veľmi, pretože on ešte nemal americké občianstvo, nemal stredoškolské vzdelanie, ktoré sa vyžadovalo na to, aby mohol vstúpiť do americkej armády. Ale bol neoblomný a stále túžil lietať. To bol jeho sen. Potom si to tak zistil, že vlastne chce, lebo takto to aj opisoval v listoch svojej sestry Marie, a tak vlastne prešiel do Kanady a cez britské letectvo vlastne sa dostal na výcvik. Tam ho prijali a ten výcvik bol taký tŕnistý. Raz v Kanade, potom boli vyslaní zase na britské ostrovy, potom naspäť do Kanady. Ten výcvik trval dlho. Myslím nejakých 13 mesiacov, dokým boli vlastne letu a bojaschopní samostatne tí letci. Takže keď dostal tie krídla svoje povestné, že už mohol lietať, tak prešiel nejaký čas, ale stále to bol mladý chlapec. Z tej skupiny, ktorí nastupovali vtedy spolu na výcvik, boli poskupinkovaní, bolo ich asi 9, tak vlastne na konci vojny on zostal sám.
Miroslav Minár, moderátor
Mal 21 rokov, keď bol začlenený do legendárnej 310. Československej stíhacej peruti.
Silvia PAĽOVÁ, autorka publikácie
Áno, bola najúspešnejšia, bola najstaršia, v podstate tá prvá. Potom nasledovali asi ďalšie tri, myslím. Ale táto mala najviac úspechov, najviac zostrelov a podobne.
Miroslav Minár, moderátor
66 bojových letov nad územím Európy. I keď nezostrelil lietadlo, ale zlikvidoval torpédové člny a narušil dôležité objekty fašistického Nemecka. Zo svojho lietadla Spitfirea dokonca zničil mnohé motorové vozidlá. A čo je jeho najväčšia zásluha a čo aj ocenilo Britské kráľovské letectvo, že so svojím Spitfireom, ktorý bol zasiahnutý dvakrát, dosadol na zem, takže za to bol aj niekoľkokrát ocenený.
Silvia PAĽOVÁ, autorka publikácie
Áno, v tom 1995 vo veku takých 70 rokov. bol sedemdesiatnik, tak vtedy bol ocenený vo Veľkej Británii, pričom Alois Kravec mal 10 vyznamenaní za statočnosť a službu v letectve od Veľkej Británie a tak isto Československa. dvakrát bol ocenený Royal Air Force za úspešné pristátie toho lietala Spitfire 9 bez poškodenia po poruche motora a trikrát bol udelený Johnovi Český vojnový kríž, to najvyššie vyznamenanie krajiny. Československá medaila za zásluhy prvého stupňa a Československá medaila za chrabrosť.
Miroslav Minár, moderátor
Áno, tie medaily mu odovzdával napríklad aj prezident Československa Edvard Beneš. Čo pre obec Smilno v tejto slávnostnej chvíli znamená, že vášmu slávnemu rodákovi bola odhalená pamätná tabuľa, ktorá, predpokladajme, že tu už zostane naveky?
Silvia PAĽOVÁ, autorka publikácie
No tak dúfame. Myslíme, že je to veľmi dobré fakt pamätné miesto, ale v tom dobrom slova zmysle, na to, že existujú ľudia, ktorí chránia životy. A je nám to veľmi blízke v tomto období, keď za hranicami prebiehajú ďalšie boje. Takže je to také prepojené nejako a pamätník je niečo vizuálne. Nie je to tak, že možno len príbuzní pamätajú, áno, bol nejaký strýko a už to koleno tretie, štvrté, piate. Potom sa zabudne, ale je dobré, aby to zostalo v povedomí tých ľudí, že niekto tu bol, kto mal veľkú cenu aj pre ten náš širší svet.
Po stopách vojenskej histórie
Miroslav Minár, moderátor
Pri slávnostnom odhalení pamätnej tabule Jánovi Aloisovi Kravcovi nemohla chýbať ani jeho neter Anna Kravcová so svojimi deťmi Matúšom a Katkou.
Anna Kravcová
Veľa ľudí ako nemálo povedomie o tom, že nejaký taký človek v našej dedine žil. Takže sme určite na to hrdí a sme radi, že vlastne takto prišiel do povedomia aj ostatných ľudí v našej dedine.
Miroslav Minár, moderátor
Udržiavali ste tie kontakty medzi vašimi rodinami?
Anna Kravcová
Áno, ale mala som aj osobný kontakt, pretože v roku 1994 bol na návšteve. Navštívil ešte moju nebohú mamu, takže svoju vlastne sestru Máriu. Takže bol tuná týždeň na návšteve.
Miroslav Minár, moderátor
O tom jeho životnom príbehu, o tom, čo vlastne v službách Britského kráľovského letectva vykonal ako mladý chlapec, lebo mal 21 rokov, keď teda aktívne vstúpil do bojov proti fašizmu, tak o tom ste vy ako pravnuk získavali množstvo informácií, ako sa vám ich podarilo získať?
Matúš Kravec
Keď na obec prišiel email z českého a slovenského a rusínskeho exilu, Múzea Britského kráľovského letectva RAF v Brne od pána Jána Kratochvíla, riaditeľa tohto múzea, on napísal knihu Rytieri nebies 310. Československej stíhacej peruti RAF. My sme vedeli, že on bol nejakým letcom v druhej svetovej vojne, ale nevedeli sme že až takým významným, že dostal toľko ocenení. Aj keď sa mi podarilo neskôr skontaktovať jeho syna Henka - Henryho, on doposiaľ o ňom tvrdí, že bol do poslednej chvíle svojho života, bol veľmi skromný. O týchto významných udalostiach nehovoril na verejnosti. Hovoril iba ako spomienky pre svojich blízkych, svoje deti, svoje vnúčatá.
Miroslav Minár, moderátor
My sa dozvedáme aj z brožúrky, ktorú napísala alebo zostavila pani Silvia Paľová, že práve v službách Britského kráľovského letectva 310. Československej stíhacej peruti dosiahlo aj mimoriadne úspechy počas nasadenia. A to bolo, myslím si, že pre mladého človeka také ako zadosťučinenie, že aj keď je ďaleko za hranicami svojho domova, ďaleko od Smilna, dokázal prejaviť takú tú svoju oddanosť dobrej veci. Vy ste mladý človeka aj zo svojho sestrou, možno je to podľa mňa taká vzácnosť, že vy ako mladí ľudia sa zaujímate nielen o svojho slávneho prastrýka, ale vôbec o tú históriu. Prečo?
Matúš Kravec
História je dôležitou súčasťou dennodenného života, ktorá sa už nedá zmeniť a častokrát nám ukazuje to, čo už zmeniť nemôžeme v minulosti, ale čo môžeme zmeniť v budúcnosti. To, ako sa stať hrdinom aj napriek tomu, že nemáme nejaké významné meno. Nehovorím teraz o sebe ale vo všeobecnosti, lebo hrdinom dnešných čas môže byť ktokoľvek, kto nejakým spôsobom sa dokáže zapísať do dejín dennodenného života. Nemusí to byť práve letec RAF 310. peruti. Hrdinami dnešného života sú aj naši starí rodičia, ktorí dokázali prežiť v minulosti.
Anna Kravcová
My sme predtým nemali kontakt ako s tým jeho synom, s tým Henrym, pretože nejak sa tie putá rodinné pretrhli. On nám písal, akože nebohý ten John, písal nám listy, pokiaľ ešte žila mamka. Ale pokiaľ už moja mamka ako jeho sestra Johnova zomrela, tak tým vlastne sa putá pretrhli. Tým naozaj prvým impulzom bolo to, že prišiel ten mail na obec, no a takto sme začali pátrať po jeho potomkoch vlastne, hej, Po Henrym a po Johnovi, sme vedeli, že už zomrel ako jeho syn, lebo mal dvoch synov. Jeden už je nebohý a ostal ten Henry. No a zhodou okolností sa nám podarilo natrafiť naňho a tým pádom sme už nadviazali kontakty prostredníctvom syna Matúša.
Katarína Kravcová
Pri spoločnom rodinnom stretnutí sme dospeli k záveru, k tej myšlienke vybudovať pamätník pre nášho rodáka z obce Smilno Johna Aloisa Kravca. Sme radi, že sa toho ujalo aj náš pán starosta Vladimír Baran, ktorému patrí taktiež veľké poďakovanie v mene celej našej rodiny a sme taktiež hrdí aj na nášho rodáka a na nášho rodinného príslušníka Johna Aloisa Kravca, pretože ako mladý človek, ako mladý chlapec bol naozaj odhodlaný vstúpiť do tej perute RAF a ukázal tým svoje hrdinstvo. Môže byť hrdinom nielen pre nás rodákov, ale taktiež môže byť hrdinom pre kohokoľvek, kto bude našou obcou prechádzať, našim krajom. Možno aj pre poľských turistov, ktorí taktiež, sme v poľskom pohraničí, už pred odhalením pamätníka, taktiež tu sa zastavovalo pri tomto pamätníku množstvo turistov.
Miroslav Minár, moderátor
Veríme, Katka, že tak urobia mnohí, ktorí budú prechádzať krajom pod Duklou. Pamätná tabuľa hrdinovi RAF Jánovi Aloisovi Kravcovi je v Smilne umiestnená hneď pri hlavnej ceste vedúcej z Bardejova do Svidníka.
Plná poľná
Miroslav Minár, moderátor
A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.
