- Dátum: 16.07.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 27.53 MB
Plná poľná
[16.07.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Miroslav Minár a Pavol Prelovský aj dnes pre vás pripravili armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína a Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Ondrej Kováč a jeho manželka statočne bojujú s nepriazňou života.
* Operácia IRINI v Stredozemnom mori zvyšuje spôsobilosti slovenských ozbrojených síl.
*Aký by mal byť vojenský lesník? Aj to nám povie Jozef Bitara, riaditeľ odštepného závodu Vojenské lesy a majetky Malacky.
* Železný muž Tomáš Dzurila uspel na dvoch bojových poliach. Vyhral súťaž, dva dni na to sa oženil. Vyhrá aj tretíkrát pri stavbe rodinného domu?
* Armádny LetoFest sa začína na Zemplínskej šírave.
* 16 duklákov zamieri do krajiny vychádzajúceho slnka. V Tokiu chce uspieť aj vodák Jakub Grigar.
* Mohol by byť minimálne majorom. Jubilujúci herec Juraj Sarvaš spomína na nezabudnuteľné filmové postavy v úlohe vojaka."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
"Pred týždňom sme hovorili o tom, ako vojaci, súťažiaci v populárnej televíznej relácii Piati proti piatim venovali svoju výhru desiatnikovi Ondrejovi Kováčovi. Do Žiarian, dedinky neďaleko Nitry sme už dávnejšie zavítali aj my. Ujala sa nás Ondrova manželka Denisa."
Denisa Kováčová, manželka:
“Manžel z roboty prišiel domov, vlastne bolela ho šija, večer to bolo už veľmi zlé, volala sa pohotovosť. Už ho museli, bohužiaľ, oživovať. Podarilo sa, zobral sa do nemocnice a ďalej sme čakali. že čo bude ďalej. Ani lekári nevedeli že čo je s manželom a vlastne na druhý deň sme sa dozvedeli, že má v hlave, v hlavnej tepne trombózu a vlastne že musí ísť do Trnavy, je v bdelej kóme, z neho asi nič nebude, aby sme s ničím nerátali. Bolo to veľmi zlé, bolo to zložité, veľmi zlé to bolo. Infekcie nastali, horúčky vysoké, takže mesiac sme vážne bojovali každý deň, každú minútu lekári bojovali oňho, lebo nijaké antibiotiká nezabrali, ale podarilo sa. Manželov sa začal prebúdzať, začal viacej reagovať. Prvé reakcie boli očný kontakt. Keď sa k nemu človek prihováral, že povedal áno, očami ukazoval áno, nie. Tak sme komunikovali vyše troch mesiacov. Po dvoch mesiacoch ho nám dali domov. Jasné, že to bolo ťažké, lebo vy ste sa museli z jedného dňa na druhý stať sestrou, všetkým, lebo ste museli či katéter, či liek, či pichať injekcie, všetko som sa musela naučiť. Či ho prebaliť, všetko vlastne. Bolo to ťažké, prvé mesiace boli veľmi náročné. Vďaka susedom, ktorí boli veľmi ochotní, sú záchranári, veľmi nám pomohli. Ja som im veľmi vďačná. Robi Elgöyd a Jelka Bittová. Bez ich pomoci by to bolo ťažšie.”
Miroslav Minár:
"No ale potom prišla pomoc anjelov. Anjelov v zelenom. Vojakov, Ondrových spolubojovníkov a pomoc aj od Vojenskej podpornej nadácie."
Denisa Kováčová:
“Áno, je to tak. Hneď ako sa Ondrovi toto stalo, vlastne hneď na druhý deň ma kontaktoval pán Hocko. Vtedy mi pán Hocko povedal, že pani Kováčová, nebojte sa, bude všetko dobré. No a tak bolo, že proste je to lepšie. On nám zavolal, že pani Kováčová, že tuto vojaci aj kolegovia by chceli urobiť zbierku pre Ondreja, že to ja dovolím. Hovorím, ja sa poteším všetkému čo preňho sa urobí. Taktiež potom kontaktoval nás pán Gajdoš, ktorý nám veľmi pomohol s tou vojenskou nadáciou, lebo z tej vojenskej nadácie sme mohli absolvovať trikrát Adeli centrum, rehabilitačné centrum, taktiež sme mohli zakúpiť komunikačný prístroj aj s počítačom.”
Miroslav Minár:
“Ondrej je veľmi citlivý, veľmi to vníma. Počúva nás, reaguje. Bude smutno asi za tou vojenskou uniformou, ale zasa na druhej strane má skvelých kamarátov.”
Denisa Kováčová:
“Môžem povedať, že má dobrých kamarátov, že s ním komunikujú, prídu ho navštíviť a doteraz nám pomáhajú. Či finančne, či zbierky, alebo zo svojich peňazí nám posielajú peniažky.”
Miroslav Minár:
“Áno, aj vďaka tejto pomoci môže Ondro komunikovať, pretože viem, že má zakúpený špeciálny počítač, špeciálny prístroj na komunikáciu.”
Denisa Kováčová:
“Prístroj na komunikáciu nám veľmi pomohol, lebo naša komunikácia prvotná bola cez telefón a kým sme jednu vetu zložili, to boli aj hodiny. Sme išli po písmenkách, napísať všetky písmenká, aby sme mohli zložiť vetu. A táto pomôcka, to Ondro na druhý deň to vedel komunikovať očami. To boli prekvapení aj z tých špeciálnych pomôcok, že proste ako mu to ide šikovne. Ani teraz by sme bez toho nevedeli fungovať. Nám to veľmi uľahčuje. Vie komunikovať či s kolegami, či s nami, vie napísať správy, môže si pozrieť mail, môže si, ako proste zdravý človek, o všetkom vie.”
Miroslav Minár:
“Ja keď som prišiel, tak som Ondreja pozdravil, pýtal som sa ako to ide, odpoveď bola ”pomaly, ale ide to." Idem za Ondrom. Tak už je tu krásna veta. “Ďakujem pekne všetkým bývalým kolegom a aj civilným zamestnancom za podporu a prajem vám veľa zdravia a šťastia. Ste mi veľmi veľa pomohli.” Tak, priatelia, toto je pozdrav od Ondreja Kováča so slovami vďaky, pretože to čo robíte, naozaj si zaslúži obrovskú, obrovskú vďaku celej rodiny Ondreja Kováča a predovšetkým samotného Ondreja. “Ďakujem pekne poslucháčom Plnej poľnej za podporu.” Aj my ďakujeme Ondro za drahocenný čas, aj pani Deniska a samozrejme budeme držať palce."
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
"Na operácii v Stredozemnom mori sa úspešne podieľajú aj slovenskí vojaci. Čo tam robili, sme vám čiastočne povedali pred týždňom. Nepovedali sme vám ale, že pomimo dôstojníkom sa novým spôsobilosťami učia aj vojaci. Jedného z nich nám v nasledujúcich minútach predstaví podplukovník Milan Žilinčár."
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
"Vy ste skúsený veterán, ošľahaný mnohými operáciami, misiami, ale aj s vlastným životom a kariérou v Ozbrojených silách Slovenskej republiky. Ale mali ste tam aj mladých chlapcov, konkrétne keby ste predstavili vášho partnera, kto to je?"
Milan Žilinčár, účastník vojenskej operácie EUNAVFOR MED IRINI:
“Nadrotmajster Marián Kubečka veľmi excelentným spôsobom reprezentoval krajinu. Ja to vidím aj z toho titulu, lebo prakticky som generoval CIMIC a PSYOPS na Slovensku a v Martine je novodobá generácia, o ktorú sa teraz opierame a vidíme, že psychologické operácie, informačné prostredie a vlastne hybridné hrozby je to, o čom sa my už bavíme možno posledných 10 rokov v rámci komunity CIMIC a PSYOPS. A dokonca po pár mesiacoch upravoval určité procedúry a postupy, aby im vylepšil zo svojho uhla pohľadu určité procedúry. Po pár mesiacoch sa stal jedným z naj veľmi dôležitejším prvkom v rámci toku, ale to vám porozpráva on sám.”
Marián Kubečka, účastník operácie EUNAVFOR MED IRINI:
"Tak ja som vlastne bol zaradený do tejto zahraničnej operácie EUNAVFOR MED IRINI ako … assistent. Mojou hlavnou úlohou bolo sledovať aktuálne dianie, aktuálnu situáciu, tzv. current …, čiže 24-hodinovú situáciu na mori. To znamená, boli tam nasadené prostriedky z európskych krajín prevážne, ktoré operovali v priestore nasadenia a mali za úlohu vlastne, tak ako bolo už povedané, monitorovať lode a prostriedky, ktorými by mohli byť prepravované zakázané zbrane a munícia na územie Líbye. Jednotlivé lode boli vyzývané k tomu, aby nejakým spôsobom podali hlásenie na tie vojenské lode a ja som mal za úlohu tieto hlásenia evidovať a na základe určitej evidencie sa potom vyberali, alebo vytipovávali lode, ktoré boli podozrivé, alebo sa stávali podozrivými na základe určitého pohybu."
Miroslav Minár:
"Podplukovník Žilinčár hovoril o tom, že práve vy pracujete v Stredisku civilno-vojenskej spolupráce a psychologických operácií v Martine a že tu ste nasali isté skúsenosti, ktoré sa dajú implementovať aj do činnosti tejto špeciálnej jednotky."
Marián Kubečka:
“V prvom rade sa jedná o tzv. hybrid warfare, to je vlastne novodobé vedenie vojny na území iného štátu. sú tam využívané nielen konvenčné prostriedky boja, ale hlavne teda tie nekonvenčné, čo je v dnešnej dobe veľmi dôležité. Je tam veľmi dôležitá prezentácia tých jednotlivých krajín na tom území a takisto ako tie jednotlivé, poviem to akcie, ktoré .. pre verejnosť toho konkrétneho štátu, alebo teda aj pre verejnosť v tom celosvetovom merítku v tých médiách, pretože ako vieme, že médiá vlastne hýbu mienkou ľudí. V podstate tá podpora a mienka ľudí vytvára samozrejme to prostredie potom operačné takisto, alebo ho vylepšuje určitým spôsobom.”
Miroslav Minár:
“Úlohou Plnej poľnej je sprostredkovať poslucháčom a slovenskej verejnosti túto prácu, ktorú ste odvádzali v Stredozemnom mori. Bola taká situácia, s ktorou ste sa ešte počas svojej kariéry nestretli a bolo potrebné prijímať nejaké zásadné rozhodnutia?”
Milan Žilinčár:
“Samozrejme, zistili sme lode, ktoré mali zvláštne správanie, ktoré nebolo štandardné. Okamžite veliteľ celej operácie aktivizoval Intel, potreboval informácie prečo, čo, niektoré lode boli dokonca zajaté, alebo na chvíľu dané do statusu, že bolo to ako hostage aktivita a jednotlivé krajiny prakticky vymáhali dajme tomu peniaze, aby mohli pokračovať, alebo nie. Ďalej sme našli napríklad vozidlá, pick-upy, ktoré sa potom po ďalších pár týždňoch objavili v zóne konfliktu. Všetky tieto veci sme sledovali, alebo sme sledovali, boli migranti, tuto kolega Marián vie, že keď dajme tomu boli mori, boli veľké vlny, ak sa aj upozorňovala záchranná služba, alebo systém Amaris, ktorý tam bol, plavidlá alebo lode, ktoré pôsobili v tých priestoroch zase zachraňovali aj holé životy. Tam boli rôzne skupiny, paramilitantné skupiny, ktoré sa usilovali mať sféru influencer, alebo nadvládu cez informačné prostredie.”
Miroslav Minár:
“Čo vám toto pôsobenie v tomto prostredí dalo do vášho bohatého, predpokladám ešte, vojenského života.”
Marián Kubečka:
“Tak určite mi to zase zlepšilo určitým spôsobom ten rozhľad, čo sa týka z hľadiska toho operačného prostredia, pretože toto už je skôr taká strategická úroveň. Čo bolo pre mňa takisto dôležité vidieť, akým spôsobom fungujú a prepájajú sa tie jednotlivé prvky tých hybridných hrozieb na tom území a akým spôsobom dokážu na základe toho, že sa vzájomne podporujú a kooperujú, tak aj s malým úsilím získať veľký vplyv, alebo tzv. influence v dnešnej dobe. Nemal som ešte skúsenosť s týmito utečencami, takisto to bolo veľmi obohacujúce, lebo nie všetko sa človek dozvie z médií samozrejme.”
Miroslav Minár:
“To, čo ste predtým videli iba televízii, sledovali v médiách, tak ste to videli a zažili na vlastnej koži.”
Marián Kubečka:
“Áno, samozrejme zažil a môžem povedať, že hlbšie pochopil.”
Milan Žilinčár:
"Slovenské vnímali veľmi pozitívne. Ja si cením za príležitosť, že sme dostali ako prví vlastne participovať v tejto IRINI. Predtým tam boli v operácii naši vojenskí policajti, ktorí pôsobili predtým v operácii EÚ. Dúfam, že budeme pokračovať a táto oblasť Stredozemného mora je veľmi citlivá. S/ tam proste krajiny z celého sveta, takže musí sa toto stabilizovať a musí sa na to vplývať tak, aby táto kríza neprerástla v nejaký iný konflikt, ktorý tam bol už aj predtým a vidím v tom veľký význam, že krajiny pod umbrellou Európskej únie vytvorili takúto unikátnu misiu. Má naozaj veľkú message medzi štátmi, medzi organizáciami a videl som tam veľkú súdržnosť a mieru vnímania tej zodpovednosti aj info sharingu, na základe ktorého sa robili potom aktivity a jednotlivé krajiny prakticky mali obraz operačný, čo sa deje v Stredozemnom mori, v samotnej Líbyi."
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a tipy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. V ďalšej časti dnešnej relácie železný muž, desiatnik Tomáš Dzurila povie, prečo sa venuje super ťažkým športovým disciplínam. Jubilujúci herec Juraj Sarvaš si zaspomína na svoje vojenské postavy. Dozviete sa, s akými ambíciami ide na olympiádu do Tokia vodák Jakub Grigar a pozveme vás aj na prvý zo série armádnych LetoFestov na Zemplínsku šíravu a tiež do Košarísk na spomienkové stretnutie na počesť generála Milana Rastislava Štefánika. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Les je jeho druhým domovom. Jozef Bitara, riaditeľ odštepného závodu Vojenské lesy a majetky, nás pustil nielen do lesa, ale aj do svojho súkromia. Život toho lesníka je síce romantický na jednej strane, na druhej strane asi tá, nazvem to civilná verejnosť, vám nemá čo závidieť, pretože vy ste neustále v teréne. Čím je teda vojenský lesník a funkcia vojenského lesníka taká zaujímavá, že ste sa aj vy na to dali?”
Jozef Bitara, riaditeľ, Vojenské lesy, a majetky, o.z. Malacky:
“Všetci lesníci sú považovaní, alebo to lesníctvo je považované za ničiteľov prírody. Ja by som chcel prízvukovať, práve naopak. Lesníci sú tí, ktorí zachovali tie lesy a tú prírodu v takom stave, ako je poznáme teraz. Vďaka lesníkom máme to čo máme a to čo chceme teraz chrániť. Ten pohľad na to lesníctvo v minulosti bol nejak úplne iný, pretože tí ľudia si uvedomovali, že tých lesníkov potrebujú. Či už ako surovinu, drevo na kúrenie, na nábytok, na všetky svoje potreby. Momentálne sa mi tak vidí, že tá spoločnosť vníma to lesníctvo ako nejakú príťaž, ako nejaké ničenie a pritom si myslia, že nábytok im vyrastie z obchodných centrách. A toto tá verejnosť musí prísť na to, že to obhospodarovanie, cieľavedomé obhospodarovanie lesov nevedie k ich zániku, ale vedie k ich využitiu aj na potreby pre obyvateľstvo, samozrejme s prihliadnutím na ekológiu, na zabezpečenie vhodného prírodného prostredia aj pre rastliny a živočíchy.”
Miroslav Minár:
“No ja dúfam, že aj tento rozhovor prispeje k tomu, aby sa táto situácia, alebo tieto nálady zlepšili. Čo vás primälo k tomu, že ste sa stali lesníkom a teraz teda vojenským lesníkom? Ste riaditeľom odštepného závodu Vojenské lesy a majetky tu v Malackách.”
Jozef Bitara:
“To bola viac-menej náhody, aj že som sa ocitol vo vojenských lesoch, pretože začínal som u štátnych lesov. To sú cesty osudu. Čo sa týka toho, prečo som sa rozhodol pre lesníctvo, rozhodol som sa ako 14-ročný keď som išiel na Strednú lesnícku školu do Liptovského Hrádku. Aj keď som športoval, brat ma nahováral na iné cestičky, čiže ísť na FTVŠ, rozhodol som sa pokračovať v lesníctve a nebanujem dodnes že som sa tak rozhodol a nielen to, že som sa dostal do funkcie riaditeľa. Tá lesnícka práca, mnohí si myslia, že spočíva v tom, že človek chodí po lese. Žiaľbohu, toto už tak nefunguje. Lesník je v mnohých prípadoch v prvom rade manažér, z hľadiska ekonomiky, ale aj z hľadiska tých prírodných procesov a neni to jednoduché.”
Miroslav Minár:
“Určite nie je jednoduché, pán riaditeľ, pracovať aj so skupinou ľudí. Pozerám sa do štatistík, máte zhruba okolo 40 zamestnancov, ale bolo obdobie, keď tu pracovalo aj 500 zamestnancov.”
Jozef Bitara:
“Mali sme pridruženú výrobu, mali sme vlastné stroje, mali sme vlastné objekty poľnohospodárskej výroby. Žiaľbohu, ekonomická situácia, samozrejme mechanizácia, elektronizácia, informačné systémy postúpili v posledných 10-20 rokoch tak dopredu, že mnohí z týchto činností boli neefektívne a tým pádom dochádzalo k redukcii počtu zamestnancov. V našej činnosti nie je pracovná doba. Neni to tak, že človek príde o 7. do lesa, cvakne si a o 3. odíde a cvakne si. Pracovná doba je nepretržitá. Čiže hlavnou požiadavkou je ten vzťah k tomu lesu a nehľadieť na to koľko je hodín a robiť tak, čo ten les potrebuje v danom okamihu.”
Miroslav Minár:
“Aké méty a predsavzatia sú pred vami do toho ďalšieho obdobia, ktoré asi nebude jednoduché?”
Jozef Bitara:
“Tak čo sa týka osobných cieľov je, aby sme boli zdraví, hlavne v tom čase, ktorý žijeme teraz. Čo sa týka pracovných, verím, že v spoločnosti vyhrá zdravý rozum a ľudia pochopia, že obhospodarovanie lesa, takisto ako obhospodarovanie záhradky je potrebné a má význam.”
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“V špeciálnej jednotky ISTAR slúžia mimoriadne zdatní a odolní muži. Nuž a jeden z nich sa nebojí ani takých nástrah, ako je súťaž Železný muž. Tridsiatka odvážnych mužov zo slovenských silových zložiek si to v tropických podmienkach rozdala medzi sebou v Centre výcviku Lešť. No a dominoval medzi nimi desiatnik Tomáš Dzurila z prešovského práporu Istar. Opýtali sme sa ho, čo ho viedlo k tomu, aby sa venoval atraktívnym, no zároveň super ťažkým disciplínam.”
Tomáš Dzurila, “železný muž”:
“Ja som bol veľmi súťaživý typ a hľadal som všetky možnosti na to, ako si porovnať svoju fyzickú zdatnosť s ostatnými. A táto súťaž mi na to dala skvelú príležitosť. Prvýkrát som sa na nej zúčastnil v roku 2016, tam som obsadil 4. miesto, ale cítil som, že keď vložím do prípravy viac úsilia, môžem dosiahnuť aj lepší výsledok. Na tejto súťaži ma najviac baví to, že všetci súťažiaci sú ochotní vydať zo seba maximum, súťaž prebieha vo veľmi priateľskej atmosfére a aj keď ideme proti sebe, tak sa navzájom podporujeme a povzbudzujeme. Ale samozrejme pravidelne behať, pravidelne plávať, trénovať svoju silu a silovú vytrvalosť, či už s činkami, alebo cvičením s vlastnou váhou.”
Miroslav Minár:
“Zisťovali sme aj, či mal počas leštianskeho zápolenia chvíľky kedy by si povedal, že tak dosť, toto už asi nezvládnem.”
Tomáš Dzurila:
“Z môjho pohľadu nebola na hrane žiadna disciplína. Boli síce ťažké, ale boli zvládnuteľné. Ale keby som mal povedať, tak z môjho pohľadu bola najťažšia disciplína ťahanie nákladného auta.”
Miroslav Minár:
“No a napokon, aké sú ďalšie ambície vojenského ”železného muža" Tomáša Dzurilu?"
Tomáš Dzurila:
“Keďže som sa 2 dni po súťaži oženil, tak moje ďalšie ambície sú založenie si rodiny a dokončenie stavby domu.”
Miroslav Minár:
“Tomášovi Dzurilovi a jeho manželke želáme šťastné manželstvo, veľa trpezlivosti pri stavbe rodinného hniezda a samotnému Tomášovi, nech mu služba vlasti ubieha podľa vlastných predstáv a nech v prešovskom prápore ISTAR pomôže veliteľom zoceliť ďalších železných mužov.”
VYZBROJENÍ DO TOKIA
Miroslav Minár:
“Vojaci prisahajú len raz, vojenskí športovci však doslova každé 4 roky. To vtedy, keď do rúk prezidenta Slovenskej republiky skladajú sľub pred odchodom na zimné či letné olympijské hry. Nie inak tomu bolo aj tento týždeň v záhrade Prezidentského paláca. Sľub prezidentke Zuzane Čaputovej dal aj vodák Jakub Grigar, z Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica.”
Jakub Grigar, vodák, VŠC Dukla Banská Bystrica:
“Pre mňa to určite nebola láska na prvý pohľad, pretože bolo to také trošku z donútenia, lebo ako veľa detí v dnešnej dobe som proste trávil veľa času domu za počítačom a fakt to boli neskutočné hodiny, ktoré sme s bratom nahrali na hocijakých strieľačkách, futbale alebo tak nejak, tak vtedy vlastne prišli rodičia a povedali, že musíš si proste niečo vybrať, pretože sedieť za počítačom nebudeš, takže povedz si, aký chceš robiť šport. A ja, ako typické slovenské dieťa, som chcel samozrejme futbal, lebo však každý chce byť futbalista, nie? Tak som išiel teda na futbal, tam som spravil iba jeden tréning. Lebo prišiel som, dostal som dres, ktorý bol väčší ako ja, ktorý som mal niekde po kolená, no a všetci chlapci ostatní boli o hlavu, o dve hlavy vyšší, takže proste to si vravím, to asi neni pre mňa, tam by som sa normálne bál chodiť. To som mal nejakých 6-7 rokov. Potom tým, že starší brat bol basketbalista, tak som sa dal na basketbal a tam som tiež vydržal iba nejaké 2 mesiace, alebo proste nejak ma to nebavilo a tiež som tam nechodil úplne s radosťou. No a potom v jeden prázdninový deň prišiel otec, že zajtra máš tréning. Hovorím, aký? No že ideš na vodu. Hovorím, no nejdem, ja sa bojím, že sa utopím. On vraví že nie, že vyskúšaš si to cez prázdniny a uvidíš, či ťa to bude baviť, alebo nie. No a vtedy vlastne na druhý deň ma zobrala mama na svoj prvý tréning a tam už som vedel, že toto je to čo chcem robiť a že tam ostanem. Lebo to bolo úplne super, že som dostal vlastnú loď, vlastné pádlo a mohol som sa povoziť na vode. Samozrejme, tá olympiáda je snom každého športovca a vyhrať olympiádu je proste to, čo 90 neviem koľko % športovcov nikdy nemôže dosiahnuť a je to naozaj ten vrchol toho športového života. Nerád by som tam len s tým, že sa tam zúčastním a nejak si pojazdím a super, bol som na olympiáde. To proste nie je úplne pre mňa. Tým, že som si v poslednom čase uvedomil veľa vecí a začali sme dosť intenzívne pracovať na tom športe, tak postupne vidím, že na tú medailu by to nakoniec mohlo vydať. A preto naozaj by som tam išiel s tým, aby som zajazdil čo najlepšiu jazdu a verím, že keď podám to čo podať viem, tak by to mohlo vydať na nejakú medailu.”
Miroslav Minár:
“Samozrejme, Jakubovi držíme palce. Rovnako ako aj týmto armádnym športovcom, ktorí nás budú reprezentovať v Tokiu. Sú to atléti Matej Tóth, Michal Morvaj, Marcel Lomnický, Martina Hrašnová, Mária Katerinka Czáková a Miroslav Úradník, strelci Juraj Tužinský a Patrik Jány, vodní slalomári Jakub Grigar, Eliška Mintálová a Monika Škáchová, rýchlostný kanoista Peter Gelle, plavci Richard Nagy a Andrea Podmaníková, zápasník Boris Makojev a cyklista Lukáš Kubiš.”
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
"Ministerstvo obrany a Ozbrojené sily už zajtra odštartujú sériu piatich letných festivalov, určených pre širokú verejnosť. Dali im názov Vojenský LetoFest. Malí aj veľkí návštevníci sa môžu tešiť na kapely rôznych hudobných žánrov a tiež na hudobné zoskupenie Vojenskej hudby Ozbrojených síl. V priestore podujatia budú ukážky vojenskej techniky, výstroja a výzbroja, nad hlavami návštevníkov preletia aj legendárne vrtuľníky Čierne jastraby a svoje umenie s puškami a bez nich predvedú vojaci Čestnej stráže Ozbrojených síl. Pripravené budú tiež informačné stánky rezortu obrany a verejnosť sa môže tešiť na stretnutia so športovcami Vojenského športového centra Dukla. Vojenský LetoFest bude mať tiež charitatívny rozmer. Verejnosť môže podporiť dobrú vec a miestne neziskové organizácie. Rezort obrany vás už zajtra pozýva na Zemplínsku šíravu. 1. augusta do Banskej Bystrice, 8.augusta do Liptovského Mikuláša, 15. augusta do Banskej Štiavnice a 22. augusta do Piešťan, kde LetoFest vyvrcholí. Tešíme sa na vás."
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
“A príďte aj v stredu 21. júla do Košarísk, rodiska generála Milana Rastislava Štefánika. Pri jeho rodnom dome bude spomienkové stretnutie pri príležitosti jeho výročia narodenia. Stretnutie sa začne o 14. hodine. No a pred nami je dnes večer aj ďalšie vydanie relácie Azimut 24/7. Obsah relácie nám priblíži poručíčka Miroslava Mindárová.”
Miroslava Mindárová, členka tvorivého tímu relácie Azimut 24/7:
“Policajti z oddelenia krízového manažmentu Vojenskej polície sa pripravujú pre ďalšie nasadenie do námornej operácie IRINI v Stredozemnom mori. Na perfektné zvládanie špecifických podmienok malých priestorov operácie sa zdokonaľovali v Centre výcviku Lešť. Predsa len, plavidlá, voda a more nie sú len tak. Pozrite si reláciu Azimut 24/7 a dozviete sa viac.”
Miroslav Minár:
“Reláciu Azimut 24/7 si môžete dnes večer pozrieť na facebookovom profile Ozbrojených síl, alebo na youtubovom kanáli Azimutu 24/7.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Ako sme povedali už na úvod dnešnej relácie, herec Juraj Sarvaš, ktorý v týchto dňoch oslávil krásne životné jubileum 90 rokov, by mohol vďaka nespočetným hereckým postavám vo vojenskej uniforme byť dnes už minimálne majorom. Svojim nezabudnuteľným hlasom nás sprevádza aj na mnohých spoločenských podujatiach. Jedno z nich, na mohyle na Bradle, sme moderovali spolu. Bolo to pri príležitosti 90. výročia úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika. O rok na to sme sa stretli opäť. Jurajovi na hruď bola pripnutá pamätná medaila, ktorú mu udelil Slovenský zväz protifašistických bojovníkov. Nielen zajtra bude neskoro, ale aj nespočetné množstvo filmových úloh ste stvárnili. Na ktorú si spomínate asi tak najčastejšie?”
Juraj Sarvaš, herec:
“Samozrejme na mnoho, mnoho filmov, ktoré som stvárnil ako partizán, ale už potom neskoršie ako aj SS-ák. Tak začína to samozrejme 44-kou, to bolo ešte z 1. svetovej vojny. Potom vynikajúca 3-dielna filmová adaptácia Mináčovej Generácie. potom Stopy na Sitno o Exnárovi, potom to bolo 4-dielna televízna inscenácia Naši synovia.”
Miroslav Minár:
“Vašu hruď bude zdobiť medaila Repkinova, medaila Nálepkova. Čo to znamená pre vás?”
Juraj Sarvaš:
“Viete, ono sa to tak povie, že vtedy nebolo možné, aby mladí chlapci boli v odboji. Ja som ako 13,5-ročný chodil naozaj pešo z Banskej Bystrice pod Jelenskú skalu, kde bola skupina rozhlasových pracovníkov, Balaďa, Ivan Teren, Andrej Sarvaš, celá táto vynikajúca skupina, ktorá potom tvorila Slovenský rozhlas. Pre mňa toto vyznamenanie vždy nie je len tak akože dostanem, že to tá slávnostná chvíľa, ale naozaj mi vracia pamäť už aj počas, keď čakám na to, do všetkých týchto udalostí, lebo žil som uprostred, v Banskej Bystrici.”
Miroslav Minár:
“Môžno je to aj príležitosť, pán Sarvaš, vyzvať mladých tvorcov, aby sa k tejto hrdinnej epopeje slovenského národa vrátili, pretože na trhu tento žáner ako keby nebol žiadaný?”
Juraj Sarvaš:
“Pri príležitostiach takýchto, ako je 65. výročie oslobodenia, ako je výročie Slovenského národného povstania, by dramaturgia Slovenskej televízie mala sa vrátiť k týmto filmom, lebo ten divák možno práve vtedy je taký, že prijme tieto filmy, ktoré sa robili. Ukáže sa divákovi, aj mladému, že to boli výborné filmy, že to neboli bezduché krváky aké sa dostávajú zo západomocenských filmárskych kruhov. No a generácia, ktorá nastupuje spisovateľská, by sa mala vrátiť k tomuto obdobiu. Ale nielen takým nejakým nasilu kritickým pohľadom, ale vedieť sa vcítiť do tej doby, do toho obdobia, ktoré bolo kruté a mladý hrdina bol tým hrdinom, nebál sa ísť do toho povstania, že tí vojaci padali. Samozrejme, bolo aj veľa chýb, bo bodaj by nebolo. Ale tá výzva bude aj vtedy, ak sa naozaj dostanú na repertoár tieto vynikajúce slovenské filmy.”
Miroslav Minár:
“Nuž majstre, veľa pevného zdravia ti želáme aj od nás z Plnej poľnej.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
