- Dátum: 18.12.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.19 MB
Plná poľná
[18.12.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Máte naladenú rozhlasovú stanicu Rádio Regina, kde o tomto čase aj dnes preberajú štafetu vo vysielaní Miroslav Minár a Pavol Prelovský.
Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Vyberieme niektoré zaujímavé udalosti z rezortu obrany, ktoré si našli miesto aj vo vysielaní Plnej poľnej.
*A začneme pekne zostra, Dňom delostrelectva. Reportáž z Trenčína doplní vojenský historik, ktorý povie, prečo si tento sviatok pripomíname 15. januára.
* Spomienka na hrdinov 2. svetovej vojny. Kto bol seržant Michal Strenk?
* Nástup ministra obrany Jaroslava Naďa a hneď prvý rozhovor poskytol Plnej poľnej.
* Rok 2020 bol v znamení mohutného nasadenia vojakov proti Covid-19, napriek tomu sa podarilo vycvičiť nielen záložákov, ale pripraviť na plnohodnotný vstup do armády nových vojakov.
* Novému veliteľstvu Síl pre špeciálne operácie pribudol aj 23. motorizovaný prápor z Trebišova."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár.
“Delostrelci svoj nový rok 2020 začali 1. januára pracovne v Bratislave, kde na počesť vzniku Slovenskej republiky vypálili čestné salvy. Oslavu svojho dňa si nechali na 15. január v Trenčíne. Boli sme tam.
Tak to Mierové námestie tu v Trenčíne zažíva po rokoch opäť takú vojenskú slávu, pretože v tejto chvíli už napochodovávajú sem na námestie vojaci, delostrelci, najmä teda z Rožňavy, z Michaloviec a samozrejme Vojenská hudba ozbrojených síl ich víta a je tu pomerne aj početná divácka kulisa, občania Trenčína, návštevníci Trenčína, aby spoločne s vojakmi si pripomenuli 15. január, Deň delostrelectva a raketového vojska. Slávnostný nástup sledovalo aj niekoľko desiatok obyvateľov Trenčína. Netušili, že 15. január je sviatkom delostrelcov. Prečo práve tento deň, vysvetľuje nielen im, ale aj nám ostatným, vojenský historik, plukovník vo výslužbe Jozef Bystrický, z Vojenského historického ústavu ministerstva obrany.”
Jozef Bystrický, vojenský historik, Vojenský historický ústav:
“Základy delostreleckých jednotiek československého vojska v Sovietskom zväze vznikli už v Buzuluku v roku 1942.”
Miroslav Minár:
“Samozrejme, delostrelci prešli bojiskami 2. svetovej vojny, ale to ich najvýznamnejšie vystúpenie bolo 15. januára pri poľskom mestečku Jasle. Koľko teda delostreleckých už plukov a vojakov zasiahlo do týchto bojov a čím bola významná účasť československých delostrelcov v tej visliansko-oderskej operácii?”
Jozef Bystrický:
“Ona je najvýznamnejšia z hľadiska nasadenia počtu delostreleckých hlavní, teda delostreleckých plukov s ich výzbrojou, ale samozrejme delostrelci prešli ťažkými bojmi, počínajúc Sokolovom, potom pri oslobodení Kyjeva, na pravobrežnej Ukrajine a samozrejme Karpaty, Dukla a východoslovenská operácia. Ale to nasadenie pri Jasle, tam zohrali významnú úlohu v tom, že vlastne keď útočila 38. armáda smerom od Jasla na Gorlice, preto sa aj tá operácia volá jaslovsko-gorlická, tak došlo k sústredeniu mohutnej sily delostrelectva pokiaľ ide o počet hlavní na úseku frontu. Tam Sovieti do toho prielomu zhruba 6-kilometrového sústredili delostrelectvo zhruba takmer 200 hlavní na jeden kilometer a súčasťou práve toho nahustenia, toho sústredenia delostreleckých hlavní, bolo vlastne i to pridelenie našich delostreleckých plukov piatich, to boli dva pluky z 1. brigády, dva pluky z 3. brigády, prišiel potom zborový 5. delostrelecký pluk. To je celkovo päť delostreleckých plukov. No k tomu významu, práve o to ide, je to najmohutnejšie, alebo najmasovejšie nasadenie delostrelectva v jednej akcii.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“V rubrikách Výročie na tento deň a Po stopách vojenskej histórie sme vám počas celého roka prinášali aj príbehy vojakov, ktorí mali zostať zabudnutí. A to len preto, lebo proti fašizmu bojovali na západnom fronte. A to bol osud aj seržanta Michala Strenka, rodáka z Jarabiny. Zo Spojených štátov amerických prispel do vysielania Plnej poľnej korešpondent Slovenského rozhlasu Martin Rajec.”
Martin Rajec, korešpondent SRo v USA:
“Japonský ostrov Iwó-džima má rozlohu iba 21 kilometrov štvorcových. Napriek tomu sa tu pred 75 rokmi odohrala jedna z najznámejších a najkrvavejších bitiek v Tichomorí. Japonskí obrancovia sa na amerických mariňákov dobre pripravili. Pod ostrovom vybudovali 18 kilometrov dlhý labyrint chodieb a bunkrov. Hovorí historik Harold Goldberg.”
Harold Goldberg, americký historik:
“Japonci boli ochotní ostrov brániť do posledného muža. Neočakávali, že vyhrajú, ale chceli spôsobiť americkej strane také vysoké straty, že USA požiadajú o mier a odradí ich to od invázie na hlavné japonské ostrovy.”
Martin Rajec:
“Mariňáci sa vylodili na plážach Iwó-džimy bez odporu, čo ich prekvapilo. Netrvalo dlho a na ostrove sa rozpútalo peklo. Napriek pokračujúcim tvrdým bojom sa 23,. februára 1945 šiestim mariňákom podarilo po druhý raz vztýčiť americkú zástavu na vrchu Suribači. Medzi nimi bol aj slovenský rodák z Jarabiny, poddôstojník Michael Strank. Zástupca veliteľa námornej pechoty, generál Eric Smith pre RTVS vysvetlil.”
Eric Smith, zástupca veliteľa námornej pechoty:
“Keď vztýčili zástavu na hore Suribači, admirál Nimitz o tejto udalosti a fotke povedal, že zaručí existenciu námornej pechoty na ďalších 500 rokov. Toto bol symbol pre všetkých Američanov, že sa obrazne vyškriabeme na vrch, myslím tým 2. svetovú vojnu, a zvíťazíme.”
Martin Rajec:
“Americké volenie si uvedomilo, že slávna fotografia zo šiestich mariňákov spravila idoly, ktoré treba chrániť a podľa Goldberga ponúklo Strenkovi jednosmerný lístok domov.”
Harold Goldberg:
“Strenk ponuku na návrat domov odmietol a zaplatil za to vysokú cenu.”
Martin Rajec:
“25-ročný Michael Strank zahynul v chaotickej bitke 1. marca 1945, keď pri ňom vybuchol delostrelecký granát vystrelený z americkej lode. Mariňáci, aj napriek víťazstvu, zaznamenali po prvý raz v 2. svetovej vojne viac mŕtvych a zranených ako ich protivníci. Z viac ako 20 tisíc Japoncov sa vzdalo iba 200. Zvyšok zahynul, alebo spáchal samovraždu. Do dnešných dní sa ale neobjavili viac ako 10 tisíc tiel obrancov, ktorých pozostatky sú pravdepodobne zasypané v labyrinte chodieb po povrchom. Opäť generál Eric Smith.”
Eric Smith:
“Zúrivosť boja najlepšie dokumentuje fakt, že bitka sa oficiálne skončila v marci 1945 a poslední dvaja japonské vojaci na ostrove sa vzdali až v 1949-tom.”
Martin Rajec:
“Vysoké straty na americkej strane v bitkách o Iwó-džimu a Okinavu primäli Washington k radikálnemu kroku. Hovorí profesor Goldberg.”
Harold Goldberg:
“Keď sme v lete 1945 otestovali atómovú bombu, Washington rozhodol, že namiesto invázie do Japonska použije atómovú bombu, aby sa tak pokúsil skrátiť vojnu bez riskovania veľkého počtu amerických životov.”
Martin Rajec:
“Michael Strank je pochovaný na Arlingtonskom vojenskom cintoríne spolu s tisíckami ďalších mariňákov, ktorí sa z Iwó-džimy vrátili domov v rakvách.”
Miroslav Minár:
“Veľa rokov trvalo, než Michal Strenk získal americké štátne občianstvo. No ešte dlhšie trvalo, neý americké úrady oficiálne potvrdili a priznali, že Michal Strenk je pôvodom Slovák. Bolo to stvrdené 5. mája 2007, keď na jeho rodnom dome bola aj v prítomnosti veľvyslanca USA na Slovensku, Rodolphe Valleeho odhalená pamätná tabuľka. 1. marca 2002 bol vtedajšiemu 2. prieskumnému práporu v Bardejove udelený čestný názov Prieskumný prápor Michala Strenka. Slovenská realita je už raz taká. 30. septembra 2005 bol prieskumný prápor v Bardejove zrušený a meno Michala Strenka malo byť opätovne zabudnuté. Nestalo sa tak, lebo na hrade v Starej Ľubovni mu nadšenci vojenskej histórie zriadili stálu expozíciu. Ale čo vojaci, nositelia tradícií? Síce niekde uvažujú nad tým, že by prevzali čestný názov po Michalovi Strenkovi, čo by podľa riaditeľa Vojenského historického ústavu plukovníka Miloslava Čaploviča nemal byť problém. Ale bez konkrétneho návrhu zdola to nepôjde. Osobne si ale myslím, že niet na čo čakať.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
"V symbolický deň svojich 39. narodenín do kresla ministra obrany si sadol Jaroslav Naď. Sme radi, prvý rozhovor poskytol minister obrany našej Plnej poľnej a pripojil aj svoje posolstvo všetkým vojakom ozbrojených síl."
Jaroslav Naď, minister obrany:
“Samozrejme, nebudeme klamať, najväčšou výzvou pre najbližšie týždne až mesiace bude koronavírus. Áno, tento vírus sa dotkne aj života občanov a aj ozbrojených síl a rezortu obrany ako takého. My sa budeme snažiť v rezorte pomôcť krízovému štábu Slovenskej republiky, ústrednému krízovému štábu takým spôsobom, ako sa to bude len dať. Naozaj, máme tu spôsobilosti, máme tu takmer 500 zdravotníckych pracovníkov, alebo špecialistov a máme tu nemocnice, máme tu poľnú nemocnicu, máme tu iné vybavenie, ktoré budeme chcieť ponúknuť na pomoc ako sa len bude dať. Nebude to ľahké, ale na toto sa nedalo pripraviť a ja verím, že vojaci spoločne potiahnu za jeden povraz a ten rezort obrany ako taký a ministerstvo im pomôže, aby to mohli urobiť čo najlepšie, aby sme čo najviac pomohli občanom Slovenskej republiky. Prosím vojakov, aby pristupovali k práci zodpovedne. Vyzývam ich, aby naozaj, teraz máme tú šancu preukázať, že ozbrojené sily sú naozaj dôležité v systéme krízového manažmentu štátu pre túto republiku, aby to občania videli. Zároveň im sľubujem, že urobím všetko pre to, aby som ich ochránil a urobím všetko pre to, aby som zabezpečil adekvátne zabezpečenie, ktoré potrebujú pre výkon svojej práce tak, aby ani oni neohrozovali ani seba, ani svojich blízkych. Budem prísny, budem spravodlivý, ale budem pracovitý a budem sa snažiť pomôcť im ako sa to len bude dať.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
“A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Rok 2020 vstúpi do histórie Ozbrojených síl Slovenskej republiky tým, že tisíce vojakov museli vymeniť klasické výcvikové priestory za nové bojové pole, ktorým sa stali mestá a obce, zápasiace so šírením nákazy Covid-19. Krízová situácia si vyžiadala aj nové rozhodnutia. O jednom z nich hovorca ozbrojených síl, podplukovník Štefan Zemanovič povedal toto.”
Štefan Zemanovič, hovorca Ozbrojených síl SR:
“Od pondelka 30. marca 2020 začal v martinskej základni výcvikov mobilizačného doplňovania 4-dňový kurz sanitárov v núdzovom stave pre 47 frekventantov, ktorí sa iniciatívne a dobrovoľne prihlásili spomedzi 106 vojakov zaradených v základnom vojenskom výcviku. Kurz bol ukončený skúškami vo štvrtok 2. apríla za účasti odborného garanta, hlavného lekára ozbrojených síl, brigádneho generála doktora Vladimíra Lengvarského. Zároveň na základe skúseností s organizovaním tohto prvého kurz vytvoríme podmienky pre ďalšie kurzy, ktoré budú organizované pre dobrovoľníkov z radov ozbrojených síl. Takto vyškolený personál bude tvoriť zálohu, pripravenú na nasadenie v prípade aktivovania izolačného miesta v Centre výcviku Lešť, alebo v prípade kritickej potreby pomocného zdravotného personálu v nemocniciach.”
Miroslav Minár:
“A tam aj prví vyškolení sanitári úspešne pôsobili a pomáhali. Hovorí veliaci poddôstojník hlavného lekára, štábny nadrotmajster Viliam Machara.”
Viliam Machara, veliaci poddôstojník hlavného lekára ozbrojených síl:
“Nie zbytočne sa hovorí, že oči sú oknom do duše. Môžete v nich spozorovať neskutočné veci. Ja som v ich očiach, ktoré v rúškach na ich tvárach v aule vynikali, videl chuť a odhodlanie dokázať, že absolvovaním kurzu v pozícii sanitár naplnia zmysluplnú myšlienku a predstavu pomoci chorým a sociálne odkázaným občanom nášho štátu.”
Miroslav Minár:
“Do boja proti šíreniu nákazy boli nasadené všetky zložky ozbrojených síl. Teda aj tie, ktoré sa stali súčasťou nového veliteľstva síl pre špeciálne operácie. Hovorca daného veliteľstva, major Mário Pažický.”
Mário Pažický, hovorca veliteľstva síl pre špeciálne operácie:
“Na mieste v osadách sú koordinátormi vojenskí špecialisti pre civilno-vojenskú spoluprácu. Tí udržiavajú úzky kontakt s terénnymi pracovníkmi štátnej príspevkovej organizácie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky Zdravé regióny. Priamy odber vzoriek je v kompetencii vyškoleného zdravotníckeho personálu a v zodpovednosti Úradu hlavného lekára Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Vzorky sú odoberané výterovými setmi, teda bezbolestné a nebude odoberaná vzorka krvi. To všetko na odberovom mieste, lokalizovanom podľa doporučenia lídrov miestnych komunít.”
Miroslav Minár:
“Nuž a tu šéfredaktor časopisu Obrana Pavol Vitko zaznamenal aj jeden zaujímavý príbeh.”
Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana:
“Do tých osád normálni lekári nechceli chodiť, lebo tej nákazy tam bolo veľmi veľa. Keď tam išli naši vojaci, boli tam aj policajti, ale tí vojaci, hlavne z Martina, z civilno-vojenskej spolupráce, oni vedeli, že tam sa nedá riešiť nič rozkazmi, príkazmi, zákazmi, že si ich musia získať. A došlo medzi tých ľudí, rozprávali sa s nimi, riešili ich problémy pomáhali im a tí ľudia nakoniec na to testovanie prichádzali, no a tu by som teda povedal meno rotnej Ivany Krivošovej.”
Miroslav Minár:
“Mimochodom, laureátka novej kategórie Služba vlasti v ankete Vojenský čin roka.”
Pavol Vitko:
"Presne tak. Ktorá si to naozaj zaslúžila, ktorá bola v tých karantenizovaných oblastiach snáď najpopulárnejšia osoba, ktorú všetci volali, že pani dochtorka a ona išla naozaj aj do tých najskromnejších, keď to tak poviem, pomerov, do tých chalúpok, alebo chatrčí, pomáhala, dokonca zachránila život, keď už jedno dieťa takmer zomrelo a ona skrátka to dokázala diagnostikovať a zavolať rýchlu zdravotnú pomoc atď., takže bola skvelá, klobúk dole. Toto sú presne tie príbehy a práve ocenili ju aj v rámci Vojenského činu roka, pritom ona sama má tri deti. Má manžela, ktorý je vojak, ktorý tiež pomáhal v operácii Karusel v boji proti Covid-19, no a ako jediná z laureátov teraz nemohla byť prítomná na oceňovaní, ale spojili sa s ňou minister obrany Jaroslav Naď a náčelník generálneho štábu generál Daniel Zmeko telefonicky cez video hovor, cez telefón, pretože slúži v Afganistane."
Miroslav Minár:
“Operáciu Karusel podporovala ďalšia, s názvom Kuriér. V rámci nej po zemi i vo vzduchu vojaci najazdili a nalietali tisícky kilometrov. Do operácie sa zapojili aj príslušníci Vrtuľníkového krídla generálporučíka Jána Ambruša v Prešove. Podplukovník Peter Kríž, aktívny pilot z vrtuľníka Black-Hawk.”
Peter Kríž, pilot, Vrtuľníkové krídlo J. Ambruša v Prešove:
“Vrtuľníkové krídlo Prešov už v minulosti mnohokrát dokázalo, že v prípade, že sa života, zdravie, alebo majetok občanov Slovenskej republiky ocitnú v ohrození, našimi silami a prostriedkami sme pripravení pomôcť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, vo všedný deň, ale sviatok. Preto sme zaradenie nášho útvaru medzi vyčlenené úsilie Ozbrojených síl Slovenskej republiky v boji proti šíriacemu sa koronavírusu očakávali a sme pripravení, tak ako doposiaľ, nášmu Slovensku pomôcť.”
Miroslav Minár:
“A bola to a stále je mimoriadne účinná pomoc. Svedčia o tom stovky ďakovných listov, ktoré na ministerstvo obrany a do všetkých vojenských útvarov prichádzali a prichádzajú z celého Slovenska. Svoje poďakovanie za občanov Orešian pripája Jaroslava Šišková.”
Jaroslava Šišková, pracovníčka Obecného úradu Orešany:
“Dovoľte mi, aby sa aspoň takouto formou mohla podeliť s vami o úžasný priebeh celoplošného testovania v obci Orešany, okres Topoľčany, o ktorý sa v prvom rade postaral váš zamestnanec, rotmajster Roland Hulan. Naša úžasná spolupráca sa začala už v piatok 30. októbra o 10. hodine, kedy sme sa pustili do prípravy odberného miesta. Pán Hulan už mal veľa vecí pripravených, od materiálnych, až po dobré rady ako odberné mieste pripraviť čo najlepšie. O 15. hodine sa celý tím otestoval, testy boli negatívne, čo aj pán Hulan ihneď nahlásil a dal nám pokyny na ďalší deň. Samotné testovanie v sobotu 31 októbra prebiehalo bez problémov. Pán Hulan neustále dozeral na celý priebeh, či už vonku alebo vo vnútorných priestoroch. Podporoval občanov od najmenších až po najstarších slovne, aby sa nebáli odberu, že sa to dá zvládnuť. Doslova s nimi jednal ako s najbližšom rodinou. V pravidelných intervaloch overoval počet otestovaných. Keď počet dosiahol číslo 200, okamžite riešil ďalšie dodanie testov. V poobedňajších hodinách nám na odbernom mieste skolabovala pani, ktorej okamžite podal prvú pomoc. Nedalo sa nevšimnúť, že sa niečo deje, tak som aj ja, ako zapisovateľka na registrácii, ihneď pribehla k pani a pánovi Hulanovi. Podali sme jej pohár vody, magnézium, mokrý uterák za krky, držali sme jej nohy a upozorňovali ako má dýchať. Pán Hulan sa jej neustále pýtal, či je v poriadku, či má zavolať záchranku. Pani odmietala, ale za pár minút sa ukľudnila, pán Hulan jej prikázal sedieť pokiaľ sa nebude cítiť dobre. Ja som si odišla plniť svoje povinnosti, ale i naďalej som počula, ako sa pán Hulan s pani rozprával a psychicky ju podporoval. Asi po trištvrte hodine sa pani rozhodla, že chce test podstúpiť znovu. Tak jej bol na pokyn pána Hulana urobený odber v sede. Táto udalosť vôbec nenarušila samotné testovanie. Ďalej neustále sledoval počet občanov čakajúcich na registráciu, keď bolo miesto voľné, pravidelne ma žiadal vyhlasovať v miestnom rozhlase túto informáciu, ako i dôležité oznamy o prestávkach a ukončení testovania. Neustále sa tímu pýtal, či je všetko v poriadku. Bol veľmi všímavý a pohotovo reagoval na každú situáciu. Napríklad uvidel staršieho pána s barlami, ihneď mu pri registrácii podal stoličku. Klobúk dolu pred jeho profesionalitou, ochotou, komunikatívnosťou, ľudským prístupom, oddanosťou, organizačnou schopnosťou. V nedeľu som cez sociálnu sieť poďakovala občanom, ako i celému tímu. Okamžite prichádzali od občanov pozitívne ohlasy ako bolo testovanie super pripravené a zvládnuté. Keď to všetko zhrniem, jednoducho úžasný človek.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Dali to. 45 príslušníkov výcviku aktívnych záloh seredského ženijného práporu všetky úlohy na vododrome v Centre výcviku Lešť zvládli a dnes sa v Seredi rozlúčili so svojou dočasnou vojenčinou. Dva týždne výcviku v poli boli intenzívne. Obohatili záložákov o nové skúsenosti a priateľstvá. Po rokoch sa tu dokonca stretli aj dvaja pohraničiari. Vojaci Jozef Sekáč z Borského Mikuláša a Emil Sopóci zo Starej Turej. No ešte predtým, než sa začne riadny výcvik, tak majú záložáci chvíľu voľna. Hovoria si svoje zážitky týždňové, ktoré zažili od utorka 15. septembra, kedy sem prišli do Centra výcviku Lešť. Hladina vododromu je zatiaľ pokojná, čaká na ženistov, čaká na pontóny a čaká na to, kedy sa spustí ďalší deň výcviku aktívnych záloh. Chlapi sú ale veselí, čo je neklamný dôkaz toho, že mali aj rozcvičku dnes ráno?”
Vojak:
“Samozrejme, predná, zadná.”
Vojak:
“Sebaobranu sme nacvičovali dneska. Bitkári, predná, zadná, lakte, všetko musí byť. Ja to trošku poznám z domu, takže ja som skorej parťákovi ukazoval tie detaily, vysvetľoval.”
Miroslav Minár:
“Odkiaľ to poznáte?”
Vojak:
“Krawmagu trénujem, učím sa.”
Miroslav Minár:
“Takže ste aj taký inštruktor pre týchto chalanov.”
Vojak:
“Skôr také kamarátske rady tých detailov, proste vytáčanie bokov.”
Miroslav Minár:
“Čo vás pritiahlo sem, k tomuto výcviku aktívnych záloh?”
Vojak:
“Tak ma to zaujalo, tým že ja som bol na vojne základnej pred 21 rokmi a sme z pohraničnej stráže, takže aj tuná s kolegom sme sa stretli náhodne, pohraničiari, sme šľapali čiaru, strážili hranice ešte vtedy a dokonca zhodou okolností sme boli aj v jeden čas na rovnakej rote, akurát s časovým odstupom.”
Miroslav Minár:
“Takže príjemné spomienky?”
Vojak:
“Samozrejme, že príjemné spomienky.”
Miroslav Minár:
“Čo vás pritiahlo sem, na tento výcvik?”
Vojak:
“Zvedavosť, skúsiť si niečo nové. Ten výcvik ako PS-áci, pohraničiari sme mali úplne iný, takže tuto ženisti, to je naozaj trošku iné. U tých pohraničiarov to bolo trošku iné ako v reálnej armáde, povedzme u tých bigošov alebo tak, takže zažiť si aj ten klasický vojenský život, výcvik.”
Miroslav Minár:
“Vy ste prvýkrát na tomto výcviku?”
Vojak:
“Áno, obidvaja smer prvýkrát.”
Miroslav Minár:
“Naplnili sa tie očakávania, ktoré ste mali predtým, že teda idem medzi týchto ženistov a bude to stáť za to?”
Vojak:
“Samozrejme. Sme tu skvelá partia ľudí, ktorí nás zobrali medzi seba a ukázali veci, ktoré sa robia na pontóne, ktoré sme sa potrebovali naučiť a je to super. Takisto sme si aj zastrieľali z krátkej zbrane, so samopalom, takisto som si osviežil rozoberanie a skladanie toho samopalu, takže fajn.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Fajn a v pohode sa cítili aj vojaci čakatelia v Základni výcviku a mobilizačného doplňovania v Martine. Počas letného výcviku medzi uchádzačmi o vojenské povolanie bolo aj 53 dievčat.”
Zuzana Poláková, vojačka čakateľka:
“Čakateľka vojačka Zuzana Poláková.”
Lucia Polťáková, vojačka čakateľka:
Čakateľka vojačka Lucia Polťáková."
Miroslav Minár:
“Vy ste odkiaľ rodáčky?”
Vojačky, čakateľky:
“Z Liptova, Ružomberok, Orava, Novoť.”
Miroslav Minár:
“Čo vás motivovalo k tomu, že ste si odeli vojenskú uniformu, teraz teda maskáče?”
Vojačka čakateľka:
“Ja budem ako zdravotník, takže určite preto, lebo si myslím, že naši vojaci robia veľmi veľa pre našu zem a si myslím, že ja tým určite veľa prispejem ako zdravotník.”
Miroslav Minár:
“Prečo práve zdravotníčka?”
Vojačka čakateľka:
“Pretože aj som vyštudovala zdravotníctvo, ošetrovateľstvo v Ružomberku a v podstate na svätej Alžbete potom a tak si myslím, že je to veľmi pekné povolanie a pre ľudí je to, určite.”
Vojačka čakateľka:
“Ja som od mala chcela, Ja som rozmýšľala buď vojaci, alebo policajti. Mne sa vždycky páčila uniforma a tým, že mám aj známych vojakov, tak z rozprávania ma to strašne lákalo, chcela som to proste vyskúšať. Len ľutujem, že som nešla skôr.”
Miroslav Minár:
“To rozprávanie a realita, neodlišuje sa to moc?”
Vojačka čakateľka:
“Ono záleží podľa mňa aj podľa toho, kde je človek zaradený, na akú funkciu. Takže to sa nedá porovnávať. Budem ženista. Ja som spokojná.”
Miroslav Minár:
“Čo očakávate od tejto pozície u ženistov?”
Vojačka čakateľka:
“Čo očakávam, tak ja by som sa chcela určite veľa vzdelávať, keď bude nejaká možnosť nejakých kurzov, tak určite nechcem stáť na jednom mieste, ale posúvať sa dopredu.”
Miroslav Minár:
“Čo na vaše rozhodnutie povedala tá najbližšia rodina, poprípade priatelia?”
Vojačka čakateľka:
“Oni boli s tým úplne v pohode, lebo ja som o tom rozprávala už dávnejšie, takže oni čakali, že buď vojaci, alebo policajti, takže ich to neprekvapilo vôbec.”
Vojačka čakateľka:
“Naši boli tiež určite radi, že vojsko. Ja si myslím, že sú aj budú vždycky na nás hrdí.”
Miroslav Minár:
“Čo by ste chceli odkázať vašim vrstovníčkam, priateľkám, priateľom, ktorí možno že uvažujú o tom, že by to teda tiež skúsili. Ešte tých skúseností nemáte veľa, ale už za ten mesiac, ktorý ste tu v Martine, predsa už niečo sa na vás nalepilo. Prečo by to mali skúsiť aj oni?”
Vojačka čakateľka:
“Podľa mňa keď má človek takú myšlienku v sebe, že to chce skúsiť, tak to netreba odkladať, ale treba to spraviť hneď. Lebo ja som sa s tou myšlienkou pohrávala dlhšie a ono sa hovorí, taká tá komfortná zóna, predtým som mala prácu a nechcelo sa mi z tej komfortnej zóny vyjsť, ale ľutujem, že som to neurobila skôr.”
Vojačka čakateľka:
“Ja si takisto myslím, že keď to človek nevyskúša, tak to nemôže vedieť a tí, ktorí by chceli ísť do toho, tak nech určite idú, pretože si myslím, že každý kto sa nastaví, tak sa to zvládnuť dá. Samozrejme, za určitých podmienok, ale ja takisto neľutujem.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Súčasťou novovytvoreného Veliteľstva síl pre špeciálne operácie sa stal 23. motorizovaný prápor z Trebišova. Jeho veliteľa, podplukovníka Jozefa Molčana, sme sa ešte začiatkom roka opýtali, čo to pre neho i jeho vojakov znamená.”
Jozef Molčan, veliteľ 23. motorizovaného práporu z Trebišova:
“Je to pre nás veľká výzva aj vzhľadom k tomu, že viac-menej prápor je priamo podriadený Veliteľstvu síl pre špeciálne operácie, čiže jeden stupeň velenia nám vypadol. Sme boli pod mechanizovanou brigádou a vlastne pozemnými silami. Viac práce bude na štáb práporu, kde úlohy budeme dostávať priamo od veliteľa Síl pre špeciálne operácie. Čiže myslím si, že tu bude dosť veľký záber hlavne na analyzovanie úloh, vydávanie nariadení, viac-menej viac budeme samostatní.”
Miroslav Minár:
“Ako sa zmení charakter činnosti vašej jednotky?”
Jozef Molčan:
“Teraz sme boli ako súčasť mechanizovanej brigády, čiže ako mechanizovanej jednotky, išli sme podľa programov bojovej príprav pre mechanizované a tankové jednotky a teraz viac-menej pôjdeme podľa programov pre prieskumné a špeciálne jednotky.”
Miroslav Minár:
“Bude to taká motivácia pre vojakov?”
Jozef Molčan:
“Je to pre vojakov dosť veľká motivácia, lebo hlavnou našou úlohou bude podpora 5. pluku špeciálneho určenia. Vlastne podpora zabezpečenia ich aktivít.”
Miroslav Minár:
“Počúvajú nás teraz mladí ľudia, ktorí sú z Trebišova, alebo z blízkeho okolia a možno je to pre nich aj taká príležitosť stať sa súčasťou vašej jednotky.”
Jozef Molčan:
“Áno, samozrejme že ten motorizovaný prápor má veľkú úlohu pred sebou, ale takisto si myslím, aj budúcnosť. Niektorí mladí ľudia, ktorí chcú ísť trebárs ku 5. pluku a viem, že oni majú tam dosť obmedzené počty a na prvýkrát im to nevyjde, môžu ísť na 23. motorizovaný prápor, ktorý blízko bude súčiniť s 5. plukom a za ten rôčik, dva môžu aj pekne plynule prejsť pod 5. pluk.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
