- Dátum: 02.04.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 25.55 MB
Plná poľná
[02.04.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"K sviatočnej pohode chce v tejto chvíli prostredníctvom dobrých správ prispieť Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
*Veľkonočné sviatky v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch, tak ako ich vidí ordinár, otec biskup František Rábek.
* Vďaka švédskym vojakom si v dôstojnom prostredí budú pripomínať umučenie Ježiša Krista aj slovenskí vojaci pôsobiaci na Cypre.
* Nezabúdajme na zabudnutých hrdinov. Novodobí hrdinovia bránia mier pod slovenskou vlajkou v zahraničí. * Pochvala vojenským lesníkom na záver."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
"Otvorme teraz svoje srdcia a započúvajme sa do slov biskupa Františka Rábeka. Majú totižto čo povedať nielen všetkým tým, ktorí počas veľkonočných sviatkov nebudú v kruhu svojich rodín."
Biskup Mns. František Rábek, vojenský ordinár:
“Milan Rúfus má jednu báseň na túto tému, ktorú končí týmito slovami: ”Bez Veľkého piatku nič by nebolo veľké." A keď to domyslíme, je to veľká pravda, pretože centrum udalostí Veľkého piatku je smrť Ježiša Krista na kríži a ak si uvedomíme z hľadiska viery, že o koho ide, teda je to Boží syn, ktorý je spolustvoriteľom celého vesmíru a ktorý ten vesmír udržiava, ktorý stvoril aj človeka a pre záchranu človeka a záchranu aj sveta, vesmíru, bol ochotný nielen sa znížiť a stať sa človekom, ale prijať od nás ľudí aj tie negatívne postoje až do tej miery, že prijal odsúdenie na smrť a aj samotnú smrť na kríži a to všetko ho motivovalo, alebo ho motivovala láska božia k ľuďom, čo vyjadruje aj na samotnom kríži prosbou o odpustenie, Bože odpusť, lebo nevedia čo robia, to je niečo nepredstaviteľne veľké, keď to aspoň trošku domyslíme a čo našťastie neskončilo len obeťou smrťou, ale vyvrcholilo zmŕtvychvstaním, to je víťazstvom pravdy, víťazstvom, lásky, víťazstvom života a to na tej najvyššej úrovni. Z tohto hľadiska potom aj naša duchovná služba je akýmsi, ja by som to nazval vodovodom, alebo elektrickým vedením, ktoré z tejto centrály, ktorou je Kristov kríž a zmŕtvychvstanie, čiže duchovne zdroje energie, by som to takto nazval, my sme povolaní rozvádzať to ku konkrétnym ľuďom. To je vlastne zmysel duchovnej služby ako takej, vôbec aj cirkvi, no a konkrétne my, ako v rámci ozbrojených síl a zborov to robíme tým, že sa snažíme byť blízki ľuďom tam, kde títo ľudia tiež žijú, pracujú, ale aj trpia, pretože život a služba prináša aj námahy a prináša niekedy aj konkrétne utrpenie, nemusí to byť len fyzické, ale často aj duchovné, spomeniem vojakov v misiách, ktorí sú oddelení od svojich blízkych celého pol roka, alebo aj dlhšie, takisto na ľudí v službách, trebárs sú sviatky a policajti musia byť v uliciach, alebo na iných svojich pracoviskách a nemôžu byť so svojimi, záchranári, hasiči a takisto aj ľudia vo väzeniach, tam to utrpenie je ešte citeľnejšie a väčšie a tam ide aj o premoženie príčiny toho utrpenia, ktorým je vlastne zlo, morálne zlo a aj v tomto smere chceme ľuďom prejaviť odpúšťajúcu zachraňujúcu lásku a víťazstvo života aj nad hriechom a tým, čo je zlé. Takže tomuto slúžime ako ordinári a v tejto službe pracujú a pôsobia naši kňazi, ktorí sú rozptýlení všade tam, kde ľudia v týchto udalostiach pracujú a žijú."
Miroslav Minár:
“Pochopiteľne, vy ste to už naznačili, že práve počas týchto veľkonočných sviatkov budú dá sa povedať v plnej permanencii kapláni, duchovní, mnohí, najmä vojaci sú vzdialení ďaleko od svojich rodín, ale dnes internet je fenomén a môžu samozrejme počúvať aj našu reláciu Plnú poľnú, napríklad chlapci na Cypre, v Afganistane, v Bosne a Hercegovine, môžu byť pri rádioprijímačoch ich rodiny na Slovensku, ale samozrejme v autách môžu počúvať túto reláciu policajti, ktorí sú v službách, alebo teda ľudia, ktorí si odpykávajú svoje tresty v zariadeniach väzenskej a justičnej stráže, záchranári, hasiči. Čo by ste otec biskup v tento deň, veľký deň, Veľký piatok, chceli všetkým tým, ktorí nás teraz počúvajú, odkázať a slovami ich tak povzbudiť, aby aj utrpenie v tých službách a v tom pôsobení v zahraničí prekonali a vrátili sa k svojim rodinám všetci živí a zdraví.”
Biskup Mns. František Rábek:
“Chcel by som tiež aj touto cestou pozdraviť všetkých, o ktorých ste hovorili a moje želanie, konkrétne k Veľkému piatku je snáď zhrnuté v tomto, že by som navrhoval, aby sme si všetci nejakou formou zariadili aspoň malý krížik na svojich pracoviskách, v aute, alebo inde, nad ktorým by sme sa mohli dnes trošku zamyslieť, že o čo na tom kríži šlo a to nielen šlo v minulosti, ale to je tak silné, že to má dosah na celé ľudstvo, na každého človeka a aby sme sa dali inšpirovať, aby sme prijímali a prosili o duchovnú silu od ktorého, ktorý na tom kríži zomrel, ale aj zvíťazil, aby sme aj tie naše krížiky, pretože ich všetci nejaké máme a najmä keď ide o boj so zlom a tak, aby sme ich dokázali v takom postoji a v takom duchu ako on zvládať, to znamená s láskou k Bohu, s láskou k človeku a s pevnou istotou, že aj keď sa to zdá byť zdanlivo zápas, ktorý ako by znova prehrávame s tým zlom, ale aby sme mali pevnú istotu, že naopak, pokiaľ ten zápas vedieme čestne v spojení s Bohom, tak vždy máme zaručené víťazstvo a toto nám má dávať silu a odvahu, aby sme v tom úsilí a v tom zápase pokračovali.”
Miroslav Minár:
"Viackrát pôsobil na ostrove Cyprus štábny kaplán Stanislav Lipka. Medzi svojimi vojakmi na misii UNFICYP bol aj počas veľkonočných sviatkov. Ako ich prežívali?"
Stanislav Lipka, štábny kaplán:
“Samozrejme, že slávili sme tieto sviatky tak, ako aj na Slovensku, ako sa to len dá. Od slávenia Zeleného štvrtka, Veľkého piatku, Bielej soboty a Veľkonočnej nedele. Tieto sviatky my sme prežívali v podmienkach slnečného Cypru, takže to, čo sme si a ako sme si to nachystali, to vlastne závisí od šikovnosti či už duchovného, alebo aj vojakov, tak potom aj tieto sviatky dopadli.”
Miroslav Minár:
“Predpokladám, že tak ako to je bežné aj u nás na Slovensku, tak veľkonočné sviatky mali ten duchovný rozmer, ale aj taký ten svetský.”
Stanislav Lipka:
“Samozrejme, pretože Veľkonočné triduum je spojené s udalosťami utrpenia, umučenia a zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista, ale okolo toho vlastne je ešte aj, alebo sú napojené isté zvyky, isté tradície, ktoré si vojaci tam snažia si prispôsobiť, alebo priblížiť.”
Miroslav Minár:
“Dnešnú reláciu vysielame na Veľký piatok.”
Stanislav Lipka:
“Sú to vlastne obrady uctievania a uctenia si smrti Pána Ježiša, je tam predovšetkým obrad poklony krížu, je tam možnosť hlbšie prežiť si tieto udalosti v tichu kaplnky pri modlitbe, pri krížovej ceste, čo sme tak aj robili.”
Miroslav Minár:
"Tá kaplnka sa nachádza priamo v Kempe generála Štefánika. Skúsme ju teda poslucháčom Plnej poľnej priblížiť a ako často ju navštevujú vojaci?"
Stanislav Lipka:
"Táto kaplnka je vlastne dedičstvom ešte po švédskych UN vojakoch, následne sa o túto kaplnku starali Rakúšania, resp. rakúsky padre, no a v roku 2011 sme prebrali túto kaplnku, tak ako aj celú misiu, pod svoju starostlivosť. Stali sme sa veliacim národom po prevzatí od Rakúšanov a táto kaplnka je zasvätená svätému Cyrilovi a Metodovi. Prešla dvojitou rekonštrukciou zrovna keď som tam bol ja v roku 2005-6, 8 a vlastne v 2016. Takže kaplnka je myslím si, že veľmi dobre zariadená, vybavená, dokonca je tam klimatizácia, takže vojaci majú dá sa povedať že podobné možnosti, alebo prostredie, na ktoré sú zvyklí aj doma vo svojich farnostiach, alebo vo svojich kostoloch. Využíva sa každý deň, sú tam sväté omše a v nedeľu takisto. Keď som tam bol ako padre na misii, tak v spolupráci, či už s maďarskými vojakmi, resp. s chorvátskymi, lebo ja som bol ešte za Chorvátov tam, našimi, dokonca aj študenti, bolo to ešte v roku 2008, všetko sa vlastne zorganizovalo, rozdelilo, čítania, žalmy, pašie, takže všetko bolo nachystané, spevy, dokonca už potom na Veľkonočnú nedeľu študenti aj tie ich známe, neviem či to tak môžem povedať, liturgické tance, toto všetko bolo takým by som povedal jedným veľkým slávením radosti z toho, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, no a bolo to obohacujúce ako pre nás, Slovákov, určite aj pre Maďarov, pre Chorvátov."
Miroslav Minár:
“Áno, spomínate študentov. O akých študentov sa teda jedná? Čo vlastne robili, alebo robia v našom kempe a v našej kaplnke?”
Stanislav Lipka:
“No už to tak celkom nie je pravda, pretože asi pred dvoma rokmi študenti museli z istých dôvodov opustiť kemp, ale dovtedy tam chodili. Zdedili sme to vlastne po Rakúšanoch, pretože na severnom Cypre nie je možnosť kontaktu pastorácie katolíckych veriacich a títo študenti sú prevažne z katolíckych afrických krajín, no tak rakúski duchovní vykonávali túto starostlivosť, no a my sme v tom následne pokračovali. V súčasnosti duchovný chodí za tými študentami na univerzitu do kostola a táto služba sa im poskytuje v univerzitnom kostole. Táto univerzita je v tesnej blízkosti nášho kempu, takže je to nejakých 5 minút cesty.”
Miroslav Minár:
"Pred nami je veľkonočná Biela sobota, potom nedeľa a samozrejme aj taký ten odpočinkový deň, pondelok, kedy teda sa šibači predvádzajú a dievky utekajú pred nimi a viem, že na tejto misii máme aj ženy a samozrejme pôsobia aj iných jednotkách, čiže ako to obdobie ste vy tam s vojakmi zažili a ako sa tom potom tak nejak celkove vyvŕbilo, že tie veľkonočné sviatky sme si ozaj tam pripomenuli a vlastne aj budeme pripomínať, pretože ja predpokladám, že v obdobnom duchu sa budú niesť aj tohtoročné veľkonočné sviatky na Cypre."
Stanislav Lipka:
"Viete, samotné duchovné slávenie veľkonočných sviatkov, spojené s pôstnou prípravou alebo s pôstnym obdobím, je v réžii vojenského duchovného. Veľkonočný pondelok nejak tak prechádza už do réžie veliteľ kontingentu, takže on preberá už to pomyselné žezlo a pokiaľ môžem povedať, tak čo ja si pamätám keď som tam bol, dievčatá, ženy sa zavolali do vojenského klubu, tam je také menšie priestranstvo, no a veliteľ ich tam pekne privítal a znenazdania dostali aj to, čo možno niekde aj tak v kútiku duše očakávali."
Miroslav Minár:
“Boli aj korbáčiky?”
Stanislav Lipka:
“Bola aj voda.”
Miroslav Minár:
“Možno, dôstojný pán, by bolo dobre poslucháčom Plnej poľnej pripomenúť, prečo na tieto misie a do vojenských operácií sú vysielaní duchovní a aké je ich pôsobenie k tomu, aby tí vojaci ďaleko od svojich rodín, ďaleko od svojich domovov, nadobudli taký ten pocit, že niekto tu s nimi predsa len je, kto im ten domov pripomína.”
Stanislav Lipka:
“Tak môžem povedať,že padre, ako sa zvykne hovoriť vojenskému duchovnému, je v prvom rade duchovný. Zároveň môže byť aj priateľom, určite aj kolegom v uniforme, je aj istým dá sa povedať že psychológom.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. V ďalšej časti relácie si ešte pripomenieme hrdinstvo vojakov pôsobiacich v Iraku či v Afganistane a pochválime vojenských lesákov z pomoc včelárom. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
"Režim tzv. Slovenského štátu poslal tisíce mladých Slovákov bojovať po boku nacistickej armády na východný front. Mnohí tu položili svoje životy. Na tomto fronte však neskôr bojovali aj vojaci legendárnej jednotky generála Ludvíka Svobodu a tiež početná skupiny partizánov. Pôsobeniu slovenských vojakov v zahraničí sa venuje vojenský historik, plukovník vo výslužbe, Jozef Bystrický, z Vojenského historického ústavu ministerstva obrany."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Určite toto obdobie ešte prináša aj pre historikov možnosť bádať, skúmať, nachádzať nejaké nové veci ohľadom pôsobenia našich jednotiek v zahraničí. Čo konkrétne, na čom ste v poslednom období vy pracovali?”
Jozef Bystrický, vojenský historik, Vojenský historický ústav ministerstva obrany:
“Ja momentálne nateraz pracujem na osudoch slovenských vojakov nasadených do vojny proti Rusku na východnom fronte, konkrétne tých, ktorí sa dostali do zajatia. Ukazovať na to, kde sa vzali Slováci v československom vojsku na východe, to sú tí zajatci z rýchlej divízie, ale čo je prekvapivé, veľký počet zajatcov, Slovákov z maďarskej armády, z tých okupovaných území z roku 1938 a potom východné Slovensko 39.”
Miroslav Minár:
“Pamätám sa, niekoľko rokov dozadu aj spoločne sme boli na Ukrajine, v dedinke Lipovec, kde bolo úžasné ako miestni obyvatelia, alebo nielen teda tí, ktorí sa narodili po vojne, ale aj tí ktorú vojnu prežili, majú v úcte slovenských vojakov, ktorí tam padli a je tam teda aj pamätník postavený.”
Jozef Bystrický:
“Viete, Lipovec sám, pokiaľ ide o pamätník alebo účasť Slovákov je zaujímavý tým, že je to predsa len západná Ukrajina, ktorá do roku 39 nebola, pokiaľ ide o krajinu, v hraniciach Sovietskeho zväzu, takže ten vzťah k Slovákom tam bol svojim spôsobom skutočne pozitívnejší. Inak to bolo už potom, keď prekročili pôvodné hranice, dostali sa na pravobrežnú Ukrajinu, kde sa to otočilo. A pokiaľ ide o pamäť tak je zaujímavé, že momentálne sa síce u nás na Slovensku dosť pozornosti venuje práve hrobom alebo pomníkom pre slovenských vojakov a zase zabúdame na tú druhú stranu. Typickým príkladom bolo napríklad odhalenie pamätník, ktorý bol na Kaukaze, alebo predtým pamätníka na Ukrajine, kde sa proste urobí jednej strane a zabúdame na tie desiatky a stovky, ktoré boli na tej strane druhej, to znamená v odboji.”
Miroslav Minár:
“Pripomeňme ešte poslucháčom Slovenského rozhlasu teda tie miesta v okolí Lipovca, kde pôsobili slovenskí vojaci a koľko ich tam zahynulo.”
Jozef Bystrický:
“Lipovec samotný nie je príliš veľká epizóda, pretože tam išlo len o jednotky rýchlej brigády, tam tie počty padli, to je niečo cez stovku. To horšie sú potom situácie, ktoré nastávali i keď nie tak drasticky pokiaľ ide o počet padlých, ktoré boli pri nasadení na reálnom fronte už potom v prvej línii. Ale Lipovec je pre nás zaujímavý tým, že je to vlastne prvá taká veľká porážka slovenskej armády, ktorá okrem iného, pretože boli tam aj iné faktory, viedla k tomu, že sa prehodnotila účasť slovenských vojakov. Ten pôvodný, viac než 50-tisícový zbor, ktorý sa vytvoril, bol v júli a auguste potom vlastne skresaný na tých 30 a postupne to klesalo až na 18 tisíc, ktorí potom pôsobili naďalej na fronte na okupovaných územiach. Takže Lipovec je akýsi medzník.”
Miroslav Minár:
“Mimoriadne agilný je Klub generálov Slovenskej republiky, ktorí si dali za svoje budovať a zriaďovať, alebo obnovovať pamätníky padlým slovenským vojakom na východnom fronte. Niečo v tomto duchu sa pripravuje?”
Jozef Bystrický:
“Pokiaľ mám informácie, tak zase Klub generálov, konkrétne pán generál Naďovič, pripravuje pamätník, ktorý by mal byť v Bielorusku. Čiže zase slovenským vojakom zaisťovacej divízie, ktorí pôsobili na území Bieloruska a dúfam, že tento raz tam ale pribudnú aj mená tých, ktorí padli v rámci bieloruského partizánskeho hnutia, aby sa to vyvážilo a ukázalo sa, že aj to boli Slováci, nielen tí, ktorí bojovali na tej strane nacistického Nemecka. To je to, čo som hovoril na začiatku, že akoby ten zahraničný odboj nám momentálne upadol trošku viac do zabudnutia. Tých Slovákov bolo viac, napríklad Mariupoľ. Prečo nie Mariupoľ? Mal to byť centrálny cintorín, aj keď nakoniec v 43. roku to dopadlo tak v rámci všeobecného útoku sovietskych vojsk po Kaukaze a Stalingrade, že proste to oslobodili sovieti, ale ten pamätník sa tam budoval, boli tam pochovaní vojaci, boli tam exhumácie, zvážané dokonca aj z Kaukazu. Čiže tam, ja viem že momentálne ten priestor asi je už v rámci mesta, časť toho ale by ešte stále voľné. Stálo by za to, keď už, tak rozmýšľať o tom obnoviť tam veľký pamätník. Podobne, ako napríklad partizánov v Odese, ktorí sú tam známi, alebo na Kryme a v podstate sme neurobili nič. Teraz sa z ruskej strany objavila taká iniciatíva v rámci našej slovensko-ruskej komisie historikov, že v Krasnogorsku pri Moskve, kde boli naši zajatci, je to prvou 200-člennou skupinou Marceliho ktorá prišla k jednotkám, tak majú tam pamätníky už dlhšie zajatci nemeckej armády, maďarskej armády, rumunskej armády a Slováci tam nemajú nič. Pritom podľa dokumentov, ktoré sú k dispozícii, cez tento tábor vlastne prechádzali do našich jednotiek, okrem tých, ktorí boli pri Melitopole a naviac je tu pochovaných, podľa mojich skromných zistení, okolo 120-160 slovenských vojakov. Čiže momentálne sa rokuje o tom, akým spôsobom proste uctiť si aj tých, ktorí síce bojovali na druhej strane, prešli, boli v tom zajateckom tábore a neprežili tie krutosti a tie podmienky v toho zajateckého tábora.”
NATO A MY
Miroslav Minár:
“V tomto týždni sme si pripomenuli 17. výročie vstupu Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie. Pôsobím v zahraničných vojenských operáciách a v mierových misiách sme neskôr dokázali, že nechceme byť iba pasívnym konzumentom bezpečnosti. Pravda, popri perfektnom plnení úloh zažili naši vojaci aj chvíle, kedy im išlo doslova o život. V roku 2004 si prežil svoje peklo v Iraku rotný Miroslav Staník, keď pri mínometnom útoku zahynuli jeho traja kolegovia z Martina.
V júli 2017 v afganskom Kandaháre zasa čelil šialenej streľbe afganského vojaka. Zahynul pritom Daniel Kavuliak. Avšak rotný Miroslav Staník, ako správny veliteľ, urobil všetko pre to, aby obetí útoku bolo čo najmenej. Miroslav, tá udalosť v júli, akoby sa podobala tak trocha tomu, čo ste zažili mimochodom tiež v júli a o niekoľko rokov skôr v Iraku?”
Miroslav Staník, veliteľ pôsobiaci v Iraku a v Afganistane:
“No bolo to niečo podobné. Teraz to nebol mínometný útok, ale boli to jednotky, ktoré mali vlastne spolupracovať s nami a člen tých jednotiek zbabelo zaútočil od chrbta na mojich chlapcov, ktorí mali v ten deň výcvik a vlastne dopadlo to tak ako to dopadlo a možno bolo to aj dobre, že ten, ktorý zaútočil tak zbabelo odzadu, nebol až tak dobre vycvičený, lebo pri tom množstve munície, ktorú na nás vystrieľal, bohužiaľ jeden chlap zomrel, dvaja boli ťažko zranení, ktorí chvalabohu prežili.”
Miroslav Minár:
“Čo sa vtedy človeku tak preháňa hlavou a myšlienkami, keď začul ten prvý výstrel a bolo asi zrejmé, že to nie je výstrel slepým nábojom.”
Miroslav Staník:
“V prvom momente si človek myslel, že to je nejaký výcvik, alebo že je to niečo, nejaké cvičenie, len potom už vlastne keď človek vidí, že začína padať sklo na aute a padajú vám chlapi k zemi, tak človek si vtedy uvedomí, že ozaj, že to neni ten výcvik, ale že už je to reál, no a je tam veľa tých myšlienok. V prvom momente bola pomsta, že pomstiť toho chlapa ktorý tam padol, ale potom človek vlastne keď začne nad tým rozmýšľať a vidí, že má ďalších chlapov tam, tak mohol sa rozhodnúť vymeniť jeden život za dva, tak rozhodol som sa vlastne pre to, že moji chlapi boli prvoradejší ako ten afganský.”
Miroslav Minár:
“Prídu hneď tak nejak vhod všetky tie zručnosti, všetky tie veci, ktoré ste už absolvovali aj v Iraku, aj v Afganistane, v niektorých ďalších operáciách, že ste už konali vy a vaši kolegovia tak automaticky, aby tých obetí bolo menej?”
Miroslav Staník:
“Po tých rokoch, čo vlastne slúžim v armáde a vlastne potom čo som aj zažil v tom Iraku, človek si vždycky premieta, že čo sa dá urobiť, že čo môže človek ináč spraviť a vlastne v ten deň keď sa to stalo, tak človek už robil tie veci nejak automaticky a už nepozeral vlastne na to, čo by mohol ináč spraviť. Vlastne bolo to také, že bolo to nadrilované a ja som pripravoval aj svojich chlapcov keď sme odchádzali vonku na niečo takéto, že sa môže stať.”
Miroslav Minár:
“V Iraku ste stratili troch kamarátov, teraz v Afganistane ďalšieho. Možno taká otázka na telo, naďalej vás budú lákať tieto misie a operácie?”
Miroslav Staník:
“Prvýkrát keď som rozprával pre Slovenský rozhlas, tak som hovoril, že už by som na misiu nešiel. Vlastne toto je moja šiesta misia a povedal som, aj potom čo sa všetko stalo, ak príde rozkaz, budem musieť ísť. Ale pôjdem vonku s tými chlapcami, s ktorými som bol vonku lebo viem, že tí chlapci, ktorí tam boli so mnou, tak na nich sa môže spoľahnúť na 150 %.”
Miroslav Minár:
“Miro Staník naďalej slúži v Martine. Dnes je už dvojnásobným nositeľom Medaily prezidenta Slovenskej republiky za statočnosť.”
MY A NATO
Miroslav Minár:
“Hrdina bojiska. Aj takýto honor si v Afganistane vyslúžili slovenskí špecialisti, ktorí tri roky vyhľadávali a likvidovali nástražné výbušné systémy. O ich skvelej práci sa dokonca hovorilo aj v americkom Kongrese. Slováci totiž identifikovali vozidlo s výbušninami, ktorého cieľom bola americká vojenská základňa. Po šiestich rotáciách ukončilo Slovensko pôsobenie týchto tímov v operácii ISAF. Rotmajster Michal Mierez patril k tým špecialistom, ktorí sa na nebezpečnom bojisku pohyboval dvakrát.”
NATO A MY
Miroslav Minár:
“Michal, zvykne sa hovoriť, že dvakrát do tej istej rieky nevkročíš, ale vo vašom prípade, v prípade špeciálneho tímu, ktorý mal na starosti vyhľadávanie a následnú likvidáciu nástražných výbušných systémov, to neplatí.”
Michal Mierez, člen EOD tímu v Afganistane:
“Nám sa podarilo dostať sa do Afganistanu dvakrát v priebehu krátkeho časového obdobia a je to tým, že nás je málo na Slovensku a v podstate je nás málo ktorí sme vycvičení, takže sme v podstate nútení robiť túto prácu, ktorá nás vlastne aj baví.”
Miroslav Minár:
“Skúsme poslucháčom Slovenského rozhlasu teda priblížiť prácu EOD tímu, teda tímu, ktorý je špeciálne školený na vyhľadávanie a likvidáciu nástražných výbušných systémov.”
Michal Mierez:
“Čiže v prvom rade našou úlohou je ničiť muníciu, ktorá sa nachádza na bojisku, či už nejaká stará delostrelecká munícia, alebo nejaké muničné výbušné systémy, ktoré produkujú miestni príslušníci hnutia Taliban a ktorí ohrozujú nielen koaličných vojakov, ale aj civilné obyvateľstvo.”
Miroslav Minár:
“Tá prvá vaša misia bola náročná v tom, že to bolo neprebádané bojové pole. Dá sa tá druhá s tou prvou porovnať?”
Michal Mierez:
“Dá sa porovnať s tým, že sme boli v tom istom prostredí ako v Afganistane, ale predtým sme slúžili v meste, teraz sme slúžili v horách a v podstate už aj teraz tí Afganci si viacej preberajú zodpovednosť za svoju krajinu, takže už skôr je to zamerané na ochranu našich vlastných vojsk a už je to skôr na kooperáciu a zabezpečenie tých afganských jednotiek. Už menej je to na také bojové, ako to bolo predtým na tej predchádzajúcej misii.”
Miroslav Minár:
“Jeden z tímov, ktorý pôsobil v Afganistane práve v tejto oblasti, si dokonca vyslúžili titul hrdina bojiska. Vy ste boli súčasťou tohto tímu. Takže v čom sa prejavovalo také to hrdinstvo každodenné?”
Michal Mierez:
“Každodenné hrdinstvo sa prejavuje v tom, že nech už je akýkoľvek útok, alebo akýkoľvek problém, nejaký incident s nástražným výbušným systémom, tak proste ideme tam, ideme do toho s rozumom, nie bezhlavo, ale proste snažíme sa to vyriešiť, lebo už nemá to kto iný vyriešiť. Čiže my sme v tomto taká posledná inštancia.”
Miroslav Minár:
“Robili ste si svoje vlastné štatistiky, koľko teda tej nevybuchnutej munície sa podarilo nájsť, koľko sa podarilo zlikvidovať a poprípade ste zaznamenali, že tá druhá strana už pripravuje tie nástražné výbušné systémy takým sofistikovanejším spôsobom?”
Michal Mierez:
“V prvom rade bol markantný úbytok týchto incidentov, lebo ako som už povedal, začali sa tomu viacej venovať miestne zložky a sú dosť úspešné. Keď sme však boli vi nej oblasti, tak sme skôr postrehli iný druh nástražných výbušných systémov. Iné sa používajú v horách, v menej obývaných oblastiach, ako v meste. Takže bol tam trošku iný posun, ale bolo hlavne vidieť to , že Afganci sa už viacej venujú svojej práci.”
Miroslav Minár:
“Slovenský tím na odhaľovanie a likvidáciu nástražných výbušných systémov završuje, alebo zavŕšil svoju prácu. Nebude tak trochu ľúto?”
Michal Mierez:
“Tak trochu hej. Človekovi sa už po pár týždňoch, mesiacoch cnie, že rád by sa tam vrátil, tá robota chýba. Predsa len na Slovensku je tá robota trošku iná, ako keď to zažívate reálne v Afganistane. Je to obrovská skúsenosť, naučili sme sa niečo počas tých troch rokov, čo tam bolo šesť rotácií našich vonku a je to obrovské plus do budúcnosti, že sme mohli tento zážitok absolvovať.”
Miroslav Minár:
“Nejaké nové méty, nové výzvy pred vami?”
Michal Mierez:
“Nájsť pre EOD na Slovensku nejaké stabilné miesto v armáde, aby sme proste nemuseli stále bojovať s nejakými problémami a proste nájsť si stabilné miesto a nejak prispievať k bezpečnosti.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
"Štátny podnik rezortu obrany, Vojenské lesy a majetku, finančne podporili slovenských včelárov, ktorí v roku 2020 včelárili na ich pozemkoch. Prostredníctvom dotácie na základe memoranda o spolupráci medzi Slovenským zväzom včelárov a Vojenskými lesmi a majetkami prerozdelili medzi 24 včelárov celkovo 7340 eur. Ako priblížil generálny riaditeľ Vojenských lesov a majetkov Ján Jurica, podporení včelári boli organizovaní v rôznych včelárskych združeniach registrovaných na Slovensku, pričom financie z dotácie použili na nákup nového včelárskeho zariadenia a pomôcok, obnovu úľov, medzistienok, krmív a liečiv, oplôtkov a ďalšej potrebnej výbavy."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Majte pokojné a láskyplné veľkonočné sviatky. Dopočutia o týždeň.”
