- Dátum: 20.11.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 28.58 MB
Plná poľná
[20.11.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Miroslav Minár a Pavol Prelovský vás pozývajú počúvať magazín pre vojakov a nevojakov. Dnes v 30 minútach naša 31-ročná vojenská história. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* 17. november 1989, čo bolo pred ním a po ňom?
*Slovensko bolo silné aj vďaka špičkovému zbrojárskemu priemyslu. Krutá železná opona, 40 obetí doplnili aj desiatky vojakov, pohraničníkov.
*Vojaci ženisti najskôr oponu stavali, neskôr odstraňovali.
* Púštna búrka potvrdila, na českých a slovenských vojakov je spoľahnutie. Neskôr to potvrdili aj v misiách na Balkáne.
*Odsun sovietskych vojsk, naplnila sa základná požiadavka novembra 1989.
* Prvé rozkazy Armáde Slovenskej republiky sa zrodili aj počas silvestrovskej noci v roku 1992.
* Len 4 mesiace od vzniku nového štátu dokázalo Slovensko vyslať na misiu UNPROFOR legendárny ženijný prápor.
*Zmarené integračné ambície boli výzvou pre armádu nepoľaviť vo svojich cieľoch. Operácie v Kosove aj v Afganistane ovplyvnili rozhodnutie pražského summitu NATO, Slovensko dostalo v roku 2002 pozvánku stať sa členom elitného klubu."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
"Zbrojársky priemysel bol pred rokom 1989 doslova zlatým vajcom ekonomiky vtedajšieho Československa. Jeho jadro bolo sústredené na Slovensku a zamestnávalo desaťtisíce ľudí. Spoločenské zmeny a neskoršie politické rozhodnutia znamenali najskôr jeho útlm a v ďalších rokoch aj zrušenie. Do obdobia, keď na Slovensku rinčali zbrane, vás pozývame v rozhovore dnes už s nebohým vojenským historikom Michalom Štefanským."
Michal Štefanský, vojenský historik:
"Československý zbrojársky priemysel v 70. rokoch bol orientovaný jednak na saturáciu potrieb Československej ľudovej armády a potom bol orientovaný na vývoz do nesocialistických krajín, predovšetkým do arabských krajín. Treba v tejto súvislosti povedať dve veci. Že po 6-dňovej arabsko-izraelskej vojne v 67. roku konala sa porada v Moskve za účasti zástupcov všetkých socialistických krajín, vrátane Juhoslávie a tam sa dohodli, že zničenú techniku treba Arabom nahradiť, treba pomôcť. A jednou z týchto krajín bolo Československo. A ďalšia vec, po Jonkipurovej vojne v 63. roku, to isté keď arabská strana utrpela porážku, tak Československo bolo jednou z týchto krajín, jednou, pretože hlavné ťažisko bolo na Sovietskom zväze, ktorá dodávala techniku. A musím povedať, že také mimoriadne dodávky išli predovšetkým do Líbye, ktorá si v 73. roku objednala niekoľko stovák tankov. To bola taká mimoriadna objednávka."
Miroslav Minár:
“Áno ja som to osobne sledoval z okna svojej kancelárie, ako veliteľ roty som slúžil v Martine a tam som videl, denno-denne sa nakladali tanky. Mali takú typickú púštnu farbu. Okrem Martina, ktoré zbrojárske podniky sa zapojili do týchto programov?”
Michal Štefanský:
“Na Slovensku zbrojnú výrobu ovládal koncern ZŤS Martin a ten zahrňoval jednak závody v Martine, ďalšou takou veľkou zbrojárskou fabrikou bola Dubnica a potom PPS, Podpolianske strojárne Detva. Detva bola orientovaná na výrobu OT-čiek a BVP-čiek, Dubnica takisto na BVP-čka a delostreleckú techniku a potom ešte veľa závodov existovalo, to by chcelo možno dlhšie vymenovať, ktoré sa podieľali na výrobe munície, ale treba spomenúť predovšetkým Sninu, Považskú Bystricu a ďalšie.”
Miroslav Minár:
“Ako dočasný pobyt sovietskych vojsk na území aj Slovenska ovplyvnil zbrojársky priemysel, jeho produkciu?”
Michal Štefanský:
“Myslím si, že Sovieti boli zásobovaní z vlastných zdrojov, takže Československo dodávalo zbrane pre Sovietskych zväz, vyvážalo tanky, vyvážalo niektoré komodity delostreleckej techniky, ale to, čím boli oni bezprostredne vyzbrojení tu, tak to bola sovietska proveniencia. Tanky, OT-čka, BVP-čka, delostrelecká technika sa vyrábali podľa sovietskej licencie, ale treba povedať, že veľký podiel Československa bola na určitom vylepšení a na tom sa podieľala konštrukčná kancelárie Konštrukta Trenčín a ďalej potom aj vývojové stredisko v Martine, ktoré zase bolo orientované na vylepšovanie tankov.”
Miroslav Minár:
“Sovieti toto dovolili?”
Michal Štefanský:
“Sovieti dovoľovali tieto veci, pretože pre nich to nebolo zaujímavé, ale pre nás, pre Československo, bolo to zaujímavé, pretože tým sa zvyšovala cena pri vývoze do arabských, ale aj iných nesocialistických krajín. Takže toto bolo zaujímavé.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Režim pred rokom 1989 prísne, aj vybudovaním železnej opony na hraniciach s Rakúskom a vtedajšom Nemeckou spolkovou republikou, obmedzoval svojim občanom ich základné práva, aj túžbu po slobode. Mnohí, ktorí sa rozhodli pre útek za kopečky, zaplatili za to svojimi životmi. Ostnatý drôt je minulosťou, avšak jeho časť zostala zachovaná. Nájdete ju v Petržalke za Kopčianskou cestou. Preto, aby ľudia nezabudli, sa tu každoročne konajú ukážky toho, ako to na hraniciach s Rakúskom vyzeralo. Hovorí hlavný organizátor podujatia Miroslav Košírer.”
Miroslav Košírer, hlavný organizátor podujatia v Petržalke:
“Vždy tu ukážeme, ako tí ľudia sa snažili ujsť cez hranice, potom ako ich chytili napríklad príslušníci pohraničnej stráže, alebo polícia. Z toho dôvodu vlastne tieto podujatia tu organizujeme, ukazujeme tým ľuďom. Je to zamerané na to aby deti a mládež vedeli, že takto to tu bolo za socializmu. Že teraz mám slobodu, teraz máme možnosť to ukázať, čo sa dialo v tých časoch.”
Miroslav Minár:
“Na krásnom vyleštenom žigulákovi s označením VB, čiže Verejná bezpečnosť, prišiel podujatie pri železnej opone podporiť kapitán Martin Ištván zo Zvolena.”
Martin Ištván:
“Robím to preto, lebo ma to baví a chcel by som vlastne tej budúcej generácii ukázať niečo, čo niekedy ako fungovalo, na čom niekedy boli príslušníci. Prišiel som sem až z Kremnice. Cestoval som sem tri hodiny, lebo nemôžem tohto starého pána veľmi preháňať. Cesta bola taká, že vlastne na diaľnici ma zastavovali autá, ale išiel som smerom na benzínovú pumpu, kde vlastne chceli sa odfotiť s týmto autom a vlastne mi všetci fandili, lebo je to auto v takomto stave aké je, to sa už dlho nevidí. Je to zábavné, keď niekto ide popri vás, fotí si vás, kýva vám a takéto veci. Ja mám za úkol zadržať, aj s mojim kolegom, s pánom nadporučíkom, máme zadržať utečenca, predviesť ho na príslušný útvar Verejnej bezpečnosti, spísať s ním záznam a dať ho do väzby. Môj osobný názor je na to taký, že aby si vlastne tí mladí ľudia uvedomili, ako to niekedy bolo, že ako sme boli obmedzovaní a že vlastne tá sloboda, alebo tá demokracia bola úplne niekde inde. Vlastne ide o to, aby tí mladí ľudia videli, že oni majú už teraz väčšiu voľnosť pohybovať sa po svete a my sme boli len uzavretí v tom systéme.”
Miroslav Minár:
"Ak pôjdete, vážení poslucháči, do nášho hlavného mesta, nenechajte si ujsť príležitosť a pozriete sa na bývalú železnú oponu zblízka. Navštíviť môžete aj cintorín, venovaný padlým vojakom v 1. svetovej vojne a pozrieť si aj zaujímavú výstavu v bunkri číslo 8 s označením Hřbitov.
Xxx
30. novembra 1989 bolo uznesením Vlády Československej socialistickej republiky prijaté rozhodnutie o odstránení zátarás na hraniciach s Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom. Železná opona, ktorá oddeľovala občanov Československa od ozajstnej slobody, sa stala minulosťou. Ako sa žilo pred ňou a v jej vnútri? Napriek tomu, že občania bratislavskej časti Petržalka videli na železnú oponu z oblokov svojich bytov, priblížiť sa k nej bolo veľkým rizikom. Hraničné pásmo bolo chránené nielen železným pletivom, ale aj pohraničníkmi. A tí sa veru so žiadnym narušiteľom nepárali. Spomína Staropetržalčan Rudolf Pelikán."
Rudolf Pelikán, Staropetržalčan:
“Tak toto miesto určite bolo pre nás pre všetkých Petržalčanov tabu. Takto ďaleko sme sa dostali možnože 2-3 roky po revolúcii. Dovtedy sme sa dostali najviac po Rusovskú a Viedenskú cestu. Ďalej už to bolo teritórium pohraničiarov, kde možnože obyvatelia, ktorí v tom pásme žili denne, keď chodili do Petržalky museli sa preukazovať dokladmi, občianskym preukazom na ceste tam, alebo na ceste naspäť. Keď Rakúšania chodili k nám, tak darčeky, ktoré nám vyhadzovali z okna áut, žuvačky, to bola téma medzi mojimi rovesníkmi. Švagra mám v Madride, číže nie je to tak ďaleko ako bola pre nás vtedy ešte Viedeň, ale dnes by som možno povedal, že …že možno že nie je ďaleko k tomu, aby sa znovu stavali.”
Miroslav Minár:
“V blízkosti hraničného pásma mali svoje sídlo nielen pohraničníci, ale aj ženisti. Tí železnú oponu stavali a začiatkom decembra 1989 aj odstraňovali. Slúžil tu aj Peter Rácz.”
Peter Rácz, ženista, slúžiaci na hraničnom pásme:
“Je to veľmi dávno. Niektoré veci by som povedal sú dosť skreslené, len veci sú tak, že v tej dobe sme všetky veci riešili v zmysle platných zákonov.”
Miroslav Minár:
“Čo vtedy ženisti, aké úlohy mali pri zabezpečení a ostrahe štátnej hranice?”
Peter Rácz:
“V podstate technické zabezpečenie štátnej hranice komplexne. Od budovania signálnej steny, úpravy ciest, stavba pozorovateľne a všetky tieto veci s tým súvisiace, aj opravu železnej opony.”
Miroslav Minár:
“Má také dvojité súmerne rozložených plotov s ostnatým drôtom, ale medzitým je aj plocha, ktorá je vzorne zoraná, zrekultivovaná by som povedal, upravená. Prečo to bolo?”
Peter Rácz:
“To je v podstate tzv. kontrolný pás, ktorý sa používal na vyhodnocovanie stôp, pokiaľ nejaký narušiteľ prekonal signálnu stenu. Udržiavali aj kontrolný pás príslušnými technickými zariadeniami. Pluhy, rotavátory, pomocou traktorov.”
Xxx
Miroslav Minár:
“4. decembra 1989 vedúci predstavitelia piatich členských krajín vtedajšej Varšavskej zmluvy, konkrétne Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Sovietskeho zväzu, v spoločnom vyhlásení odsúdili vstup vojsk ich štátov do Československa. Po udalostiach 17. novembra 1989 a tomto vyhlásení sa horúčkovito pripravoval odsun dočasne umiestnených sovietskych vojsk z územia Československa. Bola dokonca vytvorená komisia, ktorej náčelníkom štábu bol generálmajor vo výslužbe Svetozár Naďovič.”
Svetozár Naďovič, náčelník štábu:
"Tie rozhovory o odsune sovietskych vojsk začali už hneď ešte za Adamcovej vlády. Spomínam, si minister zahraničných vecí bol ešte Johanides. Vtedy sa hovorilo, že odsun by mal byť vykonaný na základe dohovorov o znížení konvenčných síl v Európe. A keď aj Sovietsky zväz vyhlásil, že vstup piatich vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol flagrantným porušením medzinárodného práva, už nič nebránilo, aby už Čalfova vláda, minister Diensbier a vôbec celý kabinet povedali, táto zmluva, ktorá bola uzavretá o dočasnom pobyte sovietskych vojsk , v úvodzovkách, 16. októbra je od samého začiatku nulitná a sovietske vojská musia opustiť Československo do posledného vojaka a do posledného kusu techniky. Tieto rozhovory začali skutočne prebiehať u nás ako prvé a aj dohoda, ktorú sme so Sovietskych zväzom podpísali, začínal odchod sovietskych vojsk v troch etapách 26. februára a ešte vtedy Maďarsko neopúšťali sovietske vojská, ale máte pravdu v tom, že aj po nás tieto rozhovory začali, preto, lebo keď som hovoril s mnohými generálmi sovietskymi, s ktorými som riešil otázky odsunu, tak tí hovorili, musíme byť čo najrýchlejší doma, aby sme ešte mali najlepšie podmienky, bytové, kasárenské a podobne. Ale to len tak na rozšírenie."
Miroslav Minár:
"Vy ste v tom čase pôsobili najmä v Prahe. Poďme na slovenské podmienky, aké vojská tu sídlili a koľko vojsk sovietskych odtiaľto bolo potrebné dostať domov?"
Svetozár Naďovič:
"No budeme sa orientovať na Slovensko. Chcem vám povedať, že už 22. decembra roku 1990 opustil posledný sovietsky vojak Slovensko. Na území Slovenska bola len jedna motostrelecká divízia a jeden zmiešaný vrtuľníkov pluk v Sliači. A divízia sídlila vo Zvolene. Bola to motostrelecká gardová divízia a mala niečo cez 12 tisíc mužov a asi 214 tankov. Samozrejme, zložitejšie to bolo so základňou, s vrtuľníkovou základňou v Sliači, ale podarilo sa odsunúť zo Slovenska všetky sovietske vojská."
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v Archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Česká a slovenská federatívna republika, vedomá si svojho zahranično-politického smerovania, pomerne rýchlo zareagovala na vznik medzinárodnej koalície, ktorá sa vytvorila v roku 1990 s cieľom vytlačiť iracké vojenské jednotky z Kuvajtu. Vo svojej prvej operácii zasahujú aj vojaci česko-slovenskej protichemickej jednotky. Koncom 80. rokov sa Irak zmietal v ťažkej finančnej kríze. Aby ju zmiernil, obrátil svoju pozornosť na Kuvajt, ktorý mal bohaté ropné polia a ktorý považoval za svoju 19. provinciu. 2. augusta 1990 iracké jednotky obsadili túto krajinu. Ohrozená sa cítila byť aj Saudská Arábia, ktorá požiadala USA o ochranu. Do zálivu sa preto v rámci operácie Púštny štít začali presúvať prvé stíhacie letky. Keď ani 12 rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN neprinútilo Saddáma Husajna stiahnuť sa z Kuvajtu, nadišiel čas na vojenské riešenie. 17. januára 1991 o tretej ráno sa začal mohutný letecký úder na Irak. Matka všetkých vojen sa začala. Prvýkrát sa od roku 1945 do bojovej činnosti zapojili aj československí vojaci. Konkrétne 196 Čechov a Slovákov samostatnej protichemickej jednotky. Medzi 50 Slovákmi bol aj desiatnik v zálohe Martin Horňák.”
Martin Horňák, účastník operácie Púštny štít:
“Ja som sa neprihlásil, proste ja som sa tam ocitol a zrazu som tam bol, neviem ani ako. Vtedy sa vlastne rušili určité jednotky, v pohraničí my sme boli, tak nás zrušili, odvelili nás do Českého Krumlova, kde odišli ruské jednotky, ostali prázdne kasárne, vytvorila sa jednotka pre UN. Zhodou okolností sme absolvovali výcvik čo tam bol, odišiel som domov na Vianoce a keď som sa vrátil, zrazu som si zobral iba bágel, očkovanie a z rozkazu prezidenta, pána Havla, nás všetkých odlifrovali pekne do Španielska, Alexandrie, Džidy, v Rijáde a zrazu sme boli v prvej línii na hraniciach.”
Miroslav Minár:
“Spojeneckým vojskám sa po 1014 hodinách podarilo vytlačiť iracké jednotky z Kuvajtu a 28. februára 1991 bolo vyhlásené prímerie. Československá jednotka počas operácie Púštna búrka stratila jedného muža a mal štyroch zranených vojakov. Na strane spojencov padlo okolo 400 vojakov, iracké odhady strát sa rôznia. Najčastejšie sa uvádza približne 35 tisíc zabitých vojakov a civilistov. Koalícia síce vyhnala Irak z Kuvajtu, ale keďže nemala mandát OSN, nemohla splniť jeden z ďalších cieľov, definitívne odstrániť Saddáma Husajna. To sa podarilo až v tzv. tretej vojne v zálive, v rámci operácie Iracká sloboda.
Xxx
Aj vďaka novembrovým udalostiam v roku 1989 dochádza na oboch brehoch rieky Moravy k ďalšiemu historickému medzníku. V pokojnej atmosfére, ktorú nám stále závidí celý svet, vznikajú dva samostatné štáty. Česká a Slovenská republika. Mimoriadna zodpovednosť bola vtedy aj na bedrách generálporučíka Júliusa Humaja, veliteľa vojenského veliteľstva Východ a od 1. januára 1993 veliteľa Armády Slovenskej republiky. Na obdobie tesne pred rozdelením si spomína takto.”
Július Humaj, bývalý veliteľ Armády Slovenskej republiky:
“Bolo to skutočne hektické obdobie a potrebovalo hektické nasadenie, pretože išlo o vytvorenie nového štátu. Štátu, ktorý tu neexistoval vyše tisíc rokov. A mali sme túto možnosť proste ukázať to vlastenectvo pri vytváraní toho štátu a tie stresové hormóny boli preto, pretože bolo málo času a museli sme toto robiť v krátkych časových lehotách. Ale chceli sme to urobiť.”
Miroslav Minár:
“Na Slovensko prišli nové vojenské útvary, presťahovalo sa obrovské množstvo techniky, logistického materiálu. To všetko vyžadovalo mimoriadne nasadenie ľudí a čo je dosť dôležité, tak na Slovensko prichádzali aj ľudia z Čiech.”
Július Humaj:
“Armáda sa skladá z ľudí, z techniky, z munície, PHM z lietadiel atď., čiže všetko toto podliehalo deleniu. Dlho bežali okolo toho diskusie, akým spôsobom sa bude armáda deliť. I keď bolo toho času relatívne málo, pretože si pamätám júl, august sa rozprávalo ešte o branno-hospodárskej únii, kde sa hovorilo o tom, že teda únia bude pokračovať ďalej a v rámci toho bude spojené velenie a potom budú dve republikové armády, ktoré sa postupne budú ďalej deliť a boli termíny až do 5 rokov. A ešte sa hovorilo, že či sa to stihne. Takto prebehli letné mesiace. Potom si pamätám povestnú ROŠ-ku, Radu obrany štátu v Prahe 15. 9., kde boli hlavní funkcionári, politici a jeden z politikov významných, nechcem menovať, zahlásil, že jestli nebude funkční federace, tak jdem od sebe. Takže to bol jeden z prvých signálov, že teda začíname sa deliť. Ja som to okamžite pochopil, doletel som naspäť na Slovensko, zorganizoval som štátny nácvik, čiže to je forma takého veliteľského cvičenia, kde veliteľský zbor plní úlohy dovtedy, bez ohľadu na pracovný čas, v sobotu, v nedeľu atď. Bolo treba urobiť plán rozdelenia, harmonogram vykonania presunov na Slovensko, alebo zo Slovenska do Čiech.”
Miroslav Minár:
“Ja sa vrátim ešte k takej tej citlivejšej otázke, to bol príchod dôstojníkov, veliteľského zboru z Českej republiky na Slovensko.”
Július Humaj:
“V Česku slúžilo asi 8,5 tisíca slovenských dôstojníkov a práporčíkov. Z nich samozrejme väčšina zostala v Česku, tak sme aj počítali. Tú slúžilo cez 2,5 tisíca českých dôstojníkov, tiež väčšina zostala tuná a necelých 1000 vojakov z povolania vtedy prišlo aj s rodinami na Slovensko, ale ďalší problém, kde ich ubytovať. Tu to nešlo urobiť na voľnej skládke. Tu bolo treba riešiť byty. Tak ja som na byty samozrejme peniaze nemal. Jak som pochodil pri tom, keď som žiadal tieto peniaze na byty, možno že už je históriou, ale snažil som sa to riešiť, pokiaľ to bolo možné, vo vlastných silách ako napríklad v Malackách, stredné odborné učilište, ktoré som dostal k dispozícii, ktoré tam končilo a tam som vybudoval bunky pre rodiny pilotov, pre rodiny technikov a proste celú leteckú základňu a ďalších ľudí, ktorí sa tam mohli ubytovať. A takýmto spôsobom po kasárenských objektoch, slobodárenských objektoch sme ubytovávali rodiny, dočasne samozrejme, lebo iná možnosť nebola a mnohí samozrejme zostali bývať ešte aj v Česku. Tým sme zase vybavili tak, že dopravnými lietadlami sme každý piatok lietali. Dosť dlho to trvalo, až kým potom sa česká strana neozvala, že počúvajte, ale toto nie sú príslušníci českej armády a majú naše byty. Preto sme dostali pôžičku v 93. roku. Chcem poďakovať týmto ľuďom, ktorí vedeli do čoho idú, pretože väčšina zostala tam, kde mali zabezpečené, čo ja viem manželky tam pracovali, mali tam materské škôlky, školy atď., ale tých 1000, ktorých prišlo sem, si vysoko vážim. Pretože išli do takých podmienok, že ja som im nemohol povedať, že prídeš sem, tu máš funkciu a tu máš byt. Ale si Slovák, chceš slúžiť slovenskej armáde a tvoje vlastenectvo si vysoko ceníme.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Štyri mesiace po rozdelení federálnej armády dokázalo Slovensko pripraviť a vycvičiť vyše 500-člennú ženijnú jednotku, ktorá sa 1. mája 1993 zapojila do mierovej misie OSN s názvom UNPROFOR. Medzi prvými vojakmi, ktorí v ňom pôsobili, boli aj súrodenci Majka Markušková z Košíc a Ján Lopatka z Trebišova.”
Majka Markušková, pôsobila v prvej ženijnej jednotke UNPROFOR:
“Ja som sa dostala k modrým prilbám na podnet brata, pretože ten ma vyzval, že či náhodou nejdeme do misií, tak na jeho podnet som šla k modrým prilbám.”
Miroslav Minár:
“Pamätáte si ešte na ten deň, kedy ste si na seba prvýkrát dali teda túto modrú šátečku, ktorú máte, modrý baret?”
Majka Markušková:
“Veľmi si to pamätám. Bolo to v novembri, išli sme autobusom sme sa prepravovali zo Slovenska, išli sme do Daruvaru a keď sme prišli, mala som také očakávania, lebo som mala od kolegov, ktorí boli v českom prápore, také nejaké poznatky od nich som mala a keď som prišla, tak som bola prekvapená kam sme prišli. Milo prekvapená a šla som s takým predsavzatím, že chcem pomáhať.”
Miroslav Minár:
“Aj sa to predsa vzatie naplnilo?”
Majka Markušková:
“Áno. Naplnilo sa, vytvorili sa priateľstvá aj s miestnymi obyvateľmi, pretože tam žila česká komunita v tom Daruvare a podarilo sa, pomohlo sa, myslím si, že Slováci hodne pomohli v tej oblasti.”
Miroslav Minár:
“Dám takú otázku na telo. Ako v tom čase, keď ste sa rozhodovali, že teda áno, pôjdem aj ja na ten Balkán, kde ešte aj tá situácia bola taká ešte nepokojná, reagovalo to vaše najbližšie okolie?”
Majka Markušková:
“Mala som priateľa, ten vedel, že som taká dosť nevyspytateľná povaha, takže ten sa s tým zmieril a naša mama, ona to tiež od nás očakávala, vlastne sme šli aj s bratom do armády, tak naša mama tak len nám povedala, že aby sme si dávali na seba pozor.”
Ján Lopatka, pôsobil v prvej ženijnej jednotke UNPROFOR:
“Ja som bývalý Levočan, to boli tiež známi z českého práporu, tak som sa na podnet toho prihlásil n výcviky rôzne, kde som sa dostal až do slovenského práporu, kde som mohol pôsobiť.”
Miroslav Minár:
“Na akej pozícii?”
Ján Lopatka:
“Bolo to rôzne, lebo mám za sebou viac misií, ale je tam kuchár, bol som aj armár.”
Miroslav Minár:
“Viacero misií, to znamená, že ste boli ešte aj mimo Balkánu?”
Ján Lopatka:
“Ako Afriky, Cyprus.”
Majka Markušková:
“Ja som bola len na Balkáne.”
Miroslav Minár:
“Balkán, Afrika, misia Organizácie spojených národov, to bolo v Eritrei, tam tie podmienky, no bolo horúco.”
Ján Lopatka:
“Viete čo, ja som bol úplne na začiatku, bolo horúco, ale dá sa na to zvyknúť a zas neboli až také podmienky, ktoré by sa nedali prekonať. Takže mali sme aj nejaké kontajnery, v ktorých sme bývali, bolo to prilepšenie pre nás. Vravím, na začiatku sme úplne bývali aj v stanoch, ale dalo sa to, dalo sa to prekonať. V pohode.”
Miroslav Minár:
“Ja si pamätám, že keď som tam bol robiť jednu z reportáží, tak sedeli sme v kontajneri, klimatizovanom, dali sme si Pepsi-colu a akonáhle sme vyšli von, tá Pepsi-cola bola už aj vonku takisto z nás.”
Ján Lopatka:
“Áno, je to tak. Je tam strašný teplotný rozdiel oproti tomuto nášmu, ale ako vravím, dá sa na to zvyknúť. Človek si navykne. Možno, že to je individuálne, na mňa bohvieako to nepôsobilo, že je tam strašná horúčava. Keď ste zaujatý na svoju prácu, alebo ktorú vykonávate, tak ja myslím, že aj na to zabudnete, že je tam teplo.”
Miroslav Minár:
“Áno a čo ste konkrétne robili v tej Afrike?”
Ján Lopatka:
“V Afrike som bol ako veliteľ družstva hospodárskeho.”
Miroslav Minár:
“Zásobovanie.”
Ján Lopatka:
“Tak. Kuchyňa a zásobovanie.”
Miroslav Minár:
“Už uplynula nejaká doba, pripomíname si 25. výročie nasadenia slovenského ženijného práporu, prvých mierotvorcov. Keby tá ponuka prišla opäť, po tých skúsenostiach ktoré ste zažili v týchto mierových operáciách, brali by ste?”
Majka Markušková:
“Okamžite.”
Miroslav Minár:
“Prečo?”
Majka Markušková:
“Hlavne kvôli priateľom, ktorí vlastne je to také niečo iné, je to také úprimnejšie, je to také pevnejšie priateľstvo. Jednoznačne kvôli kolektívu a hlavne aj kvôli tým úlohám, ktoré sa tam plnili, lebo to boli úlohy vlastne na pomoc miestneho obyvateľstva. Tak to splnilo účel.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Zatiaľ, čo vojaci ženijného práporu v medzinárodnom prostredí boli motorom integrácie Slovenskej republiky do transatlantických bezpečnostných štruktúr, politici domácu úlohu nesplnili. Summit NATO v Madride v roku 1997 dal našej krajine stop. Čo to znamenalo pre armádu, sme sa rozprávali s nebohým prvým náčelníkom Generálneho štábu Armády Slovenskej republiky, generálporučíkom Jozefom Tuchyňom.”
Jozef Tuchyňa, bývalý prvý náčelník Generálneho štábu Armády SR:
“My sme si boli vedomí, že Slovensko ako také samé nie je schopné svoju obranu a bezpečnosť zabezpečiť. Jedinou vojenskou štruktúrou, ktorá akýmsi spôsobom bude nám schopná pomáhať, alebo riešiť bezpečnosť, bude zapojenie sa do štruktúr NATO. Slovensko malo v bývalej Juhoslávii jednu z najväčších misií, veď sme tam mali viac ako 600 ľudí, skoro 650. Potom sme sa zapojili na Cypre a nakoniec sme sa dostali na Golanské výšiny.”
Miroslav Minár:
“To sú všetko veci, ktoré svedčili o tom, že tú, poviem to ľudovo, integračnú káru ťahali vojaci. Neboli vojaci tak trošku sklamaní z toho, keď madridský summit v roku 1997 rozhodol o tom, že Slovensko kvôli iným kritériám nebude prijaté do Severoatlantickej aliancie?”
Jozef Tuchyňa:
“Tu boli i iné politické podmienky a tie jednoducho neboli v tejto dobe plnené. Viete, my už sme tak trochu kalkulovali, takže nás to nezlomilo a boli sme si vedomí, že musíme ďalej pokračovať a robiť všetko, pretože sme nevideli budúcnosť našej bezpečnosti mimo štruktúr NATO.”
Xxx
Miroslav Minár:
“V roku 2002, v novembri, teda niekoľko mesiacov potom, čo v operácii Trvalá sloboda v Afganistane pôsobila na letisku v Bagrame ženijná jednotka, pražský summit NATO odovzdal Slovensku pozvánku na vstup do Aliancie. Nasledovali ďalšie misie a operácie takmer po celom svete. V Afganistane a neskôr v Iraku pôsobil aj dvojnásobný držiteľ medaily za statočnosť Miroslav Staník. Žiaľ, počas jeho pôsobenia v týchto operáciách prišli o život jeho spolubojovníci. V roku 2004 traja v Iraku a v roku 2013 jeden v Afganistane.”
Miroslav Staník, dvojnásobný držiteľ medaily za statočnosť:
“Teraz to nebol mínometný útok, ale boli to jednotky, ktoré mali vlastne spolupracovať s nami a člen tých jednotiek zbabelo zaútočil od chrbta na mojich chlapcov, ktorí vlastne mali v ten deň výcvik a vlastne dopadlo to tak, ako to dopadlo a možno bolo to aj dobre, že ten, ktorý zaútočil tak zbabelo odzadu, nebol až tak dobre vycvičený, lebo pri tom množstve munície, ktorú na nás vystrieľal, bohužiaľ jeden chlap zomrel, dvaja boli ťažko zranení.”
Miroslav Minár:
“Čo sa vtedy človeku tak preháňa hlavou myšlienkami, keď začul ten prvý výstrel a bolo asi zrejmé, že to nie je výstrel slepým nábojom.”
Miroslav Staník:
“V prvom momente si človek myslel, že je to nejaký výcvik, alebo že je to niečo, nejaké cvičenie, len potom už vlastne keď človek vidí, že začína padať sklo na aute a padajú vám chlapi k zemi, tak človek si vtedy uvedomí, že to neni ten výcvik, ale že už je to reál. No a je tam veľa tých myšlienok. V prvom momente bola pomsta, že pomstiť toho chlapa, ktorý tam padol, ale potom človek vlastne keď začne nad tým rozmýšľať a vidí, že má ďalších chlapov tam, tak mohol sa rozhodnúť vymeniť jeden život za dva, tak rozhodol som sa vlastne preto, že moji chlapi boli prvoradejší, ako ten afganský.”
Miroslav Minár:
“Prídu hneď tak nejak vhod všetky tie zručnosti, všetky tie veci, ktoré ste už absolvovali aj v Iraku, aj v Afganistane, v niektorých ďalších operáciách, že ste už konali vy a vaši kolegovia tak automaticky, aby tých obetí bolo menej?”
Miroslav Staník:
“Po tých rokoch čo slúžim v armáde a vlastne potom čo som aj zažil v tom Iraku, človek si vždycky premieta, že čo sa dá urobiť, že čo môže človek ináč spraviť a vlastne v ten deň keď sa to stalo, tak človek už robil tie veci tak nejak automaticky a už nepozeral vlastne na to, čo by mohol ináč spraviť. Bolo to také, že bolo to nadrilované a ja som pripravoval aj svojich chlapcov keď sme odchádzali vonku na niečo takéto, že sa môže stať.”
Miroslav Minár:
“V Iraku ste stratili troch kamarátov, teraz v Afganistane ďalšieho. Možno taká otázka na telo, naďalej vás budú lákať tieto misie a operácie?”
Miroslav Staník:
“Prvýkrát keď som rozprával pre Slovenský rozhlas, tak som hovoril, že už by som na misiu nešiel. Vlastne toto je moja šiesta misia a povedal som aj potom čo sa všetko stalo, ak príde rozkaz, budem musieť ísť. A pôjdem vonku s tými chlapcami, s ktorými som bol vonku, lebo viem, že tí chlapci, ktorí tam boli so mnou, tak na nich sa môžem spoľahnúť na 150 %.”
Miroslav Minár:
“Na oltár mieru a pokoja vo svete priniesli vojaci Slovenskej republiky najväčšiu obeť. V mierových misiách a vo vojenských operáciách ich 58 zahynulo. Česť vašej pamiatke, nikdy na vás nezabudneme.”
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
“O mierových misiách a vojenských operáciách sa budeme rozprávať aj v pondelok 23. novembra krátko po 10. hodine. Mojim hosťom na Rádiu Regina Západ bude prezident Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky, plukovník vo výslužbe Pavel Marko.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
