- Dátum: 29.05.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.66 MB
Plná poľná
[29.05.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Dnes si Organizácia spojených národov pripomína Deň mierových síl. Slovenskí vojaci v misiách patrili a stále patria k tým, na ktorých sa môže spoľahnúť každý veliteľ misie, ktorý mal česť im veliť. Dnes vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský pozývajú medzi vojakov, ktorí v modrých prilbách bránili a bránia mier. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Do unikátnej zbierky známok sa zmestil celý svet. Zberateľ Jozef Korený aj o tom, ako získal prvú poľnú poštu z mierovej misie OSN v Kórei.
* Pozorovateľov zo Slovenska v Angole a v Somálsku vystriedala spoločná česko-slovenská jednotka.
* V roku 1992 sa do svojej prvej mierovej misie OSN na Balkáne zapojili aj Slováci.
* Na večne zelenom ostrove, či v horúcej Afrike ich je a bolo cítiť prítomnosť slovenských vojakov.
* Slováci sa nestratili ani v rodine pozorovateľov OSN.
* Korona kríza zrodila priateľstvo Stanislava a Zdenka."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Organizácia spojených národov pri riešení krízových situácií vo svete využíva rozhodnutia svojej Bezpečnostnej rady, ktorá stanovuje mandát svojim mierovým zborom. Za mierové sily, známe aj ako modré barety, sa považujú národné kontingenty ozbrojených síl členských štátov svetového spoločenstva, vyčlenené na danú mierovú misiu. Ide obyčajne o vojenské jednotky a skupiny vojenských pozorovateľov v rôznych druhoch operácií. Či už sú to operácie na prevenciu konfliktov, budovanie mieru a dočasnú správu. 29. máj je spomienkou na rok 1948, keď OSN rozmiestnila v Palestíne vojakov vo svojej prvej misii na udržanie mieru. 11. decembra 2002 Svetové spoločenstvo svojou rezolúciou rozhodlo, že tento deň sa bude sláviť každý rok s cieľom vzdať úctu a poctu všetkým mužom a ženám, ktorí pôsobili a pôsobia v mierových zboroch OSN. Zároveň sa vzdáva česť všetkým, ktorí na oltár mieru vo svete položili svoje životy. Od roku 1948 ich je už vyše 3300. V súčasnosti v šestnástich mierových misiách OSN pôsobí okolo 120 tisíc vojakov a civilov. Do mierových zborov prispieva 124 štátov sveta. Ďaleko pred vznikom Slovenskej republiky boli súčasťou mierových a pozorovateľských misií aj Slováci. Netradičným spôsobom, zbierkou poľnej pošty, pečiatok a známok zdokumentoval účasť Slovákov v mierových misiách nadpráporčík vo výslužbe Jozef Korený. Pri tejto príležitosti zostavil aj publikáciu s názvom
Slovenské modré barety v službe mieru.”
Jozef Korený, nadpráporčík vo výslužbe:
“Spracovať publikáciu o účasti Slovákov v misiách vznikla možno pred 10 rokmi. Pokiaľ sa týka času, kedy som sa začal zaoberať proste touto poštovou historickou problematikou, je to datovanie do roku 1989, kedy naši prví pozorovatelia začali odchádzať do misií ešte ako príslušníci Československej ľudovej armády.”
Miroslav Minár:
“Aké sú vaše najvzácnejšie zbierky?”
Jozef Korený:
“Vzácne z hľadiska toho odstupu času. Pretože časovo prvou účasťou československých vojakov v misiách bola účasť v dozornej komisii v neutrálnych štátoch v Kórei, ktorí tam prišli v roku 1953 po podpise prímeria. Tieto doklady z obdobia 50., 60. rokov sú vzácne z toho dôvodu, že už dneska veľa aktérov už nežije a to, čo sa proste dochovalo, je opravdu veľmi vzácne. Čiže tie začiatky, kedy prišli do Kórei, nemali kórejské peniaze, pošta bola doručovaná čínskou poľnou poštou do Číny, odtiaľ proste pridelenec československý dal známky čínske a takýmto spôsobom prichádzala pošta do vtedajšej Československej republiky. Na prvú stranu publikácie som zaradil hlavného civilného administrátora v misii UNTAES. Bol to Jacques Paul Klein, ktorý ma potešil takouto zásielkou. Samozrejme, boli aj ďalší, veliteľ v Kosove generál Michael Jackson, vojenský veliteľ UNTAES-u generál Shupp, no a niektorí ďalší.”
xxx
Miroslav Minár:
Dôležitým dátumom účasti Slovákov v mierových zboroch OSN bol apríl 1992. Po prvýkrát sa vtedy spoločná vojenská jednotka Čechov a Slovákov zapojila do mierovej misie OSN. Na horúci Balkán, na misiu s názvom UNPROFOR, vycestovalo v zostave jednotky aj 115 slovenských vojakov. Každý deň dokazovali, že na nové nasadenie sú dobre pripravení a partneri sa na nich môžu spoľahnúť. Aj o tom boli, ako hovorcu jednotky, moje časté vstupy do vysielania Československého rozhlasu v Prahe a v Bratislave. Do mimoriadne zložitej situácie sa vojaci dostali v júli 1992. Spomína si na to bývalý veliteľ česko-slovenského práporu, brigádny generál vo výslužbe, Karel Blahna."
Karel Blahna, bývalý veliteľ česko-slovenského práporu misie UNPROFOR:
“Táto noc a potom nasledujúcich niekoľko dní, boli vlastne takou prvou akciou, kde sme sa dostali reálne medzi Srbov, bojovníkov a medzi utečencov, ktorí chceli utiecť do nejakého bezpečného priestoru. Bolo vidieť, že sú to naozaj obyčajní civilisti, ktorí nemali žiadne zbrane, bolo vidieť, že sú to chudobní ľudia, ktorí žili len z toho, čo si vlastnými rukami vyrobili a vypestovali. My sme vlastne, dalo by sa povedať, vlastnými telami našich vojakov bránili tomu, aby s nimi bolo nakladané nejakým neetickým spôsobom. Myslím si, že to bola zároveň aj akcia, kde sme preukázali schopnosti našich vojakov zasiahnuť včas a účinne a myslím si, že ten zásah bol natoľko rýchly a prekvapivý pre tých bojovníkov, že sme svojim dôrazom ich donútili k tomu, aby neurobili zrejme to, čo mali v zámere, to znamená pravdepodobne tých ľudí asi zlikvidovať, ako to tam v tom čase bolo zvykom. Som veľmi hrdý na to, že som bol veliteľom česko-slovenského práporu, prvého a posledného, bohužiaľ. Bolo to po vystúpení našich vojakov v Perzskom zálive, prvé vystúpenie v rámci misií OSN. Som presvedčený o tom, že naši vojaci preukázali veľmi dobrú vycvičenosť a preukázali schopnosť reagovať na rôzne situácie, ktorých tam bolo veľa. My sme okre tých utečencov zachraňovali aj francúzskych vojakov, ktorí sa dostali do ťažkej situácie, keď sa dostali medzi dve fronty a ani jedna ani druhá strana ich nechcela prepustiť na odchod. Takže tí naši vojaci sa ukázali ako dobrí bojovníci. Som presvedčený, že tým našim vystúpením toho práporu, kedy nás svet musel zobrať ako vojakov, takže to bolo aj takým dobrým základom pre neskorší vstup našich oboch republík do aliancie NATO a koniec-koncov aj do Európskej únie. Ešte by som rád využil túto príležitosť, aby som poslal na Slovensko svoje pozdravy so spomienkou na spoločnú činnosť, aby som pozdravil predovšetkým všetkých bývalých príslušníkov česko-slovenského práporu a poprial všetkým veľa zdravia a spokojnosti.”
Miroslav Minár:
“Generál Blahna presne pomenoval základné úlohy a poslanie modrých prílb v konfliktných zónach sveta. Slováci nielen vtedy, v roku 1992, ale následne aj v ďalších 23 mierových misiách pod velením OSN boli a sú pre konečné riešenie ozbrojených konfliktov prínosom.
Po 1. januári 1993 časť vojakov bývalého spoločného česko-slovenského práporu misie UNPROFOR ostala pôsobiť na Balkáne. 1. mája 1993 sa do tejto misie zapojil takmer 600-členný legendárny ženijný prápor. Na svoju prvú misiu sa vojaci pripravovali vo výcvikovej základni OSN v Nitre a vo vtedajšej ženijnej brigáde v Seredi. Prvým úspešným veliteľom bol plukovník Ľubomír Kolenčík. Na jeho skvelú prácu nadviazal neskôr ďalší veliteľ, plukovník Daniel Kostra.”
Daniel Kostra, bývalý veliteľ misie UNPROFOR:
"Robili cesty, stavali mosty, stavali pozorovateľne, poľné nemocnice. Proste všetko, čo sa týkalo ženijného zabezpečenia. U mňa bola tá špecifika tá, že ja som mal v podstate na 26 miestach ľudí po celej bývalej Juhoslávii. Bolo úplne normálne, že trebárs bolo družstvo, ktorému velil …, som musel zabezpečiť cez logistiku plnenie úloh, všetko tak, aby tí vojaci mohli fungovať. Trebárs .. v zime, most na Neretve, to boli úlohy, ktoré v tom období na Slovensku slovenská armáda ani neplnila. Si hovoríte, že my sme vlastne na šiestich nosičoch, 815-kach, previezli 32 pontónov. Tie sme naložili v rieke do trajektu, potom sme ich v Splite vykladali, ťahali sa na Neretvu a na Neretve sa staval most. Tento most sa volal Cesta života. A ja som veľmi rád, že ho stavali práve Slováci, pretože sme zabezpečovali vlastne Sarajevo, všetky možné konvoje a som hrdý na to, že som mohol byť pri tom s našimi vojakmi a že sme tú úlohu splnili na výbornú."
Miroslav Minár:
“Od roku 1998 do roku 2008 pôsobili Slováci v misii UNDOF na Golanských výšinách. A aj keď tam v súčasnosti neveje vlajka Slovenskej republiky, naša krajina je naďalej aktívna a v konfliktnej oblasti má svojich pozorovateľov. Službu tu absolvoval aj podplukovník Michal Rohleder.”
Michal Rohleder, bývalý účastník misie UNTSO na Golanských výšinách:
“Našou úlohou je pod operačným riadením veliteľa UNDOF asistovať Sýrii a Izraelu pri dodržiavaní záverov dohody o odzbrojení z roku 1974. K tomuto vykonávame pozorovanie, patrolovanie, inšpekcie a podávame hlásenia o akýchkoľvek aktivitách, ktoré vedú, alebo by mohli viesť k porušeniu predmetnej dohody. Našimi ďalšími aktivitami je vykonávanie špeciálnych vyšetrovaní a výcvik nových pozorovateľov. Dôležitou úlohou je vykonávanie inšpekcií v 14-dňových cykloch na obidvoch stranách, kedy cieľom je fyzicky preveriť všetky vojenské pozície a zmonitorovať, či počty vojakov a vyšpecifikovanej techniky nepresahujú limity povolené dohodou.”
Miroslav Minár:
“Slováci pod vlajkou OSN pôsobili aj 4 roky na africkom kontinente. V rokoch 2000 a 2004 v Eritrei, no a neskôr dokonca aj vo Východnom Timore. Najstaršou misiou je misia UNFICYP na Cypre. Naši vojaci tu nepretržite pôsobia od roku 2001. ”
Gustáv Kumisa, veliteľ pozície misie UNFICYP:
“Veliteľ pozície, rotmajster Gustáv Kumisa. Pozorovacia pozícia 129, ktorá sa nachádza vlastne v obci Pila, čo je zmiešaná obec. Žijú tu tureckí aj grécky cyprioti a vlastne nachádza s buffer zóne, čiže v nárazníkovom pásme.”
Miroslav Minár:
“Výnimočná je táto obec, táto vaša pozícia v tom, že vlastne priamo aj na vašom stanovišti prebieha hranica.”
Gustáv Kumisa:
“My tu dohliadame na tureckú kaviareň a grécku kaviareň. Chodíme patrolovať do buffer zóny.”
Miroslav Minár:
“A tie kaviarne nelákajú?”
Gustáv Kumisa:
“Nie, nechodíme do nich. Slúžime tu šiesti. Služba prebieha tuná v centri-boxe, kde je stále jeden príslušník družstva a plus dvaja príslušníci patrolujú patrolovacím autom podľa určenej trasy.”
Miroslav Minár:
“Dobrý deň, tu vidím na svojom stanovišti.”
Róbert Janák, príslušník slovenského družstva v misii UNFICYP:
“Volám sa desiatnik Róbert Janák.”
Miroslav Minár:
“Čo vy tu robíte v tejto búdke?”
Róbert Janák:
“V toto boxe ja mám vlastne za úlohu kontrolovať tureckú kaviareň. Hneď naproti cez cestu, pár metrov napravo je grécka zase kaviareň. Oni väčšinou mávajú medzi sebou nejaké verbálne potýčky a my na to dohliadame, aby ešte náhodou nedošlo aj k nejakým fyzickým násiliam.”
Miroslav Minár:
“Keď tak na nich pozeráte takto každý deň, zrejme už aj oni vás poznajú.”
Róbert Janák:
“Je to možné, určite nás trošku si aj zmapovali, ale oni predsa len majú väčšinou svoje záujmy a záľuby, takže oni sa venujú iba čisto sebe.”
Miroslav Minár:
“Nejaké narážky na vašu službu?”
Róbert Janák:
“Zatiaľ sa nevyskytli. Sme radi, aby sa to obišlo bez nejakých incidentov.”
Miroslav Minár:
“No toto na Slovensku nepočuť.”
Róbert Janák:
“Toto nie, toto nie. My už tomu hovoríme naše pesničky.”
Miroslav Minár:
“Tak toto môžno že v slovenskom preklade by boli Slovenské mamičky.”
Róbert Janák:
“No neviem, neviem. Skúsime to niekedy nechať preložiť.”
Miroslav Minár:
“Je to naozaj výnimočné, pretože to je minaret, na druhej strane kostol.”
Róbert Janák:
“Oni majú taký spôsob života, my to akceptujeme. My sme tu vlastne iba na t o, aby sme dohliadali na pokoj.”
Miroslav Minár:
"Nuž a to sa našim vojakom nielen na Cypre, ale aj na ďalších postoch v zahraničí darí. Pravidelné hlásenia veliteľov misií a operácií, ktoré na Slovensko prichádzajú, majú spoločného menovateľa. Na slovenských vojakov sa dá spoľahnúť."
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
“Východný Timor, aj ďaleká africká Eritrea. To boli ďalšie miesta, kde dohliadali na mier slovenské modré prilby. Na čiernom kontinente pôsobil ako veliteľ jednotky plukovník vo výslužbe Miroslav Čičman. Tam, v ďalekej Eritrei, nebolo veľa príležitostí spoznávať túto nevšednú krajinu, ale napríklad v hlavnom meste Asmare bol a stále je pamätník, pre našinca absolútne extravagantný. Sandále kovové obrovských rozmerov. Čo vlastne pripomínali tým miestnym?”
Miroslav Čičman, bývalý veliteľ jednotky UNMEE v Eritrei:
“Eritrea, ako bývalá provincia, alebo časť bývalej veľkej Etiópie sa odčlenila. Na tomto území ostalo nejakých 5-5,5 milióna ľudí, kdežto celá Etiópia má 10 krát toľko, okolo 55. Napriek tomu títo ľudia proste zvíťazili v tej vojne a dokázali sa osamostatniť. Hovorí sa, alebo oni hovoria, že je to vďaka tomu, že dokázali vyrábať z gumy také sandále, také tie najobyčajnejšie sandále, ktoré vyzerajú jak tie naše voľakedajšie kožené sandále, ale je to celé komplet vyrobené z gumy, asi je to jeden výlisok v nejakom lise. Okrem kovovej pracky tam nie je nič iného, len tá guma. No a vďaka týmto sandálom, ktoré si tí vojaci mohli obuť a zvíťazili nad tou etiópskou armádou údajne, pretože boli obutí a mali výhodu. Etiopci údajne boli bosí. To som sa ja dozvedel od domácich, tak pocta tým sandálam je v tom proste, že im umožnili zvíťaziť v tej vojne.”
Miroslav Minár:
“Áno a preto aj ten pamätník. Možno aj vďaka prítomnosti Slovákov v Eritrei ten život v tejto ťažko skúšanej krajine bol vrátený do takých normálnych koľají, ale dnes sme svedkom veľkej utečeneckej drámy a medzi tými tisíckami utečencov je pomerne veľa Eritrejčanov.”
Miroslav Čičman:
“Keď sa na to dívam s odstupom času, tak vcelku to chápem, teda že v tej krajine sa žije strašne ťažko. Kto bol v Eritrei, v Etiópii, v Somálsku, alebo tam proste v tých krajinách afrického rohu. povie si, že proste, že by tam, náš človek by tam asi neprežil. Ja som si ich strašne vysoko vážil v tom, že oni tam žili, oni sa dokázali uživiť na tých políčkach, ktoré vyzerali úplne ako kamenná nejaká pláň, vypestovali si všetko čo potrebovali k životu, dochovali si nejaké ovce, nejaké kravy a všetko, čo k životu potrebovali. No a čo som si druhé vec čo som si vážil veľmi, že proste nikam sa nejak netlačili von, že boli v tej svojej krajine a boli tam vcelku spokojní. No situácia sa zmenila odvtedy veľmi, však predsa len ubehlo nejakých 13-14 rokov, no a títo ľudia začali z tej krajiny nejakým spôsobom migrovať, čo hovorím do určitej miery to viem pochopiť.”
Miroslav Minár:
“S mojim hosťom, plukovníkom vo výslužbe Miroslavom Čičmanom, vojnovým veteránom a vôbec veteránom vojenskej služby, sa rozprávame aj o tom, ako strávil so svojimi vojakmi Vianoce, či už vo Východnom Slavónsku, alebo v Kosove, no a samozrejme tie Vianoce, pán plukovník, ste museli so svojimi vojakmi stráviť aj v africkej Eritrei. Aké boli na tom čiernom kontinente?”
Miroslav Čičman:
“Začnem odtiaľ, že zase som mal možnosť vybrať si, či teda zostanem s vojakmi na Vianoce, pôjdem na dovolenku na novoročné sviatky, alebo naopak. Samozrejme, vybral som si tú prvú možnosť, pretože predsa len, napriek tomu, že tých vojakov mohlo ísť väčšie percento domov, tak nevyužili túto šancu, pretože predsa len aj tie letenky boli pomerne dosť drahé, tí chlapi si tam prišli zarobiť. Predstavte si to, že išiel ten vojak na rok a nevyužil ani tú šancu, že mohol ísť na Vianoce domov, to znamená, že on tam bol celý rok vlastne. Tak zostal som tam s nimi aj ja. Vlastne keď si dobre spomínam, tak mali sme tam duchovného, bol tam s nami Marko Trochan, ktorého týmto pozdravujem a ktorého považujem za jedného z najhodnotnejších ľudí, ktorých som vo svojej vojenskej kariére stretol, pretože bol pre tých vojakov viac-menej takým otcom. Jemu sa zverovali viac, ako nejakému psychológovi, alebo komukoľvek. Bol aj pre mňa veľkou oporou.”
Miroslav Minár:
“Áno, tu aj tá prezývka padre.”
Miroslav Čičman:
“Padre, no a samozrejme bola zorganizovaná taká polnočná omša, mali sme tam takú nejakú kaplnku, ktorá nebola síce moc veľká, no ale pre veľký záujem účasti na tejto polnočnej omši sme to robili na takom nástupisku, ktoré sme tam mali. Ľudia sú zvyknutí proste u nás že je zima cez sviatky atď., tam to bolo trošku naopak, tak tam sme boli v nejakých tričkách a kraťasoch o polnoci vonku. Samozrejme, ale týmto veciam všetkým predchádzala nejaká tá večera, zase sme to spravili pre celú jednotku v jedálni, s tradičnými jedlami, so všetkým, tak ako to malo byť.”
Miroslav Minár:
“Kde ste zohnali kapustu a ryby?”
Miroslav Čičman:
“Ryby nebol problém. Ryby boli bežne dodávané, morské nejaké ryby, ja už neviem aké, nežne zásobovaním. Zemiaky a všetky prostriedky, ktoré sú, najmä Slovák sa vie vynájsť v každej situácii, to znamená, že keď bolo treba spraviť majonézu, tak boli základné suroviny, spravila sa majonéza, zemiaky sa uvarili, spravil sa normálny šalát plnohodnotný, so všetkým ako má byť. Vzhľadom k tomu, že nejaký taký ten kontakt bol, že chodilo nejaké zásobovanie, tak vtedy sa doviezla zo Slovenska aj kvasená kapusta a spravila sa aj kapustnica. No ale čo chcem povedať, dôležité bolo v tom, že nechal som vojakom takú voľnú ruku, čiže neboli v jedálni, alebo v kuchyni na prípravu len kuchári, ale ľudia, ktorí, alebo chlapi, ktorí vedeli uvariť nejaké veci.”
Miroslav Minár:
“Aj špecifické z regiónov odkiaľ pochádzajú.”
Miroslav Čičman:
"Presne tak, Proste mali voľnú ruku. Dostali suroviny aké chceli, aké si požiadali, proste každý robil. Tak sa tam grilovali nejaké kuracie krídla, urobili sa tam stejky, piekli si chleba s orechami a ja neviem s čím všetkým možným, robili sa zákusky, také tie brownies všelijaké na veľkých plechoch a teraz spústa chlapov, ktorí, lebo slovenský vojak musel by v takýchto misiách univerzálny vojak. Museli vedieť všetko. Musel vedieť odmínovať, musel vedieť jazdiť na nákladnom aute, musel vedieť ovládať nejaký stroj zemný, ale musel vedieť aj variť, bohužiaľ, pretože ja na odlúčených pracoviskách som nemohol s každými piatimi, šiestimi, desiatimi vojakmi na tri dni, na týždeň poslať kuchára."
Miroslav Minár:
“Áno, to bolo napríklad aj myslím že 300 alebo 400 kilometrov vzdialenom takom pracovisku v Asabe, to už bolo doslova na brehu Červeného mora.”
Miroslav Čičman:
“300-400 kilometrov, to by som trošku pridal, ono to bolo nejakých možno aj 800. Cesta tam bola tak dobre na tri dni, pokiaľ sa tam išlo autami s nejakým zásobovaním, čiže nebolo to jednoduché ani plánovať, no a v tom Asabe, tam bola tá jednotka nastálo, tam bola v kenskom tábore, kde naši jednak odmínovali, tam bola odmínovacia skupina a jednak robili inštruktáž a robili inštruktorov pre kenských odmínovačov, ktorí vtedy sa školili a takisto tam mali nejakú jednotku a prechádzali len nejaké štandardy, ktoré by mohli odmínovať aj oni.”
Miroslav Minár:
“Mali aj oni Vianoce?”
Miroslav Čičman:
“Jednoznačne mali aj oni Vianoce, pretože tí vojaci tam ostali. Bol tam samozrejme určený veliteľ, ktorá tieto veci organizoval. Samozrejme, v rámci možností odbavili tie Vianoce tak, ako sa patrí.”
Miroslav Minár:
“No ale vráťme sa k vášmu táboru, Tatra kemp, alebo ako ste to nazvali?”
Miroslav Čičman:
“No, to meno dostalo hneď v prvej misii, Tatra Eeaglenest Camp, čiže tábor s názvom Tatra. Hniezdo tatranských orlov. No možno taký priliehavý názov, pretože tábor bol na okraji kaňonu, ktorý sa zvažoval do hĺbky nejakých niekde 500-600 metrov. Samozrejme nebol to taký prudký zráz, ako si niekto predstavuje, že 500 metrov teraz dole nič. Bolo to také postupné, ako bývajú tie kaňony, skalná plošina, tak preto ten názov Hniezdo tatranských orlov.”
Miroslav Minár:
“Tatranskí orly v roku 2002 prvýkrát v histórii Slovenskej republiky sa stali aj majstrami sveta v hokeji, vy ste prišli do africkej Eritrei v lete toho roku, ale ten hokej tam zapustil pevné korene v tom tábore.”
Miroslav Čičman:
“Hokej zapustil pevné korene, tak ako v každom z nás, ktorí sme vtedy na Slovensku boli. Tí vojaci, ktorí tam už boli keď som ja prišiel po skončení majstrovstiev, tak tí samozrejme nevideli z priameho prenosu tieto zápasy, ani ten víťazný zápas, takže mali tam donesené video kazety a tento hokej, keď si dobre spomínam, hlavne zozačiatku keď som tam prišiel, neviem, či nešiel na tom našom okruhu čo sme tam mali spravený taký televízny okruh, neviem, či to nešlo aj každý deň. Proste to bolo také, úplne to prežívali, to len som počul ako revú gól vojaci večer trebárs a ježišmária, čo sa deje, vybehnem von a oni pozerajú hokej.”
Miroslav Minár:
“To bolo v lete.”
Miroslav Čičman:
“No tak tam bolo leto, tam boli dve obdobia, teplo a teplejšie. Teraz tí vojaci to takto sledovali stále, potom som si už zvykol a potom ich to už prešlo, samozrejme. No ale, ja neviem, snáď dobrého pol roka stále ten zápas bežal.”
Miroslav Minár:
"Naďalej slovenskí vojaci pôsobia v zahraničných vojenských operáciách a mierových misiách, Možno, pán plukovník, na záver nejaké vaše osobné želanie."
Miroslav Čičman:
“Ja by som im zaželal len pevné zdravie, veľa odhodlania a my máme profesionálnu armád a tí ľudia sú na úrovni, všetci sú vzdelaní, proste chodia tam kompletné jednotky, navzájom sa tí vojaci poznajú, proste keď išli na vojnu všetci, takisto keď som kedysi išiel ja, tak určite išli s tým, že rátali s takýmito vecami, že budú musieť am tie Vianoce prežiť bez rodiny častokrát a nielen Vianoc, aj svoje narodeniny, aj proste rôzne iné, aj narodenie svojich detí trebárs stráviť niekde mimo domova. To prináša vojenská služba a ja im všetkým želám všetko najlepšie a aby hlavne sa z operácií vrátili domov. Pretože to je vždycky najdôležitejšie a to bolo vždycky aj pre mňa najdôležitejšie v každej operácií, aby som v takom stave ako tam vojakov privediem, v takom stave aby som ich doviezol aj domov. To bola vždy priorita a toto im želám.”
Miroslav Minár:
"Slovenská republika je v mierových zboroch OSN aj naďalej aktívna. V najstaršej misii UNFICYP pôsobí od roku 2001 slovenský kontingent. V súčasnosti má Slovensko na Cypre nasadených 241 vojakov. Dvaja dôstojníci pôsobia v pozorovateľskej misii v Sýrii. Slovensko od svojho vzniku pomáhalo v 17 mierových misiách OSN. Celkom v misiách a operáciách medzinárodného krízového manažmentu v súčasnosti pôsobí 463 slovenských vojakov. Očakáva sa, že do mierovej operácie OSN v Mali by ešte v tomto roku mohli byť nasadení ďalších. Ich počet by sa od vzniku Slovenska priblížil k číslu 20 tisíc. Vám, modrým prilbám, novodobým vojnovým veteránom, aj pri príležitosti dnešného Dňa mierových síl OSN, patrí naša úcta a poďakovanie za to, čo na oltár mieru vo svete ste robili a robíte."
Miroslav Minár:
“Vám, modrým prilbám, novodobým vojnovým veteránom, aj pri príležitosti dnešného Dňa mierových síl OSN, patrí naša úcta a poďakovanie za to, čo na oltár mieru vo svete ste robili a robíte.
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Mojich slov v našej pravidelnej rubrike bude pomenej. Všetko povedia hlavní aktéri udalostí, ktorá zrodila priateľstvo desiatnika Stanislava Puchora so Zdenkom Pajerom.”
Stanislav Puchor, desiatnik:
"Bolo to dňa 21.3., kde sme práve vykonávali dennú službu v nemocnici na Kramároch a keďže obmedzenia pre nový koronavírus boli v plnom prúde, tak bol zakázaný vstup do areálu nemocnice. Služba prebiehala tak ako mala, keď však zrazu pri mne zastavilo auto, v ktorom sedel pán Pajer aj s maminou a poprosil ma, či ho nemôžem pustiť, lebo sa potrebovali dostať k osobným veciam, nakoľko im umrela blízka osoba v rodine. Hneď som vedel, že by to bolo nemorálne ich tam nepustiť a neumožniť im odobrať tie veci, tak som ich bez váhania pustil a nechal si ich všetko vybaviť. Keď pán Pajer už odchádzal, tak mi pekne poďakoval a pýtal sa na môj útvar a meno, lebo sa chcel oficiálne poďakovať. Na to som mu povedal, že to nie je potrebné, že ľudia si musia pomáhať a hlavne teraz, počas takej ťažkej doby aká je. Keďže na tom trval, tak som mu všetky potrebné informácie poskytol a následne mi bolo kanceláriou ministra obrany to poďakovanie prezentované. Týmto by som sa aj chcel ja poďakovať, že ešte existujú ľudia, ktorí si naše povolanie vážia."
Zdenko Pajer:
“Pozdravujem poslucháčov relácie Plná poľná. Aj takto verejne by som sa chcel ešte raz a úprimne poďakovať príslušníkovi Ozbrojených síl Slovenskej republiky, pánovi desiatnikovi Stanislavovi Puchorovi, za jeho profesionálny, ľudský a empatický prístup, ktorý mi prejavil ľudským a empatickým gestom 21. marca tohto roku pri nemocnici na Kramároch v Bratislave. V ten deň sme prišli s mojou mamou k nemocnici na Kramároch, s autom som zastavil pri pánovi desiatnikovi Puchorovi a povedal som mu, že v piatok 20. marca mi zomrela moja babka v nemocnici a s mojou mamou sme prišli pre jej veci. Spýtal som sa ho, či môžem ísť s autom ku geriatrickému pavilónu. Pán desiatnik Puchor bez váhania povedal, že samozrejme. Po pár hodinách sme sa s mojou mamou opäť vrátili do nemocnice a stále tam bol pán desiatnik Puchor. S autom som zastavil pri ňom a povedal som mu, že pri tých starostiach, ktoré máme s vybavovaním pohrebu mojej zosnulej babky, tak sme zabudli prvýkrát keď sme tam boli, zobrať z domu nohavice, ktoré dali v nemocnici mojej mame a zistili sme, že tie nohavice nie sú mojej zosnulej babky, tak sme ich prišli vrátiť. Pán desiatnik Puchor bez váhania mi opäť povolil ísť s mojim autom ku geriatrickému pavilónu. Niekto si môže povedať, že to je drobnosť čo urobil pán desiatnik Puchor, ale pre mňa to bolo v tej chvíli veľmi veľa a aj s odstupom času to je pre mňa veľmi veľké gesto. O to viac si to vážim, že som zdravotne ťažko postihnutý. Toto nie je príbeh o mne. Toto je príbeh o pánovi desiatnikovi Stanislavovi Puchorovi a o jeho profesionalite, ľudskosti a empatickému prístupu k občanovi Slovenskej republiky. Samozrejme, chcel by som sa takto verejne úprimne poďakovať všetkým vojačkám, vojakom, vojenským policajtkám a vojenským policajtom, za ich obetavosť a pomoc nám občanom v tejto ťažkej dobe. Ďakujem.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
