- Dátum: 29.10.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 27.28 MB
Plná poľná
[29.10.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
“Ako každý piatok o tomto čase, i dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* 24. október je Deň Organizácie spojených národov. Na Slovensku si ho v Seredi pripomenuli aj vojaci.
* Prejdeme sa mierovými misiami v africkej Eritrei, vo Východnom Timore aj v Libérii.
* Vo východnom Slavónsku bude účasť mierovej misie OSN pripomínať zrekonštruovaný Dom Matice slovenskej v Iloku.
* Dozvieme sa, akú zaujímavú tému prináša nové vydanie relácie Azimut 24/7.
* Pripomenieme si výročie vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.
* A za nezištný čin pochválime vojakov Veliteľstva posádky Bratislava a členov Vojenskej hudby Banská Bystrica.
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
"24. októbra 1945 bola prijatá Charta Organizácie spojených národov. O 3 roky neskôr vyslalo svetové spoločenstvo prvýkrát na Blízky východ svoje modré prilby. Mierové zbory sa odvtedy zúčastnili na desiatkach operácií a pozorovateľských misiách, všade kde bolo treba brániť mier a po vojnových konfliktoch vrátiť životy ľudí do pokojných dní. Modré prilby zo Slovenska sa na týchto misiách zúčastňujú od vzniku svojho samostatného štátu. My si v dnešnej relácii zaspomíname na niektoré z nich a začneme na horúcom africkom kontinente. V Eritrei, ktorá získala nezávislosti od Etiópie, pôsobil od decembra 2002 do decembra 2003 ako veliteľ ženijnej jednotky podplukovník vo výslužbe Ľubomír Mičátek."
Ľubomír Mičátek, podplukovník vo výslužbe:
“Bola to ťažká misia, ako všetky misie, žiadna nie je ľahká, ale spomínam si na to v dobrom, pretože počas celého toho roku nikomu nič sa nestalo, všetci sme došli tak ako sme došli do misie, tak sme z misie odišli, zdraví, bez nejakých problémov a úlohy, spokojnosť velenia s plnením úloh slovenského kontingentu, bolo na veľmi dobrej úrovni.”
Miroslav Minár:
"Pripomeňme našim poslucháčom teda tie zásadné, najdôležitejšie úlohy, ktoré naši ženisti v tej ďalej Afrike robili."
Ľubomír Mičátek:
“Najhlavnejšou úlohou bolo odmínovanie okolia hranice medzi Eritreiou a Etiópiou. Tomuto sa podriadilo všetko ostatné. Zložky, ktoré tam boli či už logistika, spojári, zvyšok kontingentu, robili ten servis pre splnenie úloh týchto odmínovacích celkov.”
Miroslav Minár:
“Z vlastnej skúsenosti viem, že keď som tam prišiel, tak samozrejme to je Afrike, úmorné teplo. Sťažovalo to to plnenie úloh?”
Ľubomír Mičátek:
"No samozrejme, že to sťažovalo. Bolo to veľmi ťažké v takých podmienkach pracovať, ale naši vojaci zvládli aj tieto ťažké podmienky so cťou a úlohy plnili bez problémov. Keďže tam bola klíma taká ako v Afrike je, tak snažili sme sa väčšinou robiť tie práce od ja neviem, od štvrtej, od piatej rána, do tej desiatej, jedenástej, pokiaľ to bolo možné, pretože už v tých obedňajších a poobedňajších hodinách na väčšine tohto územia to už boli úmorné horúčavy, takže tam vo veste a odmínovať, to už bolo problematické."
Miroslav Minár:
“V tej ďalekej Eritrei sa zrodil aj silný jedinec, tank T55, odmínovací a legendárny tankista za pákami tohto tanku Lacko Kostovčík. Takže taj ten tank tam asi zohral svoju úlohu a dosť významne.”
Ľubomír Mičátek:
"Áno, samozrejme. Ten odmínovací tank tam zohral veľkú úlohu, jak vo všetkých ostatných misiách. Toto bol jeden z najdôležitejších prvkov odmínovania, no a najhlavnejšiu, samozrejme, tú úlohu zohrávala Božena, pretože robilo sa veľa práce, alebo vyhľadávanie mín sa robilo aj ručným spôsobom, ale gró tej práce všetkej robil odmínovací tank a odmínovací komplet Božena."
Miroslav Minár:
“Pred niekoľkými dňami bola v Bratislave špecializovaná výstava, na ktorej boli prezentované nové zariadenia, prístroje, na vyhľadávanie, detekciu a následnú likvidáciu výbušnín, nástražných výbušných systémov a ja keď som sa rozprával s pánom plukovníkom Štefanom Janglom, že či by niečo z tohto, keby to bolo pred tými 30 rokmi, 25-timi, ste mali vy ako odmínovačí, tak to boy bola paráda.”
Ľubomír Mičátek:
"No tak to by bola paráda, samozrejme. My keď sme boli v prvej misii v UNPROFOR-e a v UN… ešte takéto prostriedky na takejto vysokej úrovni sme nemali, ale tým, že sme ich nemali, tak sme sa zdokonalili ozaj ako pri tom odmínovaní, či už ručnom a Boženami, ktoré boli ešte v tom počiatočnom štádiu vývoja, postupne sme sa zdokonalili, až to dosiahlo do takéhoto vysokého štandardu, ako už bol v Eritrei. Dokonca nás tam prišiel pozrieť i náčelník Generálneho štábu bulharskej armády vtedy a prvá jeho návšteva smerovala k slovenskému kontingentu, aby videl odmínované komplet Božena a slovenských odmínovačov."
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
"Každá mierová misia slovenských vojakov sa pochopiteľne nemohla zaobísť bez lekárov a potrebného zdravotníckeho personálu. V júli 2001 však slovenskí vojenskí lekári stáli pred veľkou výzvou. Chirurgický tím vycestoval na svoju prvú samostatnú misiu. Stal sa súčasťou poľnej nemocnice vo Východnom Timore. Pôsobil tam aj plukovník Jozef Ragan, v súčasnosti zástupca riaditeľa Úradu hlavného lekára Ozbrojených síl. A pomimo klasických operácií a iných zákrokov museli zvládnuť aj pôrody. A bolo ich dosť. Však počúvajte, ako sa lekári dostávali k rodičkám."
Jozef Ragan, zástupca riaditeľa Úradu hlavného lekára Ozbrojených síl:
“Do Východného Timoru sme prišli v júli 2001, kde sme vystriedali príslušníkov poľnej nemocnice z Nového Zélandu. Pôvodne sa prihlásili ešte Nepálčania, ale tí to nakoniec odvolali, takže to bolo vlastne tak narýchlo. Nám dali dôveru, že by sme to mohli skúsiť a boli sme sa tam v rámci prieskumu pozrieť 3-členná skupina a vyhodnotili sme to teda, že by sme to mohli zvládnuť.”
Miroslav Minár:
“Spomínate si na nejaké také konkrétne zážitky. Lebo to bolo, jednak to bolo ďaleko od Slovenska a jednak to bola prvá skúsenosť slovenských vojenských lekárov zapojiť sa do takejto misie.”
Jozef Ragan:
“Podľa klasifikácie OSN to bol level 2. To znamená, že poľná nemocnica s chirurgickými spôsobilosťami. To znamená, že bol tam chirurgický tím, anesteziológ, ktorý bol schopný vykonať chirurgickú operáciu v celkovej anestéze. A samozrejme starať sa o kriticky chorého nemocného.”
Miroslav Minár:
“Nielen teda personálu OSN, ale ak to bolo nutné a boli tam také prípady, aj pomoc miestnemu obyvateľstvu.”
Jozef Ragan:
“Prevažne sa jednalo teda o pomoc miestnemu obyvateľstvu, pretože to bola viac-menej aj humanitárna misia a z toho dôvodu bolo nutné mať na južnom pobreží ostrova chirurgické spôsobilosti, pretože tam boli vysoké hory cez 3000 metrov a v prípade nepriaznivého počasia sa nedalo lietať. Bola tam zabezpečovaná vrtuľníková doprava ruskou najväčšou helikoptérou na svete, aj medevak, tam lietali Austrálčania už vtedy so svojimi helikoptérami, ale aj Novozélanďania tam mali Black Hawky, vtedy som sa prvý raz vlastne odviezol v Black Hawku. Tento moment mu utkvel v pamäti, to sme si nenechali ujsť. Čo bolo na tom zaujímavé, že nás viezol, leteli sme tesne pri pobreží. Už vtedy sme mali skúsenosti, že vedeli sme, že tam žijú najväčšie krokodíly na svete, slanovodné, morské, oni vyrastajú v rieke, ale potom sa presúvajú morom z jedného ostrova na ostrov, dokážu prekonať vzdialenosti 600 kilometrov v mori. Išli sme tak, že naozaj bol naklonený o 90 stupňov ten vrtuľník a ako by tými … vo vodnej hladine, čiže sme boli tesne nad tým pobrežím, takže sme mohli sledovať to more a bolo to také veľmi adrenalínové, dych berúce. Boli sme tam najmä teda preto, lebo sa nedalo prepravovať pacientov v kritickom stave na sever, kde bola austrálska veľká poľná nemocnica, tak preto bolo nutné mať ešte na tom južnom pobreží nemocnicu, aby sme boli schopní vykonávať chirurgické zákroky. V prípade domáceho obyvateľstva aj pôrody. Cisárske rezy a tak, pretože tam v rámci tej humanitárnej časti tej misie sme vykonávali operácie rôzneho druhu.”
Miroslav Minár:
“A mali ste na toto pripravené aj pôrodné baby?”
Jozef Ragan:
“Pôrodné baby, tie sme nemali, ale sestričky boli pripravené., boli predtým, sa zúčastnili stáží a samozrejme lekári tiež sa snažili, ale boli aj takí samoukovia, čo to najprv naštudovali v učebnici a potom sa do toho pustili. Ešte tam boli aj iné komplikácie. Chirurg, ktorý mal ísť pôvodne, tak mal autonehodu, zlomil si ruku, nemohol cestovať, tak bol vtedy znáborovaný jeden chirurg zo Spišskej Novej Vsi, ale šikovný. Nejaký Juraj Bevilaqua, spolu sme bývali na izbe, tak sa pamätám, že si to riadne naštudoval z učebnice gynekológie a urobil tú prvú sekciu sám a perfektne a všetko dopadlo dobre.”
Miroslav Minár:
“Ako vás posunula ďalej táto skúsenosť z Východného Timoru?”
Jozef Ragan:
“Je jasné, že medicína je tímová práca. To sa nedá robiť na kolene a skúsenosti, ktoré sme tam získali, tak nás utužili ako kolektív a ukázali, že náš personál je po odbornej stránke perfektne pripravený na takéto výzvy. Samozrejme, že nešlo to úplne bez problémov, lebo tým, ako sme prichádzali po kolegoch z Nového Zélandu, tí už boli trošku vyčerpaní, lebo pôvodne tam mali byť pol roka, boli tam až rok a oni majú ešte menšiu zdravotnícku službu ako my kvôli tomu, že neprišli t Nepálci načas a hľadala sa náhrada, tak sme prišli potom my, ale dôležité bolo, že sme to teda zvládli a napriek tomu, že sme mali sťaženú situáciu, lebo Švédi poslali vybavenie, zdravotnícke vybavenie, ktoré nebolo funkčné. Bohužiaľ, to boli mašiny zo 70. rokov, takže sme zostali zaskočení a prakticky okrem postelí, mikroskopu a chladničky, sme z toho nemohli použiť nič, pretože laboratórne metódy boli nastavené na kíblové metódy, nebol tam hematologický analyzátor, ventilátory nefungovali naprie tomu, že tam prišli švédski technici a snažili sa to rozchodiť, tak po 2 týždňoch museli skonštatovať, že sorry, ale toto ani my nerozchodíme, takže zatiaľ nám tam ponechali Novozélanďania svoje vybavenie, ale museli sme makať na tom, aby sme si kúpili svoje, aby si to oni potom mohli zobrať so sebou. Bolo to ťažké.”
Miroslav Minár:
“Klasická prednosť Slovákov, improvizácia, sa uplatnila aj na Východnom Timore.”
Jozef Ragan:
“Lenže vtedy ešte sa dalo improvizovať, pretože neboli také prísne pravidlá o verejnom obstarávaní a podobné prekážky, ktoré dneska nám komplikujú život. Pretože my sme schopní si veci zabezpečiť, vieme čo potrebujeme, ale tieto procesy nás spomaľujú a to je na škodu veci. Tak napríklad v Austrálii sme nakupovali aj hematologický analyzátor, aj anestéziologické prístroje, no všetko. Však bolo to bližšie, než to voziť zo Slovenska, nie? Čo sa týka potom toho samotného chodu, tak to už bolo viacmenej po zabehnutí dobre. Číha tam veľa rizík. Hlavne infekčné choroby, malária, tropická horúčka dengue a podobe, takže voči väčšine ochorení sme boli chránení očkovaním. Dneska keď počujem, že ľudia sa nedávajú očkovať proti koronavírusu, tak mi to pripadá ako smiešne. Proti japonskej encefalitíde, proti žltej zimnici sme boli zaočkovaní. Žltá zimnice je živá očkovacia látka, úplne nežiadúce účinky rôzneho charakteru, ale skrátka ten personál neprotestoval, nikto sa nebránil. Chce tam byť chránený. Dokonca som ešte dodatočne musel očkovať proti tuberkulóze, lebo z toho domáceho obyvateľstva 60 % obyvateľstva bolo premorených tuberkulózou. Tak náš personál dostal strach, že sa môže nakaziť tuberkulózou, tak sa dožadovali, že zaočkovať proti tuberkulóze. Hoci my sme boli. My sme generácia, ktorí sme boli všetci zaočkovaní proti tuberkulóze, ale ono to slabne tá imunita. Tak jak teraz, po dvoch dávkach proti covidu to slabne a budeme si musieť dať tretiu, možno na budúci rok ďalšiu, ale to je život, taký je vývoj infekčných chorôb. My na to musíme reagovať. A treba veriť vede a nie hoaxom, ani politikom, ani nikomu, kto hovorí niečo, že očkovanie je zbytočné, alebo že dokonca škodlivé, alebo že má nežiadúce účinky. Covid zabíja oveľa viacej ľudí, ako nežiadúce účinky očkovacej látky. A mám pochybnosti, či v prípadoch, kedy boli pozorované nežiadúce účinky, či tam neišlo o koincidenciu už prebiehajúcej infekcie a tej očkovacej látky. Takže nakoniec zistíme, že všetko to bolo spôsobené koronavírusom tie nežiadúce účinky a neviem, že by som ja spozoroval u nás, čo máme vojakov zaočkovaných, že by mali nejaké závažnejšie nežiadúce účinky, okrem nejakej bolesti hlavy a možno nejakej trošku zvýšenej teploty.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. V ďalšej časti relácie sa v spomienkach plukovníka Jozefa Šima vrátime do Libérie, kde Slováci pôsobili v pozorovateľskej misii OSN. Posledný veliteľ slovenského ženijného práporu na Balkáne bude spomínať na to, ako spolu s vojakmi obnovili zničený Dom Matice slovenskej v Iloku. V Seredi si pripomenuli vznik Československa odhalením sochy legionára. Pozveme vás aj k pozeraniu relácie Azimut 24/7 a pochválime vojakov Bratislavskej posádky a Vojenskej hudby Banská Bystrica za nezištný čin. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
“Angola aj Somálsko, to boli tiež destinácie, kde ako pozorovatelia ešte pred rozdelením Československa pôsobili slovenskí vojaci. Neskôr prišli na rad ďalšie misie a v nich aktívne pôsobenie slovenských vojenských profesionálov. Spomína jeden z nich, plukovník vo výslužbe, Jozef Šimo.”
Jozef Šimo, plukovník vo výslužbe:
“V novembri v 93. sme išli do Libérie. Po 9 mesiacoch, potom čo sa zrútila misia v Rwande na základe toho holokaustu čo tam bol, tak hľadali dobrovoľníkov, tak sme sa dvaja prihlásili zo slovenského kontingentu, Rado Ráž a ja, ako dobrovoľníci na výpomoc. Boli sme tam tri mesiace.”
Miroslav Minár:
“Čo to bolo za pozorovateľskú misiu?”
Jozef Šimo:
“Hlavným cieľom misie bolo previesť krajinu z vojnového stavu do mierového. Prvým krokom bolo, že sme mali dozerať na ozbrojenie bojujúcich strán, pretože bolo uzavreté prímerie, resp. zmluva o zastavení paľby. Odovzdávali sa zbrane, výbušniny, vojaci dostávali nejakú dávku pomoci, tí bojovníci, nie vojaci a boli potom posielaní domov. Od samého začiatku aj táto misia mala problémy. Nepodarilo sa rozmiestniť pozorovateľov po celom území krajiny, pretože stále tie frakcie bojovali medzi sebou. A pokiaľ sa ten boj neskončil, tak nemalo význam tam ísť. Cez to všetko veliteľ misie rozhodol, že pozorovatelia sa rozmiestnia aj do tých častí, kde ešte neboli …, čo bolo dosť náročné, no a v rámci toho, tých hlavných úloh, sme mali dohliadnuť na to, aby sa zorganizovali demokratické voľby a ešte misia mala pokračovať po demokratických voľbách až do stavu, kedy bola vytvorená vlastná armáda a vlastná polícia libérijského štátu nového. Ale toto všetko padlo, pretože po tých 9 mesiacoch vznikla nová občianska vojna a teda misia musela byť obmedzená.”
Miroslav Minár:
“Vy ste neboli vyzbrojení nejakými ťažkými zbraňami.”
Jozef Šimo:
“Pozorovateľská misia, resp. vojenskí pozorovatelia, nemajú zbrane. Ich kredit sa odvíja práve od toho, že sú nestranní, neozbrojení a dokonca majú zakázané napríklad vo svojom aute, džípe, voziť niekoho, kto je ozbrojení. Boli tímy, ktoré napríklad vozili nejakých hlavných predstaviteľov, funkcionárov tých miestnych, alebo vládnych, alebo aj funkcionárov OSN a oni mali častokrát ochranku. No a boli niekedy konflikty, že proste sme nemohli toho funkcionára viezť, keď mal dvoch gulometčíkov so sebou. Sme išli OSN auto pozorovateľov vpredu, potom išiel džíp s tými hosťami a ďalší džíp za nimi. Takže takto sme ich sprevádzali. A preto nebolo na nás útočené, pretože sme neboli nebezpeční pre nikoho. Aj si nás za to vážili, že sme tam ako mierová misia.”
Miroslav Minár:
“Vy ste tam zažili samozrejme asi aj vianočné sviatky ďaleko od svojich najbližších.”
Jozef Šimo:
“Nastupovali sme v novembri a ešte vlastne cez vianočné sviatky v decembri sme neboli rozmiestnení. Z nášho kontingentu 10-členného boli myslím len dvaja v buši. Čiže my sme na hoteli, kde sme bývali, si zorganizovali normálne vianočné sviatky. Mali sme tam vianočný stromček z nejaké ihličnanu, to sme tam našli takú haluz, ale sme si ju vyzdobili ako stromček, aj bola večera, aj proste to, čo k tomu patrí, aj sme si zaspievali nakoniec. To bolo v hlavnom meste Monrovia, hotel Afrika.”
Miroslav Minár:
“Taký najsilnejší váš zážitok.”
Jozef Šimo:
“To ťažko. Ja som mal to šťastie, že som sa vlastne nedostal do nejakých veľmi konfliktných situácií, i keď častokrát veľa chlapcov sa dostalo a rozprávali o tom, niektorí s väčším, druhí s menším pohnutím, pretože vlastne záleží na tom, ako to človek prežíva. Mňa tiež tam zajali, ak 47 ti oprie o hlavu, tak hneď začneš poslúchať a išiel som aj na to veliteľstvo, kam ma chceli odviesť vyšetrovať. Boli sme traja spolu. No ale nebezpečenstvo situácie bolo len v tom, že ten veliteľ posádky čo tam bol, nejaký plukovník, meno si už nepamätám a veliteľ polície, takisto plukovník, boli opití a snažili sa z nás len vytiahnuť nejaké peniaze, čo sa im aj podarilo.”
Miroslav Minár:
“Ale sa to vyriešilo, ste živý, zdravý. V čom vás posunuli tieto misie, alebo účasť v tej Libérii a Rwande vo vašej profesionálnej kariére?”
Jozef Šimo:
“Hodne, veď sme sa zdokonalili predovšetkým v jazyku, tým pádom sa nám otvorili dvere vlastne ďalej pôsobiť v armáde, mali sme za sebou účasť v misii, čiže aj prax. To boli predpoklady potom, aby sme dosiahli nejaké funkcie a boli chlapci, ktorí to dotiahli ďaleko.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Hlbokú brázdu zanechal na Balkáne dnes už legendárny ženijný prápor. Obyvatelia Chorvátska, Srbska, aj Bosny a Hercegoviny, s vďakou spomínajú na to, ako naši ženisti odmínovali obrovské územia, postavili mosty, opravili cesty. Naši krajania vo Východnom Slavónsku budú pomimo toho spomínať aj na každodennú humanitárnu pomoc. Nuž v Iloku aj na to, ako družina vtedajšieho veliteľa kontingentu, plukovníka vo výslužbe Štefana Jangla, zrekonštruovalaDom Matice slovenskej.”
Štefan Jangl, plukovník vo výslužbe:
“No bola to veľmi zaujímavá situácia, keď sme prvýkrát prišli do Iloku a videli sme to, čomu sa hovorí Dom Ľudovíta Štúra a ktorý chceli občania a naši rodáci v Iloku obnoviť, bol v takom stave, ako všetko objekty, ktoré boli v tej dobe v tom povojnovom období, to znamená zničení, devastovaní, neudržiavaní. No a keď sme otvorili vnútrajšok a videli sme ešte aj obraz Ľudovíta Štúra, ktorý tiež bol symbolicky prestrelený a zrovna miesta, ktoré skrátka boli takisto symbolické, ako keby sme strelili Slovákov rovno do srdca, tak sme museli zauvažovať a to, že všetci boli ochotní pomôcť, bolo jasné. Ale dostať to do legálnej podoby, dostať to pod kontrolu dočasnej administratívy, ich jurisdikciu, to znamená, že aby to nevypadalo, že my Slováci ideme pomáhať Slovákom a ostatné menšiny by sme nejakým spôsobom zanedbávali, to sme nechceli, lebo bolo by to asi veľmi zlé, boli tam aj Rusíni, boli tam aj Maďari, boli tam aj iné národnosti, takže my sme tam boli pre všetkých. Tak sme museli v tomto prípade požiadať nášho veľvyslanca Slovenskej republiky, pána profesora Kučeru, či by teda on, ako zástupca Slovenska, nepožiadal dočasného administrátora Jeana Paula Kleina, ktorého tam Kofi Annan poslal, ako generálny tajomník Organizácie spojených národov, o to, že by Slováci pomohli týmto krajanom. Tak pán profesor napísal, pán dočasný administrátor to veľmi privítal, že skrátka takáto iniciatíva je a dal tomu zelenú.”
Miroslav Minár:
“Bolo ťažké presvedčiť kolegov, vojakov, že chlapi poďte, ideme teraz robiť možno niečo iné než na čo sme sem boli vyslaní? Tak ako reagovali?”
Štefan Jangl:
“Môžem povedať, že toto nebol problém. S našimi vojakmi, oni od začiatku to brali, lebo boli krajania, to bol kraj, kde sa slovensky rozprávalo, to boli naši ľudia a ako povedal jeden môj zástupca, že tu môžeme na smrť hovoriť po slovensky, všetci hovoria po slovensky. Ich slovenčina bola taká zvláštna, ľúbozvučná a staroslovenčina, my sme to nazvali, toto nebol problém. Oni chceli. Chcieť je pekná vec a dostať to pod legislatívu OSN je druhá vec. Od januára, februára, keď sme tam nastúpili v roku 1997 a už v auguste bol ten dom takto, ako ho vidíte.”
Miroslav Minár:
“No samozrejme dalo to veľa práce, pretože viem, že sa tam menil komplet krov, robili sa rôzne ďalšie stavebné práce.”
Štefan Jangl:
“Bolo treba celú starú stavbu zistiť čo sa ešte dá použiť, čo sa nedá použiť a výsledok bol hrôzostrašný. Prakticky nám ostalo len niekoľko nosných múrov, strecha absolútne nepoužiteľná. Bolo treba spraviť nové krovy, bolo treba spraviť nové podlahy, bolo treba spraviť niektoré zvislé konštrukcie, ktoré boli zlé. Bolo treba spraviť strašne veľa práce a čo bolo potrebné, bolo treba ten krov narezať. Pretože drevo, ktoré Slováci poslali zo Slovenska prišlo, ale bolo treba s ním pracovať tak, aby bolo pripravené na to, aby tam boli všetky prvky, ktoré na krov bude potrebné, to znamená to všetko sa muselo pripraviť v našom tábore, to museli pripraviť naše jednotky a to bol, by som povedal, jeden z takých veľmi zaujímavých úloh. Bolo tam veľa stavebných prác, bolo tam veľa klampiarskych, bolo tam veľa, veľa prác, ktoré sme museli hlavne technikou zabezpečiť. Víkendy prápor strávil v Iloku. Boli sme tam viac-menej nasadení nonstop s tým, že plnili sme priebežne veci, ktoré nám boli dané od komandra a zároveň sme sa snažili našou technikou navážať materiál a plniť úlohy smerom k týmto Slovákom. Vedeli sme, že dôjde august a pomaly sa budeme z tejto misie musieť sťahovať a budeme musieť ísť s hlavnou a ťažkou technikou domov. Takže robili sme všetko pre to, aby sme všetky tieto konštrukčné práce ukončili čo najskorej. Bolo to zaujímavé plánovanie, pretože museli sme tam dať inžinierov stavárov, museli sme tam dať chlapov, ktorí sa vyznajú v stavebníctve, museli sme komunikovať s komunitou domácou, aby nám vyšli v ústrety aj s tými pomocnými prácami a nakoniec sa dielo podarilo, ale nebolo to jednoduché, môžem povedať. Bolo to mnohokrát až niekedy nad možnosti, pretože tie jednotky srbské, ktoré tam boli, odchádzali, prichádzali chorvátske, medzitým sme boli my jednotky OSN, ale výsledok bol tan, že nakoniec sa nám to podarilo a keď sme ho odovzdávali, tak sme boli veľmi šťastní, pretože nechali sme tam kus samých seba.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
"Včera sme si pripomenuli 103. výročie vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Túto dejinnú udalosť bude občanom Serede pripomínať aj socha legionára, ktorú v utorok v prítomnosti štátneho tajomníka ministerstva obrany Mariána Majera, slávnostne odhalili. Socha pripomína jedného zo stoviek československých legionárov, ktorí po návrate domov statočne bránili suverenitu a nezávislosť svojho štátu pred ozbrojenými útokmi jednotiek Maďarskej republiky RÁD. Pomník v Seredi, s celkovou výškou 6 metrov a 3,5-metrovou sochou legionára, bol prvýkrát odhalený v roku 1929-. Podľa výpovedí pamätníkov ho po odstránení zakopali v roku 1969 pravdepodobne niekde na brehu rieky Váh. Seredskí nadšenci a organizácie mesta sa ho pokúšali viackrát nájsť, no žiaden pokus nepriniesol želané ovocie. A tak prišla v roku 2019 myšlienka na jeho návrat v podobe kópie."
AZIMUT 24/7
Miroslav Minár:
“K sledovaniu najnovšieho vydania relácie Azimut 24/7 vás pozýva poručíčka Miroslava Mindárová.”
Miroslava Mindárová, členka tvorivého tímu relácie Azimut 24/7:
“Naše kamery nevynechali ani medzinárodné cvičenie Toxic Walley 2021. Vo výnimočnom testovacom centre v Zemianskych Kostoľanoch cvičili nielen naši chemici práporu radiačnej, chemickej a biologickej ochrany z Rožňavy. Ak si zvedavý, poď si pozrieť nový Azimut.”
Miroslav Minár:
“Reláciu Azimut 24/7 si môžete dnes večer pozrieť na facebookovom profile ozbrojených síl, alebo na youtubovom kanáli Azimutu 24/7. Keď si dobrý úmysel podá ruku s dobrým srdcom, vznikne z toho šľachetný čin. Tak ako v nasledujúcom prípade.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
“Zamestnanec Veliteľstva posádky Bratislava, vodič Vojenskej hudby Banská Bystrica Peter Barcík, sa už niekoľko rokov stará sám o syna Adamka. Pred niekoľkými rokmi Petra opustila žena, mama Adamka, a odvtedy sa životom pretĺkajú sami. Preto v hlavách jeho kolegov z Vojenskej hudby Banská Bystrica a Veliteľstva posádky Bratislava, skrsla myšlienka, že mu aspoň malou troškou pomôžu v neľahkej situácii. Spojili sily a po dobrovoľnom finančnom príspevku zakúpili pre Adamka nový bicykel. Dar boli osobne odovzdať veliteľ posádky plukovník Miroslav Arnold a veliteľ Vojenskej hudby Banská Bystrica, kapitán Ján Goliaš. Keďže z Adamka sa stal vášnivý rybár, bude mať nový dopravný prostriedok pre túto svoju záľubu. My mu z Plnej poľnej želáme pekné úlovky a veľa šťastných kilometrov bez defektov. Nuž a tým, ktorí pomohli, ďakujeme a posielame im našu pochvalu.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
