- Dátum: 04.12.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.65 MB
Plná poľná
[04.12.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"A v tejto chvíli vás k rádiám pozývajú Miroslav Minár a Pavol Prelovský.
Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Hrdinovia z prešovského Istaru, šľachetní vojaci z Čestnej stráže Ozbrojených síl, nadácia ako Priateľ armády a prvýkrát aj laureátka v kategórii Služba vlasti. To sú vizitky laureátov 23. ročníka ankety Vojenský čin roka. Zoznámime vás s ich činmi.
* Nehľadajme hrdinov v akčných filmoch, či na sociálnych sieťach. Sú vedľa nás, odkazuje minister obrany Jaroslav Naď.
* Služba vlasti, generál Daniel Zmeko obohatil anketu o novú kategóriu.
* Pôvodne chcel byť železničiarom, dnes je ale veliteľom delostrelcov. Osobnosťou rezortu je podplukovník Roman Bobáľ.
* Rozhodnite o víťazoch literárnej súťaže. Čas na to máte do nedeľňajšej polnoci.
* Patrónkou delostrelcov je svätá Barbora. Čo o nej hovorí legenda?
* A na záver pochvala vojenským lesom a majetkom."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Už pred 23 rokmi bola Plná poľná pri zrode výnimočnej ankety Vojenský čin roka. Za toto obdobie sa podarilo nájsť a spoločensky oceniť výnimočných vojakov, občianskych zamestnancov a kolektívy rezortu obrany, ktoré urobili výnimočné činy. Tak tomu bolo aj v uplynulom roku. Slávnostné vyhodnotenie ankety sa vzhľadom na pandemickú situáciu uskutočnilo v skromných podmienkach v priestoroch ministerstva obrany a aj to len za účasti vedenia rezortu, velenia ozbrojených síl a laureátov jednotlivých kategórií. Laureátom v kategórii Záchrana života sa stal kolektív profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove. Cenu prevzali poručík Ján Štefančík a desiatnik Jozef Bilohuščin, ktorí spolu s ďalšími vojakmi pomáhali po výbuchu bytového domu na Mukačevskej ulici v Prešove.”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“Náš útvar sídli možno nejakých 200-300 metrov vzdušnou čiarou od tej bytovky, čo sa to stalo, čiže teoreticky my sme počuli výbuch. Horieť to začalo možno až o nejakých 5-10 minút neskôr. Sme quasi pozerali z okna, že čo sa to stalo. Bytovka bola, otvorená strecha ako konzerva, keď to mám povedať. Tak potom sme už len proste čakali kedy príde nejaké požiadanie alebo rozkaz, lebo sme vedeli, že nebude to len nejaká jednoduchá vec. Boli sme pripravení ísť tam.”
Miroslav Minár:
“Koľko chlapcov bolo v pohotovosti v tom čase?”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“Tak tam išlo o 30 profesionálnych vojakov.”
Miroslav Minár:
“Vy ste v tom čase boli v kasárňach ešte, alebo už ste sa blížili domov k svojmu bydlisku?”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“Nie, nie. Ja som bol v tom čase doma, lebo som bol práve po službe, som mal 24-ku ráno, čiže ja som ráno o siedmej prišiel domov a išiel som si oddýchnuť.”
Miroslav Minár:
“Na ktorom poschodí?”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“Na treťom poschodí.”
Miroslav Minár:
“Bol to asi poriadny šok.”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“Bol to riadny budíček. Nevedel som najprv, že čo sa robí. Postupne som zisťoval, že asi nie je niečo dobré.”
Miroslav Minár:
“Najviac postihnuté boli tie vyššie poschodia. Uvedomovali ste si vtedy, že asi sú tam ľudia, ktorým treba okamžite v tejto chvíli pomôcť?”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“No tak určite, pretože v bytovke bolo 48 bytov, čiže bola pravdepodobnosť veľká, že tam niekto je. Aj starší ľudia tu bývali, ktorí v podstate v tom čase sú okolo obeda doma. Nevedel som čo sa robí zozačiatku, len som videl, že schodisko je zrútené, takisto výťahy tam neboli už.”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“Ja keď môžem k tomu povedať, keď sa to stalo, človek vtedy, alebo ja som to prvýkrát zažil niečo také, že ten pud sebazáchovy, quasi, že som chcel strašne pomôcť, proste museli sme čakať, až pokiaľ príde rozkaz, že môžeme ísť a celkovo už aj tá situácia pri tej bytovke bola taká, že quasi ten človek keď vidí, že tí ľudia žiadajú o pomoc, tak proste nepozerá na to, že sa môže niečo jemu stať. A to bolo také fakt, že všetci tí chlapci čo tam boli, tak podávali výkony, proste nepozerali na nič, že sa niečo môže stať, ale odpratávali veci, všetko čo bolo potreba sa spravilo, len aby sa zachránilo, alebo aby sa dokázali zachrániť tí ľudia.”
Miroslav Minár:
“Vy ste boli doma, vy ste rozkaz nepotrebovali.”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“Kde som bol ja, odtiaľ sa veľmi pomáhať nedalo, pretože nemal som sa ako dostať ani hore, ani dole. Čo som mohol robiť, tak som akurát prezrel vedľajšie byty čo sú na poschodí, tam našťastie dva byty boli prázdna, tam nebol nikto doma vtedy v tom čase a oproti bývala taká staršia pani suseda, čiže ona bola doma, ona bola tiež trošku vystrašená, v šoku že čo sa deje, no tak jej som potom trošku pomohol. Som ju zobral k sebe na balkón, aj jej psíka ktorého mala a tam sme potom čakali, kým nás zachránia hasiči.”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“Fakt tam bolo ťažko, aby on dokázal nejako pomôcť, keďže schodisko bolo zrútené, čiže otvorili ste dvere a bolo prázdno. Proste tam boli hocijaké nápady v tej chvíli. Brali sa laná, že budeme zlaňovať, že budeme takto pomáhať, ale proste veliteľ zásahu, čo sa týka hasičského zboru, tak proste nám to nedovoľoval. Hovoril to, že máme najprv dávať pozor na seba ešte a až tak. Lenže to sa nedalo, aj keď si myslím, že vždycky sa dá spraviť viac.”
Miroslav Minár:
“Proste ten výbuch a to čo nasledovalo potom, to bolo tak masívne, že jednoducho tam asi jednak sa nebolo kde pohnúť a jednať tie plamene a toto všetko a dym, asi znemožňovalo urobiť viac.”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“Normálne neveríte, že čo sa stalo keď na to pozeráte. Potom vám to postupne začína dochádzať, že čo, ale zistíte napríklad, že aj tie celkovo priestory okolo bytovky, že tam boli tie stromy, boli tam autá, ktorá treba odpratávať, možno že tam ani nemali byť a to sťažovalo ten zásah, tak vždycky si viete premietnuť až niečo potom, že čo by ste spravili ináč, čo by mohlo byť lepšie, ako sa to mohlo spraviť, ale v tej danej chvíli tam robil každý svoje maximum čo mohol.”
Miroslav Minár:
“Bolo tam niečo také, čo vám jednak pripomínalo tú službu v ozbrojených silách a čo ste boli hrdí?”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
“No tak určite aj takéto veci tam boli a hlavne veci po misiách z Golanských výšin, rôzne pamiatky som tam mal , z Afganistanu, potom som tam mal svoje veci po rodičoch, po otcovi a tak, s tým sa ťažko lúči.”
Člen kolektívu profesionálnych vojakov z práporu Istar v Prešove:
" Aj keď tam boli hocijaké veci, hlavné je, že sa tí ľudia, ktorí niečo stratili, tak vždy je to len ten hmotný majetok a proste tie životy im ostávajú, resp. že ostali nažive, tak som to myslel. Čiže život vám nenahradí nič."
Miroslav Minár:
“V kategórii Pomoc verejnosti sa laureátom stal rotmajster Michal Holbík z Čestnej stráže ozbrojených síl. V roku 2016 sa stal iniciátorom finančnej zbierky s názvom Kolektív dokáže viac ako jednotlivec.”
Michal Holbík, laureát v kategórii Pomoc verejnosti:
“Myšlienka vznikla v mojej hlave vlastne už keď som bol vojak základnej služby. Slúžil som na pluku čestnej stráže. Vtedy sme mali taký zvyk, že vždy v decembri sme sa skladali vojaci zo žoldu a prispievali sme na detský domov, no a ako som slúžil ako profesionálny vojak, tak v roku 2015 som bol povýšený do hodnosti rotmajster, dostal som funkciu veliaci poddôstojník čaty, no a z tejto pozície som to skúsil navrhnúť kolegom. Vždy je to tak, že musí byť niekto, kto dá tú prvotnú myšlienku a ten impulz. Bez toho, aby sa ten kolektív nedal dokopy a nezobral si túto vašu myšlienku za svoju, tak by to stále ostalo len v hlavne. Ja mám to šťastie, že kolegovia sa na to chytili, zobrali si myšlienku za svoju, nadchlo ich to, no a vďaka nim táto zbierka mohla byť realizovaná.”
Miroslav Minár:
“Keď bola tá prvá, komu ste pomohli?”
Michal Holbík:
“Prvú zbierku sme odovzdali jednému dievčatku tu v Bratislave. Našli sme ju cez stránku pomoc Ľudia ľuďom. Sme sa skontaktovali s jej rodičmi, no a takto to asi vzniklo. Tento rok už je 5. ročník čo sa zberáme v tomto našom fonde 1. roty. Zatiaľ sme pomohli štyrom ľuďom. Za tie 4 roky je to niečo okolo 6 tisíc euro. Je to úžasný pocit, keď vidíte, alebo sa dostanete k nejakým informáciám, alebo vidíte nejaké video na Facebooku od týchto našich obdarovaných a vidíte, ako napredujú.”
Miroslav Minár:
“Ocenenie civilnej osobe alebo kolektívu, ktorý prispieva k budovaniu civilno-vojenských vzťahov v rámci kategórie Priateľ armády putovali laureátovi Milanovi Gajdošovi, zriaďovateľovi Vojenskej podpornej nadácie.”
Milan Gajdoš, zriaďovateľ Vojenskej podpornej nadácie:
“Založili sme ju spolu s mojim kolegom, dobrým kamarátom Robkom Sörösom. Nadáciu sme zakladali s hlavným cieľom, aby sme mohli podporovať komunitu vojakov, komunitu zamestnancov, ktorí pracujú pre rezort obrany, ale aj pre regióny Slovenska, v ktorých máme všade útvary, vojenské zariadenia.”
Miroslav Minár:
“Ako sa vám darí získavať prostriedky pre činnosť nadácie?”
Milan Gajdoš:
“Všetky prostriedky, ktoré získavame, sú oficiálne v rámci toho, čo nám ponúka štát. Je to asignácia 2 % z daní. Máme vytvorené taký mechanizmus Vojenskej podpornej nadácie v rámci programu, ktorý sme spustili .. vzájomná pomoc. V rámci tohto mechanizmu je vytvorených rôznych súčastí v rámci Slovenska a tieto súčasti predstavujú Ozbrojené sily Slovenskej republiky v svojich posádkach, v svojich prirodzených prostrediach a vlastne všetky prostriedky, ktoré sú vyzbierané v rámci 2 % z daní, sú 90 % prostriedkov je poukázaných na ich účty Vojenskej podpornej nadácie a sú zriadené komisie pre verejnoprospešnú činnosť, v ktorých sa potom s týmito prostriedkami sa pracuje na rôznych projektoch verejnoprospešnej činnosti.”
Miroslav Minár:
“Skúsme spomenúť niektoré.”
Milan Gajdoš:
“Tá verejnoprospešná činnosť našej nadácie sa sústreďuje na niekoľko taký, už by som povedal vyprofilovaných vecí. V rámci toho spektra činností ktoré môžeme robiť, máme tu niektoré, ktoré nás všetkých spájajú. Spája nás rodina, spájajú nás deti, to pre všetky kategórie. Či už zamestnanci, vojaci, dôstojníci, mužstvo. Podporujeme aktivity, v marci začíname Dňom žien napríklad, pokračujeme Dňom detí, podporujeme všetky dni otvorených dverí v rámci tých útvarov a zariadení, aby mohli byť trošku veľkolepejšie, aby mohli deťom urobiť radosť. Potom pokračujeme podporou denných stacionárnych táborov v niektorých útvaroch a zariadeniach. Potom to pokračuje napríklad v decembri rôznymi aktivitami, ako je podpora detského Mikuláša. Samozrejme, že okrem týchto prirodzených aktivít sú to aj rôzne ďalšie, rôzne spoločenské, rôzne aj pietne, veľa športových aktivít ktoré podporujeme. Dbáme na to, aby z tých prostriedkov bola určitá časť venovaná už aj na individuálnu pomoc. Postupom času z tých 90 % prostriedkov by sme boli radi, keby aspoň polovička z toho bola určená k tomu, aby mohla pomáhať jednotlivcom. Je množstvo prípadov, keď sú ľudia na útvare niektorí skúšaní tým, že sa im narodí náhodou dieťatko, ktoré je choré, prípadne sa stane, že je niekto zranený, že je potrebné pomôcť manželke pri nejakej chorobe. Práve to sú veci, na ktoré by sme sa chceli sústrediť a toto je cieľom budúcnosti. Individuálna pomoc, to je to, čomu by sme sa chceli do budúcna venovať vo väčšej miere.”
Miroslav Minár:
"23. ročník ankety Vojenský čin roka obohatila nová kategória s názvom Služba vlasti. Jej historicky prvou laureátkou sa stala vojenská zdravotníčka, rotná Ivona Krivošová. Ivana poskytovala zdravotnú starostlivosť v rómskych komunitách počas civilno-vojenskej operácie Umbrella. Okrem toho zvrátila fatálne zhoršenie zdravotného stavu dieťaťa, čím mu zachránila život. Ocenenie si však nemohla prevziať osobne, keďže v súčasnosti pôsobí v Afganistane. Šéf rezortu obrany Jaroslav Naď jej zablahoželal prostredníctvom video hovoru."
Jaroslav Naď, minister obrany:
Pekný deň prajem, pani rotná Ivanka. Som tu aj s pánom náčelníkom generálneho štábu, sa pozeráme na usmievavú tvár a s veľkou vďakou, naozaj, sme na vás veľmi hrdí a ukazuje to jednu vec, že máte obrovské srdce. Presne také veľké srdce, aké vám tuto odovzdávame takto na diaľku. Chceme prejaviť aj vďaku a poslať takú veľkú pusu za to, čo ste urobili. Tešíme sa na vás, keď sa vrátite naspäť a budeme sa môcť aj osobe stretnúť."
Miroslav Minár:
“Všetkých laureátov 20. ročníka ankety prijala aj prezidentka Slovenskej republiky a hlavná veliteľka ozbrojených síl Zuzana Čaputová.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
"Nehľadajme hrdinov v akčných filmoch, či na sociálnych sieťach. Pozerajme sa okolo seba, máme ich tu medzi nami. Aj to je jedno z posolstiev ministra obrany Jaroslava Naďa."
Jaroslav Naď:
“Som mimoriadne vďačný a hrdý na to, ako pristupujú či už príslušníčky alebo príslušníci Ozbrojených síl Slovenskej republiky k svojej práci. Špeciálne teraz v období, keď Ozbrojené sily Slovenskej republiky sú viditeľné v súvislosti s bojom s Covidom-19 v podstate celý rok. Tak veľa vecí si uvedomujeme a veľa vecí vidíme na vlastné oči. Ale veľakrát je za tým obrovské srdce a momenty, o ktorých nevieme, ktoré sa k nám dostanú možno sprostredkovane cez médiá, alebo ani nie. Keď zažijeme situácie, že vojačky či vojaci zachránili ľudský život, niekomu nezištne pomohli, alebo ako to bolo aj v prípade známej tragédie s vybuchnutým obytným domom v Prešove, vojak, ktorý sám prišiel o byt, tak pomáhal, aby zachraňoval ostatných. To sú momenty naozaj, pri ktorých človek má zimomriavky. Som mimoriadne vďačný tým ľuďom. Robia dobré meno nielen sebe, svojim útvarom, ale celému rezortu obrany a všetci Slováci by sme mali byť na nich hrdí a som vďačný za to a veľmi potešený, že aspoň takouto malou vecou im môžem poďakovať.”
Miroslav Minár:
“Možno v tejto chvíli aj odkaz pre tú mladú generáciu, že nech nehľadá hrdinov na Play-station, vo video hrách, ale nech ich hľadá okolo seba, pretože toto sú práve oni.”
Jaroslav Naď:
“Áno, všetci potrebujeme mať nejaké pozitívne príklady a veľakrát najmä mladá generácia hľadá pozitívne príklady na internete, v rôznych televíznych seriáloch alebo filmoch a pritom tie pozitívne príklady, tí hrdinovia, sú všade okolo nás. Každý rok vidíme príklady ľudí, ktorí pomohli zachrániť ľudský život, ktorí veľakrát zachránili veľký majetok, ktorí veľakrát pomáhali ľudom, ktorí boli zranení, alebo ktorí boli naozaj v ťažkej situácii. To sú hrdinovia, na ktorých by sme sa mali všetci pozerať a to sú ľudia, pred ktorými by sme mali skloniť hlavu a poďakovať im a ja verím, že práve vďaka tomu, ako ľudia dnes majú možnosť vidieť vojakov ako pomáhajú na celom Slovensku veľmi nezištne a veľmi profesionálne, tak verím, že vďaka tomu sa stávajú oni hrdinami pre mladú generáciu.”
Miroslav Minár:
“Služba vlasti, to je nová kategória v ankete Vojenský čin roka. Na jej vzniku má podiel náčelník generálneho štábu, generál Daniel Zmeko.”
Daniel Zmeko, náčelník Generálneho štábu OS SR:
“Vojenský čin roka má 23-ročnú históriu za sebou. To znamená, že v roku 1997 bola táto tradícia založená vďaka iniciatíve jej tvorcov tejto myšlienky, jeden z nich je ktorý ma spovedá. Ja som vtedy v tej dobe kapitán, v Trebišove som slúžil. Samozrejme, že som sa v Obrane dočítal, že takáto tradícia vznikla a že sú tieto kategórie a že sú prví laureáti a mal som za to, že je to úžasný počin ako priblížiť vtedy Armádu Slovenskej republiky, dneska Ozbrojené sily Slovenskej republiky, občianskej verejnosti. A vždy som bol podporovateľom tejto myšlienky. A na druhej strane v tom námete mi niečo chýbalo. Pýtal som sa sám seba, že teda kde oceňujeme záslužné činy, ktoré sú v rámci profesného výkonu, tie mimoriadne. Máme samozrejme, môžme mimoriadne povýšiť, môžeme udeliť vyznamenania, môžeme udeliť nejaký iný druh odmeny, máme najlepšieho poddôstojníka, máme najlepšieho vojaka, ale predsa len tie výnimočné činy, ktoré niekedy sú aj zásluhou celých kolektívov, nielen jednotlivca, sú ako keby troška opomínané. Či už je to v misiách, alebo aj napríklad na výcvikoch. Som si povedal a pritom som nedúfal, že bude raz tá doba, kedy to budem môcť ovplyvniť a tá doba prišla a ja som veľmi vďačný aj zakladateľom tejto myšlienky, aj aktuálnemu vedeniu rezortu, že sa s tou myšlienkou stotožnili a pribudla kategória Služba vlasti, kde by sme práve, i keď prvým historickým laureátom je naša kolegynka, ktorá robila nesmierne kvalitnú prácu počas prvej vlny pandémie a dneska si plní vzorne svoje povinnosti, napriek tomu že je matka troch detí v Afganistane, tak boli tam aj ďalší nominanti a boli to presne tie nominácie, ktoré som predpokladal. Boli tam naši ”džejtáci“, ktorí úplne svetoví v rámci NATO a v rámci toho nášho geopriestoru. Poskytujú výcvik aj pre iných príslušníkov spojeneckých armády a tie ostatné krajiny sa dívajú s úctou na ozbrojené sily, že máme takýchto ľudí, takže myslím si, že táto kategória aj do budúcna bude slúžiť na to, aby sme ocenili významné úspechy, ktoré dosahujú jednotlivci a jednotky, ktoré vyplývajú z prvotného profesného zadania, to znamená obrana, podieľanie sa na obrane Slovenskej republiky, na plnení poslania útvaru, na plnení poslania druhov vojsk. Ja si myslím, že nebude na tom nič zlé, pokiaľ oceníme aj prápor, ktorý dosiahol výborné výsledky vo výcviku v danom výcvikovom roku, alebo v nejakom medzinárodnom cvičení atď. Takže toto všetko by to malo zahŕňať a som nesmierne rád, že tá kategória vznikla. Myslím si, že to je dobrý počin a verím, že to semienko, ktoré začalo rásť, bude raz pevný strom a budeme sa z toho všetci tešiť.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
“A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. V ďalšej časti relácie sa dozviete, že dnešná osobnosť rezortu chcela byť železničiarom. Povieme vám, ako môžete ovplyvniť výsledky literárnej súťaže. Pripomenieme si sviatok delostrelcov a pochválime vedenie Vojenských lesov a majetkov. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.”
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“V detstve mu učarovali železnice a vláčiky na nej. Mal si obliecť modrú uniformu, ale nakoniec z toho bola tá zelená, vojenská. Dnešnou Osobnosťou rezortu je veliteľ samohybného delostreleckého oddielu Michalovce, podplukovník Roman Bobáľ.”
Roman Bobáľ, veliteľ samohybného delostreleckého oddielu Michalovce:
“Moje rozhodnutie stať sa vojakom padlo v 7. triede základnej školy. Pochádzam z dôstojníckej rodiny, kde starý otec bol dôstojníkom, otec bol dôstojníkom a tak nejakým spôsobom som sa vnútorne rozhodol, musím povedať že zo dňa na deň, že sa stanem aj ja budúcim vojakom. Je ale pravdou, že v rodine nastalo čiastočné prekvapenie, pretože celú dobu, celé moje detstvo som furt inklinoval ku vlakom, vláčikom, predstavoval som si, že budem železničiarom, strojvodcom a tak boli dosť prekvapení, lebo ja som doma nič nepovedal. Keď im prišiel oznam zo základnej školy, bývali sme v tej dobe v Jincoch, v okrese Příbram, neďaleko Prahy, že som si dal prihlášku na delostreleckú školu strednú, tak mama samozrejme nesúhlasila s týmto rozhodnutím. Otcovi to bolo jedno, je to môj život, nech sa rozhodnem sám. No nakoniec ma presvedčila mama a nastúpil som na Gymnázium Jána Žižku z Trocnova v Prahe, kde som absolvoval 4 roky, skončil maturitou a následne som sa rozhodol pokračovať vo vojenskej kariére.”
Miroslav Minár:
“V 7. triede základnej školy, neviem si to predstaviť v tejto chvíli, pretože asi mladí ľudia v súčasnosti rozmýšľajú až v neskoršom veku o tom, o tej svojej kariére. Čo na to povedali tí vaši spolužiaci, že vy ste sa rozhodli stať sa vojakom?”
Roman Bobáľ:
“Musím povedať, že si nepamätám nejaké reakcie ani pozitívne, ani negatívne. V tej dobe začali tie prvé otázky, že kde pokračovať po 8 rokoch základnej školy, bolo to súčasťou života. Nejak necítim, že by to niekto riešil zo spolužiakov. Brali sme to ako súčasť života.”
Miroslav Minár:
“Nebolo vám ľuto, že ten najkrajší tínedžerský vek ste absolvovali v zelenom?”
Roman Bobáľ:
“Ja by som nemenil. S určitou tou striktnosťou armády zároveň prišla určitá sloboda pre mňa, lebo odišiel som z domu, už som nebol každý deň pod dohľadom rodičov a mohol som si ten svoj život začať organizovať sám.”
Miroslav Minár:
“Patríte ešte do tej generácie, keď ste relatívne mladý, do tej starej školy, teda že ste už v tých 14 rokoch na seba obliekli uniformu. Aká bola teda tá ďalšia cesta?”
Roman Bobáľ:
“Je pravdou, že som nastúpil v roku 1989, takže v priamom prenose som videl všetky politické zmeny, ktoré sa odohrávali v danom roku, hlavne ku koncu roku a začiatkom ďalšieho roka a v 90. rokoch nastalo určité sťahovanie útvarov na Slovensko. Takže v 91. roku došlo k zrušeniu raketovej brigády v Jincoch, kde slúžil môj otec a nastalo budovanie 5. delostreleckej brigády, v tej dobe ešte 3. označovanej. Až v 93. roku, kedy som sa dostal do svojho maturitného roku som si uvedomil, že sa delí aj Československo na dve nástupnícke krajiny a bolo treba sa rozhodnúť kde zostanem. Rozhodnutie dali samozrejme rodičia, keďže som bol neplnoletý, takže som pokračoval vo svojej ďalšej vojenskej kariére, zatiaľ len študijnej na Slovensku, kde som nastúpil na Vojenskú akadémiu Slovenského národného povstania, no a z tejto akadémie som vyšiel ako bakalár, podporučík, delostrelec.”
Miroslav Minár:
“Delostrelectvo máte doslova v krvi, pretože samohybný delostrelecký oddiel v Michalovciach, tak to je taká úderná sila Ozbrojených síl Slovenskej republiky a delostrelci, to sú bohovia vojny.”
Roman Bobáľ:
“Je to vec, o ktorej som počul často rozprávať, keď môj starý otec sa rozprával s otcom počas dovolenie, alebo návštev vzájomných, o raketovom vojsku, delostreleckej problematike, žil som v tom prostredí a prirodzene som to bral a chápal, že tam je moja budúcnosť, že tmu rozumiem a že tam, v tejto oblasti mám čo dať tejto krajine. Vychovávať z ďalších ľudí delostrelcov, venovať sa oblasti ako je matematika, fyzika, lebo to sa občas zabúda, ale je to odbornosť, ktorá sa prísne riadi matematickými a fyzikálnymi zákonmi a sa to nedá zmeniť.”
Miroslav Minár:
“Bobáľ 3, tak by sme mohli časť tejto relácie. Kde všade vás vojenská kariéra zaviala?”
Roman Bobáľ:
“Som v ďalšej generácii delostrelec a jak som to furt vnímal, ja musím poďakovať manželke za to, že toleruje a tolerovala to, že v prvom rade som bol furt delostrelec a až potom všetko to ostatné. Takže veľké ďakujem, že to so mnou do dnešného dňa vydržala a verím tomu, že to ešte so mnou vydrží tie ďalšie roky, ktoré budem v ozbrojených silách verne slúžiť. Delostrelectvo ma zaviedlo do rôznych krajín a mal som možnosť spoznať spústu ľudí. Bol som na Golanských výšinách, kde som pôsobil pod velením podplukovníka Figuru v rámci operácie UNDOF, následne som mal možnosť byť vyslaný na rok na školenie pre delostrelecké odbornosti do Ameriky, do Fort Sill, kde sídli škola aj delostrelecká divízia, po návrate som bol okamžite vycestovaný na Cyprus, ako náčelník štábu a po určitom období som sa vrátil znova do medzinárodného krízového manažmentu v operácii Afganistan, kde v rámci druhej rotácie v danej operácii v rámci poradenských tímov som mohol pôsobiť v Afganistane len 4 mesiace, bohužiaľ misia bola skrátená o 2 mesiace, ale aj toto bola operácia, ktorá ma obohatila o množstvo skúseností a zručností a ktoré sa mi našťastie podarilo aj implementovať aj do ďalšieho výcviku.”
Miroslav Minár:
“Čo vám vojenčina doposiaľ dala, čo vám vzala?”
Roman Bobáľ:
“Dala mi veľa vecí. Rozhľad, skúsenosti, množstvo priateľov, známych. Človek by povedal že aj rodinu, pretože aj manželka pôsobí v ozbrojených silách. Dala mi množstvo úžasných chvíľ, ktoré si budem pamätať celý život. Samozrejme, prišli aj chvíle menej radostné, aj so slzami v očiach, keď zahynul vojak priamo z mojej jednotky počas pádu lietadla v Hejcoch. Určite človek bol taký smutný keď sme museli ukončovať misiu na Golanských výšinách, lebo cítili sme sa tam užitoční, potrební a vedeli sme, že to má zmysel, ale to patrí k vojenskému životu. Človek sa musí prispôsobovať, je vojakom a úlohy prichádzajú a musíme sa k nim furt vedieť postaviť čelom.”
Miroslav Minár:
“Čelom sa postaviť aj k novým výzvam a métam, ktoré sú pred vami?”
Roman Bobáľ:
“Keď som nastupoval na funkciu veliteľa oddielu, už som svojim ľuďom povedal, že už sa necítim byť len čisto veliteľom. Moja hlavná úloha je, aby som vychoval nových ľudí a odovzdal im všetky svoje skúsenosti, zručnosti a pohľad na svet a na plnenie úloh v rámci toho delostrelectva. Ja osobne si myslím, že v mojom veku som dosiahol bod, kedy je v prvom rade potrebné sa venovať mladým dôstojníkom, lebo to je naša budúcnosť. Nehodnotím, že útvar je úspešný teraz vďaka tomu že som tam, ale budem sledovať, že či útvar bude úspešný až potom, keď ja tam nebudem. A v prípade že úspešný bude, tak budem hodnotiť, že som svoju misiu ako veliteľ oddielu splnil.”
XXX
Miroslav Minár:
"Akú cenu má mier? Tak to bol názov literárnej súťaže, ktorú ešte pred niekoľkými týždňami vyhlásil minister obrany Jaroslav Naď. Súťaž sa už dostala do finálnej fázy a o víťazoch v jednotlivých kategóriách môžete rozhodnúť aj vy. Ako, to už povie vedúci oddelenia rezortnej tlače Miloslav Ščepka."
Miloslav Ščepka, vedúci oddelenia rezortnej tlače:
"Minulý piatok zasadala odborná porota, ktorá hodnotila príspevky, čo do súťaže v tvorivom písaní poslali študenti stredných a vysokých škôl. Celkom nám ich prišlo vyše 300, z toho 285 spĺňalo podmienky a z nich porota vybrala v každej z kategórií po 5. Teda v kategórii stredoškolákov a v kategórii študentov vysokých škôl. Práce sú od 1. decembra do konca 6. decembra uverejnené na facebookovom profile ministerstva obrany, kde im verejnosť môže prideľovať hlasy. Po zrátaní hlasov určíme výsledky, určíme víťazov. Víťazi súťaže by mali byť známi 8. decembra a 15. decembra by ich mal prijať minister obrany Jaroslav Naď."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Dnes majú delostrelci svoj sviatok, Deň svätej Barbory. Kto bola táto svätica, ktorú si uctievajú nielen delostrelci, ale napríklad aj baníci, či iné profesie? Svätá Barbora sa narodila okolo roku 273 v Nikomédii, v dnešnom Turecku. Pre neposlušnosť, keď sa nechcela podvoliť otcovi a vydať sa, ju otec tyran zavrel do veže. Tu začala aj študovať a tajne sa dala pokrstiť. Za to ju postihol krutý osud. Otcovou rukou bola sťatá. Legenda hovorí, že keď anjeli niesli jej dušu do neba, blesk zasiahol jej vraha a priviedol ho pred boží súd.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
"Vojenské lesy a majetky darujú 104 centrám pre deti a rodiny celkovo 129 živých vianočných stromčekov. Štátny podnik rezortu obrany chce takto pri príležitosti blížiacich sa Vianoc prispieť k vianočnej atmosfére v týchto zariadeniach. Prvým trom detským domovom, v Bernolákove a v Bratislave, tento dar odovzdali minister obrany Jaroslav Naď spolu s generálnym riaditeľom Vojenských lesov Jánom Juricom. Ďakujeme a posielame dnešnú pochvalu."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
