- Dátum: 08.05.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 24.57 MB
Plná poľná
[08.05.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
“Je také povolanie brániť svoju vlasť. My sme načreli do nášho archívu, aby sme vám predstavili slovenských hrdinov, ktorí si zaslúžia našu úctu a česť. Vitajte, začína sa Plná poľná. Miroslav Minár a Pavol Prelovský dnes do jej obsahu zabalili.
* Bol malým chlapcom a nebál sa, spoznajte Karola Kunu.
* Aj Slováci boli púštne krysy, hovorili sme s autorom filmu Tobruk.
* Pochovaný je vedľa amerických prezidentov. Miško Strank, rodák z Jarabiny.
* Brigádny generál Ján Iľanovský splatil svoj dlh spolubojovníkom z 1. československého armádneho zboru.
* O Bratislavu zabojovala aj Dunajská flotila. Aká je jej história?
* Spomíname na generála Milana Rastislava Štefánika.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Nebál som sa, mal som odvahu a nič ma nemohlo zastaviť. Takto si pri mikrofóne Plnej poľnej zaspomínal na svoju skorú ilegálnu činnosť v Slovenskom štáte Karol Kuna.”
Karol Kuna, bývalý partizán:
“No, ja do odboja som sa zapojil vlastne ako malý chlapec. Pretože rodičia boli ilegálni pracovníci a mňa zapájali do tejto činnosti veľmi skoro, ako mladého chlapca. Som robil takého poslíčka medzi tými ilegálnymi pracovníkmi, že som odnášal odkazy, dáke časopisy, noviny a podobne. No neskoršie táto spolupráca potom prešla do takej činnosti už, keď začali prichádzať sovietski vojaci, utečení z táborov, tak celý rad sa ich u nás skrýval. Na Liptove to bolo. Oni prechádzali väčšinou z Oravy cez Kvačiansku dolinu do Kvačian a tam bola, to bol taký jeden známy, ako tiež ilegálny pracovník, no a ten ich posielal k nám a my sme ich zase posielali ďalej. Pretože nemohli sa zdržovať tu dlhšie, pretože sa chceli dostať bližšie k frontu.”
Miroslav Minár:
“Boli sme mladým chlapcom. Nebáli ste sa vtedy?”
Karol Kuna:
“No nebál som sa. Som nikdy nepodliehal nijakým depresiám, alebo dákemu strachu. To bolo tak, on prišiel, u nás prespali dva tri dni alebo koľko, kým mama im oprala, očistila. Najzložitejší problém bol s obutím týchto ľudí, pretože samozrejme väčšinou mali roztrhané aj šatstvo, ale aj topánky. Šťastie bolo, že v Mikuláši existovali fabriky kožiarske a boli tam robotníci, ktorí dostávali deputát, pretože topánky boli na prídel. My sme určitým spôsobom vymieňali za potraviny, to čo sa urobilo, dáke zemiaky a tak, túto kožu a bol tam jeden obuvník, ktorý potom opravoval tie boty, alebo dokonca aj spravoval. Otec nadviazal určité spojenie s jedným pracovníkom okresného úradu, ktorý mal na starosti v Mikuláši evidenciu obyvateľstva. On začal vydávať týmto občanom Ruska povolenie k pobytu. Čiže v roku 1943 veľká časť týchto utečencov dostala legalizovaný pobyt. Pracovali na poľnohospodárstve, alebo pri dákej výrobe miestnej a tak. Väčšinou som sa pohyboval v civile, menej nápadný. Oni potom sa rozhodli, že už nepôjdu ďalej na východ, ale že zorganizujú partizánsky oddiel, konkrétne aj sídlo si spravili v Matiašoveckej doline, to nebolo ďaleko. Ešte ja som im obstaral asi dve pištole, 150 korún lebo koľko stála jedna tá pištoľ a bol tam aj tej jeden dôstojník sovietskej armády, Kyrijev sa volal a oni potom založili tú partizánsku skupinu, pretože ale nemali zbrane, tak 8., alebo 9. augusta v 44. roku, to je známe z histórie, odzbrojili tú pracovnú rotu v Demänovskej doline, zobrali tam tých 70 lebo koľko pušiek a topánok. Nebrali iné, pretože potrebovali obutie, to bolo najdôležitejšie. Kuriózna záležitosť, to sa z histórií nedozviete ani nič bola taká, že oni nemali, boli asi pätnásti alebo koľkí tam prišli v noci a teraz mali tie dve pištole a možno po dva náboje alebo po koľko, no a keď ich zobudili, tak ten jeden vojak tam spanikáril, vyskočil z okna. No a ten jeden po ňom strelil. No tak krik a tí začali vyskakovať. Viete ako, poplach, tak , no v noci mal kúsok drievka v ruke, ruky verch, tak ich nahnali do tých barákov naspäť a zobrali túto výzbroj. No tak to bolo. Chcem povedať, že okrem tej ilegality v našom dome, pretože rodičia nejako ilegálne pracovali, sa skrývali aj štyri rodiny židovské. Neviem ako prišli k nám, To nemôžem povedať. To asi cez tie ilegálne siete dáko prišli niekedy v júli alebo kedy, keď už začínalo byť. Oni žili tam dosť niektorí na tú výnimku, čo mali od tej vlády, pretože boli bezprostredne potrební pre rozvoj výroby. Ja som sa potom aj toho žida pýtal, ako je to možné, že vy ste čo ja viem vyštudoval vo Viedni, žil ste v Prahe a tak. No a on hovoril, že v 39. roku, keď vznikol Slovenský štát, Slovenský štát potreboval obnoviť výrobu niektorých tých závodov, ktoré boli zatvorené, no a jeho otec bol väčšinový vlastník tej fabriky v Mikuláši. No a on si dal podmienku, že áno, súhlasí, ale že dozor nad technológiou a výrobou musí mať svoj. Syn bol chemický inžinier, tak ho vlastne vysunul do tejto fabriky a ešte jedného. Tak syn bol šéf laboratórií a ten druhý bol vedúci výroby.”
Miroslav Minár:
“Kde vás zastihol koniec vojny?”
Karol Kuna:
“Mňa zastihol koniec vojny potom pri rodnej obci. Ja som potom ako nastúpil do partizánskeho oddielu, najprv jedného, kde som takisto bol v tej rozviedke, dobre som jazdil na koni, tak som aj doprevádzal toho veliteľa. Potom neskoršie som bol presunutý do Veľkej Fatry k Martinu a tam sme bojovali až do likvidácie Slovenského národného povstania v Nízkych Tatrách a potom zase v Západných Tatrách. Koniec vojny mňa vlastne zastihol 3. marca 1945 pri susednej obci Bobrovec Jalovec, vlastne pri rodnej obci. Ja som prišiel, akurát vtedy bola taká výmena maďarských a nemeckých vojakov. A my sme chceli prejsť, ale už sme neprešli ešte s jedným. Ten bol ranený a tak som potom už stvrdli, potom som sa ešte skrýval jeden mesiac do prechodu fronty.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“V zostave slovenských jednotiek na východnom ťažení bol zaradený dnes už nebohý spisovateľ Ladislav Ťažký. Zažil aj odvrátenú tvár vojny, čo zaznamenal vo svojich knihách. Herečka Eva Mária Chalupová zasa vo svojej rodine mala veľa odhodlaných ľudí, ktorí sa vzopreli fašistom na Slovensku.”
Eva Mária Chalupová, herečka:
“Ja s tematikou Slovenského národného povstania som sa v podstate stretávala od útleho detstva, lebo môj tatinko bol ako partizán, aj náš strýko Viliam Žingor, ktorý bol veliteľ partizánov. To bol jediný strýko zo strany mamičky. Takže táto tematika je taká srdcová záležitosť, sme to vnímali tak emotívne a s takým pocitom takého pátosu až by som povedala.”
Ladislav Ťažký, dnes už nebohý spisovateľ:
“Nič takého sa vo svete neudeje, z čoho by sa nechopilo umenie. To najlepšie, najsilnejšie čo vzniklo v slovenskej literatúre, má korene práve v Slovenskom národnom povstaní, vo vojne, v koncentrákoch a v zajateckých táboroch. Ja som hlavnú časť svojej tvorby práve venoval tejto tematike. To som robil z vlastne skúsenosti, z vlastných zážitkov, z vlastného utrpenia.”
Miroslav Minár:
“Čo by ste odkázali mladým tvorcom, aby sa opäť vrátili k tejto téme?”
Ladislav Ťažký:
“Iba učiť dejiny. Každý národ píše svoje dejiny krvou a utrpením. A ak slovenský národ zažil v posledných storočiach veľké utrpenie, tak to bolo Slovenské národné povstanie. My máme tisíce hrdinov, prostých ľudí, najmä na dedinách. Zoberme si takého roľníka, ktorý živil partizánov, vojakov a samozrejme, že aj Nemci sa pritom priživovali a najmä potom už po víťazstve čo postihlo týchto ľudí, týchto zaslúžilých ľudí? Mne vyšla kniha Pivnica plná vlkov, kde sa zaoberám touto problematikou, kde nahlas kričím, že aká neprávosť sa stala pre tých ľudí, ktorí si zaslúžili uznanie a česť.”
Eva Mária Chalupová:
“Táto téma Slovenského národného povstania, ten pátos, čo ona v sebe nesie, to hrdinstvo nesmierneho množstva slovenských ľudí, ešte nie je docenená. Veľmi veľa sa urobilo v oblasti umenia, ale v myslení ľudí táto téma nie je docenená. Neviem, v čom to pramení, že my Slováci istým spôsobom sa bojíme uveriť, že je v nás niečo naozaj mimoriadne, že vieme sa istým k takým hrdinským veciam úplne prirodzenou cestou sa dostať. A potom tým postojom k tomu, ako keby sme to zmietli. Takže ja myslím, že pred novou generáciou Slovákov nás čaká, aby sami seba presvedčili, že sú schopní veľkých vecí, že sú tu veci, ktoré naši otcovia, dedovia urobili, za ktoré je hodno byť hrdý na to, že som Slovák, že patrím k tomuto národu, čo dokázal jednoducho urobiť úžasné veci. A to želám tej generácii a držím jej palce.”
Miroslav Minár:
"Na vlnách Rádia Regina armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Reláciu vysielame v premiér každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Vypočuť si nás môžete aj v repríze v sobotu 30 minút po polnoci, alebo nájsť aj na webovej stránke ministerstva obrany a tiež v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svojimi názormi, námetmi a pripomienkami môžete Plnú poľnú obohatiť aj vy. Píšte nám na adresu plnapolna@mod.gov.sk, alebo plnapolna@rtvs.sk. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
"Volali ich púštne krysy. Aj preto, že sa vedeli nielen dobre pohybovať na africkom bojisku, ale že prežili útrapy zničujúceho tepla pod stálou paľbou nemeckých jednotiek. Boli to statoční obrancovia líbyjského mesta Tobruk. Osud Čechov a Slovákov natoľko zaujal režiséra Václava Marhoula, že pred rokmi, aj s podporou slovenského ministerstva obrany, natočil film s názvom Tobruk."
Václav Marhoul, režisér filmu Tobruk:
"Málokto na Slovensku vôbec tuší, že slovenskí vojaci bojovali počas 2. svetovej vojny v severnej Afrike v púšti pri obrane prístavu Tobruk. To bola veľmi slávna bitka, počas vojny druhá najväčšia blokáda Čechoslováci tam vtedy bojovali od roku 1941, od októbra, vlastne až do marca roku 42. Ten môj film bol veľkorozpočtový film, na slovenské koruny vyšiel na sto miliónov korún. Hlavným partnerom za slovenskú stranu je slovenské ministerstvo obrany. My sme celý tento film realizovali tri mesiace v tuniskej púšti."
Miroslav Minár:
“Ešte predtým, než vaši herci a celý váš štáb išiel do tuniskej púšte, tak si tak na neostro vyskúšali púšť českú. Viem, že práve pri Vyškove, kde sa pripravoval Hitlerov Afrika Korps, tak sa pripravovali aj vaši ľudia.”
Václav Marhoul:
“Tak bolo to trošku absurdné, pretože pravdaže nemecký Afrika Korps naozaj počas vojny sa pripravoval práve vo Vyškove, kde, čo ja viem, oni bol nútení vtedy cvičiť v zimných kabátoch v lete. Musím povedať, že moji herci teda v zimných kabátoch byť nemuseli, ale pretože ten výcvik prebiehal v júli a vtedy tá priemerná teplota bola asi okolo nejakých 37-38 stupňoch nad nulou, tak si myslím, že tie podmienky pre prípravu boli úplne optimálne a musím povedať, že tí herci za tých 10 dní čo prešli akoby tým výcvikom, tak si zažili a hlavne skúsili veľmi veľa. Mali niekoľko desiatok kilometrové prechody, mali proste všetku vojenskú taktiku a stratégiu atď. Tie základné vojenské znalosti, to nebolo preto, aby sa z nich stali vojaci. To bolo práve preto, že ja ako režisér som ich chcel prinútiť, aby ten ich interný pocit akoby prežitku vojaka v zákope, aby ho skúsili na vlastnej koži, aby potom vedeli, o tom hrajú.”
Miroslav Minár:
“Aký je príbeh Tobruku?”
Václav Marhoul:
“Je to príbeh mladého chlapca, ktorí sa prihlásil ako dobrovoľník do armády, chce bojovať samozrejme proti nacizmu a má o tom veľmi skreslené a idealistické predstavy o tom, čo je to vojna. Tá jeho konfrontácia medzi ním a vojnou a jeho predstavou a realitou, jeho boj vlastne o svoju vlastnú sebaúctu, bol hlavnou náplňou toho filmu.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Bol najznámejším americkým vojakom, ktorý sa preslávil v bojoch v Tichomorí. Na ostrove Iwo Jima vztýčil zástavu, ktorá zvestovala, že ostrov je v rukách amerických jednotiek. Táto scéna sa stala predlohou na vybudovanie monumentálneho bronzového súsošia pred Arlingtonským cintorínom, kde spočívajú nielen americkí prezidenti, ale a seržant, dlho považovaný za Američana. Však mal aj také meno, Mike Strank. Ale pravda je taká, že Mike, po našom Mišo, sa narodil v Jarabine, neďaleko Starej Ľubovne a až do šiestich rokov mal priezvisko Strenk. To už nikto nezmení. Obzvlášť, keď túto skutočnosť pripomína na jeho rodnom dome aj pamätná tabuľa. Dobrá vec, pri ktorej stála aj Plná poľná, sa podarila. O malú chvíľu bude odhalená pamätná tabuľa na jeho rodnom dome s číslom popisným 177. Je tu už nainštalovaný obraz, ktorý v roku 2001 bol darovaný obci, no a na samotnej pamätnej tabuli je napísané: ”V tomto dome sa v roku 1919 narodil Michal Strenk, seržant námornej pechoty USA, ktorý spolu so svojimi spolubojovníkmi vztýčil v roku 1945 americkú zástavu nad bojiskom na ostrove Iwo Jima v Pacifiku. 5. máj 2007." Samozrejme nechýba ani anglický text. Ja sa opýtam tuto dievčat, čo vám hovorí to meno Michal Strenk."
Respondentka:
“Náš slávny vojak z Jarabiny.”
Miroslav Minár:
“Dnešná udalosť bude zasvätená aj spomienke na všetkých tých občanov Jarabiny, ktorí padli v boji proti fašizmu. Pri mikrofóne mám teraz predsedu Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, pána Mikuláša Strenka. S Michalom vás niečo spájalo.”
Mikuláš Strenk, predseda ZO Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov:
"Ja som štvrté pokolenie, ako bratanci a z hľadiska celoobecného pohľadu myslím si, že si zaslúži, že práve bratancovi Michalovi Strenkovi na základe rozhodnutia Ministerstva obrany Slovenskej republiky budeme odhaľovať pamätnú tabuľu na jeho rodnom dome."
Miroslav Minár:
“No a záverečné slovo patrí starostovi obce Mikulášovi Kaňovi.”
Mikuláš Kaňa, starosta obce Jarabina:
"Sme veľmi radi, schádzajú sa hostia z ministerstva obrany, ale aj zavítal mimoriadny splnomocnený veľvyslanec Spojených štátov amerických na Slovensku Rodolph Vallee. Tento akt znamená zadosťučinenie tohto, čo sme si predsavzali pred niekoľkými rokmi. Konkrétne pred šiestimi rokmi, keď sme odhaľovali obraz seržantovi Michalovi Strenkovi a vtedy vznikla myšlienka, že trebalo by postaviť nejaký pamätník, alebo pamätnú tabuľu seržantovi Michalovi Strenkovi. Túto vec sa nám aj podarilo zrealizovať a hrdina USA, seržant Michal Strenk, bude mať pietne miesto nielen na Arlingtonskom cintoríne, kde už navštívili aj naše ženy, naša folklórna skupina a veľa našich rodákov, ale bude ho mať aj vo vlastnom rodisku, na jeho vlastnom rodnom dome."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Slováci v 2. svetovej vojne bojovali na viacerých frontoch. Najviac však na východnom, v legendárnom 1. československom armádnom zbore generála Ludvíka Svobodu. S úctou na neho a svojich bojových druhov spomína brigádny generál Ján Iľanovský. Ján Iľanovský do slovenskej armády bol odvelený 1. októbra 1942. Dostal sa na Kaukaz, kde ako mnohí vojaci, aj on prebehol k Červenej armáde. Pri Melitupoli bol zranený a asi to sa mu stalo osudným. V tamojšej nemocnici sa totiž dozvedel, že v Jefremove sa formuje československá jednotka. Oznámil mu to osobne Marek Čulen.”
Ján Iľanovský, brigádny generál vo výslužbe:
“Za 14 dní pobytu prišiel a hovorí, je možnosť čerez štyri dňa prechodiť k Červenej armáde. Tak potom sme sa dohovorili a hovorili sme, no jesli je to možné, tak nebudeme ani deň tuná. No a s touto armádou som potom žil u 1 československého armádneho zboru. Robil som najprv ako paradesantný kurz, päť zoskokov, to bola prvá trieda. No a potom u protitankového oddielu, to bol môj kmeňový útvar, ale potom ma preložili, lebo tam boli kanóny 122-ky, mínomety a protitankové oddiely, tie sa spúšťali padákmi 324 štvorcových metrov to bolo. To som vtedy veľmi vážil a pochopil, že ako sme mohli vycvičiť 4000 vojakov. Veď to boli chlapci od sústruhu, od poľnohospodárstva, no to bolo niečo úžasné.”
Miroslav Minár:
“Keď sa v armádnom zbore dozvedeli, že Slovensku vypuklo povstanie, všetci chceli byť čím skôr doma. Nestalo sa tak hneď. Paradesantná brigáda bola nasadená do bojov v Karpatsko-duklianskej operácii. V Poľsku bol Ján Iľanovský zranený. Po doliečení pôsobil nakrátko v partizánskej brigáde veliteľa Jegorova a po oslobodení Liptovského Mikuláša sa opäť hlásil u armádneho zboru. Na svojho veliteľa, armádneho generála Ludvíka Svobodu, spomína.”
Ján Iľanovský:
“Keď sme bojovali u Liptovského Mikuláša, tak ja som robil na štábe u majora Sedláčka. To bol spravodajský dôstojník zboru. No a ma využíval preto, že som mal ako z práce v Slovenskom národnom povstaní, mal som všetky prostriedky, ktoré ma určovali, že som mohol vstúpiť do každého na Liptove. Od Popradu, po Ľubochňu som sa passerschein od náčelníka, teda od sekretára Deutsche Partei a Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, čiže mal som voľný priechod, preto ma využíval na príchody z našej strany do nepriateľského Liptovského Mikuláša. Hľadal ho Konev a generál Svoboda, to bol človek, ktorý nesedel na stoličke na štábe, ale vždycky aspoň dva razy v mesiaci musel prísť osobne na predný okraj a tam tú situáciu si overoval, či sme zbabelí, či nechceme bojovať, lebo je koniec vojny. Ale kto vedel v marci, vo februári, že 9. mája v Prahe skončí vojna? No a dosť na tom, že ten major Sedláček mi zavolal a hovorí, Honzíku, musíš hľadať a nájsť Svobodu, lebo keď ho stretneš, tak povedz, že musí sa spojiť s Konevom. V drevenom kostole v Smrečanoch, tam som ho našiel, tam bol, už bol generál, no a som hovoril, že pán generál, je prušvih, máte volať ihneď Koneva. A hovorí, proboha a co jsem udělal? Dosť na tom, tak hovorí děkujem, mne poďakoval vtedy rotnému a hovorí, no počkej, ale když je to tak súrne, tak oč jde? A ja hovorím, no asi ste povýšili. Hovorí, že veď som veliteľ zboru, ale on hovoril že ste nie už zboru, ale už ste minister národnej obrany novej vlády košickej.”
Miroslav Minár:
“V mene všetkých žijúcich veteránov Karpatsko-duklianskej operácie splatil brigádny generál Ján Iľanovský dlh voči svojim spolubojovníkom, ktorí v operácii zahynuli. Odhalil na Dukle sochu česko-slovenského vojaka. Bol to pre neho výnimočný deň.”
Ján Iľanovský:
“No tak ja som poprosil deti, lebo som týždeň po zápale pľúc a pohrudnice, hovorím, čo poviete na to, keď som sa prihlásil na Duklu. Splnil sa mi môj sen. Ja som nikdy nepovedal nie. Nesnažil som sa obabrať, oklamať veliteľa, povedal som pravdu, i keď to bolo tvrdé, ale mali ma radi. Mali ma radi oni a tým pádom som aj ja mal ich rád. Splnil som úlohy a mňa to tešilo, že som mohol zahlásiť kapitánovi Pazderkovi, môjmu veliteľovi, že pán kapitán, úloha splnená, buďte spokojný.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
"Do mozaiky dnešnej Plnej poľnej zapadne aj jedna zaujímavá história o vzniku a pôsobení Dunajskej flotily. Viac povie riaditeľ Vojenského historického ústavu ministerstva obrany, plukovník Miloslav Čaplovič."
Miloslav Čaplovič, riaditeľ Vojenského historického ústavu ministerstva obrany:
“Dunaj bol miestom, kde premávali vojnové lode už za starších čias, ale hlavne v 19. storočí sa začala budovať silná CK Dunajská flotila, takže na Dunaji mohli obyvatelia vidieť vojnové lode ako boli mínolovky, lode monitory. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v Československu žiadne z týchto lodí neostalo, čiže si museli budovať svoju vlastnú dunajskú flotilu a tieto lode pripadli v rámci delenia, časť zostala v Rakúsku, časť v Maďarsku a hlavne v Rumunsku a v Juhoslávii, vtedy Kráľovstvo Srbochorvátov a Slovincov. Čiže Československo si začalo budovať dunajskú flotilu, ktorá v rámci ženijného pluku 6 v roku 38 mala značnú bojovú silu a jej vlajkovou loďou bol hliadkový čln Prezident Masaryk, vybudovaný v Škodových závodoch v Komárne.”
GENERÁL
Miroslav Minár:
“V týchto dňoch si pripomíname výročie tragického úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika. Bol architektom vzniku československých légií a bez nich, ako nám kedysi povedal nebohý historik Marián Hronský, by nevznikol spoločný štát Čechov a Slovákov.”
Marián Hronský, historik:
“Práve po návrate zo srbského bojiska sa 13. decembra 1915 Štefánik stretol s Eduardom Benešom v Paríži. Toto sa datuje ako vstup Milana Rastislava Štefánika do služieb a na čelo československého zahraničného odboja, keď svojimi vysokými cieľmi a stykmi začal otvárať cestu vo vplyvných spoločenských a vojenských kruhoch aj Tomášovi Garriguemu Masarykovi a celej československej Národnej rade v Paríži, ktorá sa práve na podnet Milana Rastislava Štefánika utvorila vo februári 1916. Ona Štefánika, ako politika, diplomata a vojaka, poverila náborom i organizovaním slovenských a českých dobrovoľníkov s prvoradým cieľom dosiahnuť zriadenie samostatnej československej armády vo Francúzsku, či už zo zajatcov, alebo iných zdrojov, ktorá bude schopná bojovať na západnom fronte, ako hlavnom fronte 1. svetovej vojny, aby sa svet o nej dozvedel.”
Miroslav Minár:
“Priblížme našim poslucháčom miesta, kde všade boli nasadené československé légie.”
Marián Hronský:
“Na bojové nasadenie francúzskych légií sa viaže s bojmi na rieke Eisne a s urputnými obrannými bojmi pri obciach Terón a Chestá. Talianske légie boli zase nasadené v priestore medzi Gamským jazerom a riekou Adija. Kľúčovým bodom tejto obrany bola kóta 703, nazývaná Dos Alto. Pokiaľ išlo o ruské légie, tak vystúpenie ruských légií sa viaže rozhodne ako k najznámejšiemu tomu boju pri Zborove 2. júla 1917 a potom s ústupovými bojmi pri Bachmači na Sibíri, pri obsadení a ochrane Transsibírskej magistrály, keď armáda ešte neexistujúceho štátu potrebovala vlastne veľké územie. Dohodové štáty práve vďaka bojovému vystúpenie československých légií vo Francúzsku, Taliansku a Rusku, boli v dôsledku tohto vystúpenia boli Česi a Slováci uznávaný dohodovými veľmocami za spojenecký spolubojujúci národ, stojaci pravidelnej vojne proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku.”
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
