- Dátum: 09.10.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.11 MB
Plná poľná
[09.10.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Je piatok, päť minút po 21. hodine a to je čas, ktorý má na Rádiu Regina vyhradený dvojica Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Aj dnes majú pre vás pripravené zaujímavé informácie spred i spoza kasárenského plota.
Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Nový Covid-pavilón v Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku realitou.
* Uctili sme si hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie. Zapojili sa do nej aj ženy 1. československého armádneho zboru.
* Vojenskí hasiči z letísk cvičili rôzne zásahy v Centre výcviku Lešť, boli sme pri jednej z epizód.
* Výstava o pôsobení ženistov v Seredi potrvá už iba do 15. októbra.
* Akú cenu má mier. Napíšte o tom poviedku, alebo úvahu. Na víťazov tradičnej literárnej súťaže čakajú zaujímavé ceny."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
"Ústredná vojenská nemocnica Slovenského národného povstania Ružomberok zriadila v nevyužívaných priestoroch bývalej polikliniky pavilón na hospitalizáciu pacientov s nákazou Covid-19. K dispozícii má 42 lôžok, z toho 13 aj s možnosťou napojenia pacientov na umelú pľúcnu ventiláciu. Na slávnostnom prestrihnutí pásky bol minister obrany Jaroslav Naď, ktorého sprevádzal riaditeľ nemocnice, brigádny generál Vladimír Lengvarský. Zaznamenal to náš spolupracovník Milan Velecký."
Jaroslav Naď, minister obrany:
“Zhodou okolností práve v tom období keď to Slovensko veľmi potrebuje, sa nám podarilo dokončiť túto výraznú rekonštrukciu. Ústredná vojenská nemocnica slúžila ako tzv. červená nemocnica už aj v prípade prvej vlny a urobili skvelú robotu a teraz v rámci druhej vlny, ktorá je ako vidíte výrazne masívnejšia, je naozaj Ústredná vojenská nemocnica v Ružomberku kľúčovým hráčom z hľadiska poskytovania zdravotnej starostlivosti v tomto regióne, aj z celoslovenského hľadiska. Práve tá spádová oblasť, ktorá zahŕňa samozrejme Oravu, Liptov, tie oblasti, ktoré sú postihnuté nákazou veľmi intenzívne, tak tí pacienti prichádzajú k nám, do Ústrednej vojenskej nemocnice a tým pádom naozaj tá naplnenosť lôžok, určených na covidové ochorenie, je už hraničná a preto sme veľmi radi, že sa podarilo v tomto období naozaj prísť a otvoriť tento covidový pavilón, ktorý zabezpečí starostlivosť pre desiatky ďalších pacientov. Chcel by som veľmi pekne poďakovať tiež Marekovi Krajčimu, ministrovi zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý na základe veľmi dobrej partnerskej spolupráce, aj nášho priateľského vzťahu, dokázal uvoľniť 18 špičkových ventilátorov, ktoré všetky sú tu, v Ústrednej vojenskej nemocnici. To je naozaj veľký kredit aj voči pánovi generálovi Lengvarskému. Máme zabezpečený ako tento pavilón, tak nemocnicu, tak aj lekárov v rámci úradu hlavného lekára, vojenských lekárov a zdravotníkov. Keď už hovoríme o personále, tak naozaj sme nespali a od toho marca povedzme, sme naozaj zabezpečili výrazné množstvo ďalšieho personálu, ktorý bude nasaditeľný v prípade potreby. Boli realizované rôzne kurzy zdravotnícke. Doktorovi Lengvarskému, alebo generálovi Lengvarskému sa podarilo zabezpečiť tiež nových lekárov do systému, takže som veľmi rád za to a môžem naozaj ukľudniť ľudí a povedať, že napriek tomu, že nás nečakajú ľahké časy, tak sme na to pripravení oveľa lepšie, ako to bolo v prípade prvého kola.”
Vladimír Lengvarský, riaditeľ Ústrednej vojenskej nemocnice Ružomberok:
“Covidový pavilón bude iba jedným z poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pre tzv. covidových pacientov. Sme začali v podstate reprofilizáciu lôžok aj v areáli Ústrednej vojenskej nemocnice na Ulici Miloša Vesela, kde teda je pripravené aj kožné oddelenie, je pripravená interná klinika, neurologické oddelenie alebo neurologická klinika, takisto chirurgické odbory na príjem pacientov, ktorí budú potrebovať špeciálnu starostlivosť. Dneska v podstate môžeme vo veľmi rýchlej dobe reprofilizovať lôžka a aktuálne reagovať na požiadavky, ktoré sú na nás kladené. Chcel by som poďakovať aj personálu, ktorý tu pracuje a bude pracovať, za veľmi vysoké nasadenie pri príprave tohto pavilónu a verím tomu, že to spoločnými silami zvládneme. Ďalej tie rekonštrukčné práce pokračujú, pretože my presťahovaním infekčnej kliniky do týchto priestorov ju budeme vylepšovať, dokončovať tak, aby v priebehu mesiaca, maximálne dvoch, sme aj túto kapacitu vylepšili. Politika rušenia infekčných a pľúcnych oddelení, ktorá tu bola pred nejakými rokmi sa nám vypomstila, pretože tých infekčných kliník je málo a sú nie vo veľmi dobrom stav. Tým, že spustíme prevádzku tu, môžeme intenzívne rekonštruovať infekčnú kliniku tak, aby sa ten počet lôžok v podstate zdvojnásobil pre tých pacientov, ktorých potrebujeme na Covid liečiť.”
Miroslav Minár:
K tejto téme pripájame aktuálnu informáciu zo včerajšieho dňa. Po náraste počtu nakazených koronavírusom regiónoch Orava a Liptov pristúpila Ústredná vojenská nemocnica Slovenského národného povstania v Ružomberku k reprofilizácii lôžok. Ako informovala hovorkyňa nemocnice Petra Dišková, podľa zákona o hospodárskej mobilizácii nemocnica reprofilizovala na viacerých oddeleniach a klinikách 69 lôžok. Celkovo tak má ružomberská nemocnica k dispozícii 107 lôžok pre pacientov s ochorením Covid-19."
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
"Súčasné opatrenia, spojené s pandémiou, neumožnili zorganizovať spomienkové stretnutia na Dukle a vo Svidníku pri príležitosti 76. výročia hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie. Napriek tomu vzdať úctu a česť statočným bojovníkom na Dukle prišli predseda Vlády Slovenskej republiky Igor Matovič a minister obrany Jaroslav Naď. Do bojov o Dukliansky priesmyk sa v rámci rozsiahlej operácie zapojili aj stovky žien, vojačky legendárneho 1. československého armádneho zboru. Načreli sme do bohatého archívu a v Plnej poľnej vám niektoré z týchto odvážnych žien teraz predstavíme."
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Rok 1940, Sovietsky zväz, Buzuluk, Orenburská oblasť. Tu sa začiatkom roka zhromaždili emigranti, ktorí odišli z Československa potom, ako ho Hitler násilne rozdelil. A práve tu vznikla aj prvá vojenská jednotka rozbitého Československa, 1. československý armádny zbor. Na svojom začiatku mal necelú tisícku vojakov, československých emigrantov a Čechov a Slovákov žijúcich na území Sovietskeho zväzu. Jeho súčasťou bolo aj 38 žien. Od čias husitských vojenskom v 15. storočí tak išlo o prvé československé ženy, ktoré si oficiálne mohli obliecť vojenskú uniformu. S ich účasťou v armáde však bol problém. Vtedajší československý branný zákon totiž neumožňoval vstup žien do armády a proti ich nasadeniu bola aj londýnske exilová vláda. Vtedy zasiahol generál Ludvík Svoboda a presadil, aby do zboru mohli vstúpiť aj ženské dobrovoľníčky. Počas ďalších troch rokov vstúpilo do 1. československého armádneho zboru ešte ďalších šesť stoviek žien a 11 tisíc mužov. Československé kapitánky, majorky, podplukovníčky a jedna plukovníčka sa s 1. československým armádnym zborom zúčastnili nielen bitky o Kyjev, ale aj o údolie smrti, Dukliansky priesmyk. Po skončení vojny sa tieto ženy vrátili k civilnému životu. Prvýkrát sa stretli až v roku 1962 na besede v Prešove, kde bol aj náš rozhlasový mikrofón. Kto vlastne boli tieto vojačky? To povie v príspevku Dušany Nôškovej historik Jozef Rodák.”
Jozef Rodák, historik:
“Utiekli vlastne zo svojej už vtedy rozbitej vlasti, keďže Československo už neexistovalo a emigrovali hlavne z rasových alebo politických dôvodov. Ďalej to boli najmä ženy, ktoré boli pre nelegálny prechod sovietskej hranice sovietskymi orgánmi zadržané a odsúdené do pracovných táborov a napokon aj ženy zo slovenských a českých rodín, ktoré boli dlhodobo usadené na území Sovietskeho zväzu.”
Muž:
“Matilda Braunová zo Žiliny.”
Matilda Braunová, členka 1. československého armádneho zboru:
“Bolo to 8. marca 1940, keď sme prišli skupina politických emigrantov do mestečka Surovikino, vtedy v Stalingradskej oblasti. Prišli sme sem po veľmi ťažkej ceste. Prešli sme 700 kilometrov ostreľovaným horiacim Poľskom. Ja som mala so sebou ešte malé decko a išli sme peši 700 kilometrov.”
Jozef Rodák:
“Naše ženy československé potom, ako vstúpili do československej vojenskej jednotky, potrebovali určitý čas na adaptáciu na nové vojenské podmienky, lebo v živote nevykonávali vojenskú funkciu, keďže to v Československu nebolo možné. Keď ženy sa stali súčasťou našej vojenskej jednotky, tak samozrejme ten výcvik pre mužov a ženy sa nelíšil, bol rovnaký, čiže museli absolvovať výcvik streľby, hod granátom a nácvik kopania zákopov a podobne. V Buzuluku, kde sa sformovala naša československá jednotka, bývali ženy v kasárňach. Na izbách ich bolo dokonca až 50, pričom spali na jednoduchých lôžkach, tzv. palandách. Až po absolvovaní nejakého základného výcviku boli ženy prideľované, to znamená, že buď vykonávali práce v práčovni, v kuchyni, buď ako osvetové pracovníčky. Zozačiatku pôsobili ženy v našej vojenskej jednotke ako zdravotné sestry, alebo tú zdravotnícku a sociálnu činnosť vykonávali. Nie je výnimkou, že v rámci našej československej vojenskej jednotky sa uzatvárali manželstvá medzi vojakmi a vojačkami.”
Muž:
“Berta Laudanová, prvá frontová mamička.”
Berta Laudanová, prvá frontová mamička:
“Prišla som do Buzuluku ako 13. Zdieľala som s nimi rovnaký osud tvrdého výcviku atď., až som musela tvrdý výcvik prerušiť, pretože sa zistilo, že očakávam rodinu. No bolo mi to, aby som sa úprimne priznala, ľúto, pretože som vedela, že všetci sa pripravovali na odchod na front a ja som musela ostať v Buzuluku. Všetky moje najlepšie kamarátky odišli a nebolo to také ľahké. Vo februári, práve na deň keď prišla tá radostná správa, že pod Stalingradom bolo dosiahnuté veľké víťazstvo, ktoré prinieslo taký veľký prevrat, sa mi narodil syn. Bolo rozhodnuté, že my ostatné, ktoré sme sa rozhodli tam svoje deti nechať, že nastúpime do jednotky. Tak môj malý mal vtedy myslím 16 mesiacov, keď som ho tam nechala s ťažkým srdcom. Pretože som vedela, čo je moja povinnosť, tak som sa rozhodla, že predsa len pôjdem k jednotke.”
Jozef Rodák:
“Okrem toho, že ženy bojovali alebo obsluhovali protilietadlový kanón, tak takisto sa zúčastnili výcviku 2. československej paradesantnej brigád, kde absolvovali špeciálny parašutistický výcvik a tieto ženy potom samozrejme, takisto ako muži, skákali z balónov a lietadiel. Takisto pôsobili aj počas duklianskych bojov ako parašutistky.”
Muž:
“Margita Lánska.”
Margita Lánska, členka 1. československého armádneho zboru:
“Prišli sme na Duklu, bola som v delostreleckom pluku a tam sme zažili veľký boj. Odtiahla som 150 ranených odtiahla na svojich pleciach. Na mňa ruský generál kričal - Kuda ty idioš, čerty tudá nesut, tam budeš bitá. A mne nič nebolo, ťahala som jedného ruského majora na chrbte, pozerám na tú krv a hovorila som, ježišmária, veď od má nohu rozbitú. Boli sme v doline, hory sú vysoko, tak pozrela som sa a on nás videl úplne ako na dlani, tak mu priamo do hlavy trafil, že on bol na mne mŕtvy a mala som ho odtiahnuť len kúsoček. Skočila som a hovorím, ježišmária, čo teraz? On je mŕtvy, ja som ho nedotiahla. Veliteľ náš, Radan, kričal na mňa, tak ho nechaj a poď sa schovať. Hovorila som, nie, tam sú ešte ranení. A on hovorí, nie, nemôžeš tam ísť. Ja som hovorila, ja tam musím ísť. On hovorí, tak ty budeš zabitá a čo tam pomôžeš? Išla som tam, ale tam už potom stíchla paľba, naši zaútočili a tým som zostala nažive.”
Jozef Rodák:
“Od februára 42 do 6. októbra 44 slúžilo v 1. československom armádnom zbore dovedna 970 žien.”
Muž:
“Zoša Šajmanová.”
Zoša Šajmanová, členka 1. československého armádneho zboru:
“Keď sme boli pri Vladimirovej, Nemci všetky sily hodili na Duklu. Ranení padali ako muchy. Človek už nevedel kam by skočil, koho by skôr ošetril. Samozrejme, o mŕtvych sa už nehovorí, tí zostali ležať, ale aspoň tých ťažko ranených sa človek snažil ošetriť a tak. Tak sme ich ošetrovali a nakladali na autá, odvážali do nemocníc. Keď ten boj trošku utíchol a ranených som vypravila, všetkých ošetrila, tak išiel jeden ruský kapitán, čo bol náš armádny filmár a videl ako som išla, bola som už veľmi unavená a volal ma, aby som išla s ním. Bola som taká unavená, že som nevládala ani na to auto vyliezť. Čiže on ma vytiahol, posadil si na do klina a keď tie míny tak veľmi praskali, ja som si hlavu tak dala pod jeho bradu a jeho to zabilo a ja som zostala, ako vidíte, nažive.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS, v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. V ďalšej časti relácie vám priblížime výcvik vojenských hasičov, pôsobiacich vo vzdušných silách, pozveme vás na výstavu dokumentujúcu pôsobenie ženistov v Seredi a povieme vám, ako sa môžete zapojiť do literárnej súťaže, ktorú vyhlásil minister obrany Jaroslav Naď v spolupráci s rezortnými časopisom Obrana. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
“V obmedzenom režime sa v tomto týždni v Centre výcviku Lešť uskutočnilo tradičné cvičenie vojenských hasičov vzdušných síl. O význame týchto cvičení hovorí riadiaci tohtoročného cvičenia, podplukovník Róbert Semček.”
Róbert Semček, riadiaci cvičenia:
“Sme sa my zamerali hlavne na vlastne našich nových príslušníkov hasičských jednotiek, ktorých chceme viac-menej tak metodicky precvičiť pri plnení úloh, súvisiacich jednak s opatreniami bezpečnosti a ochrany leteckej prevádzky a samotnej pomoci pri asistenčných službách v rámci domáceho krízového manažmentu. Bude to hlavne hasenie požiaru leteckej techniky, potom pád vrtuľníka, kde sa zameriame na záchranu leteckej posádky a potom v rámci toho domáceho krízového manažmentu, tak ako som spomenul, precvičíme aj hromadné nehody, to znamená havária vlaku, resp. havária autobusu. Pre ozbrojené sily je to veľmi dobrá príležitosť jednak na výmenu skúseností medzi civilnými a vojenskými zložkami, hlavne čo sa týka jednotlivých operačných postupov pri plnení úloh záchrany.”
Miroslav Minár:
“Minulý rok sa stala veľmi nešťastná udalosť blízko Nitry. Zasahovali aj tam vaši ľudia?”
Róbert Semček:
“Pravdaže. Je to jedna z našich hlavných úloh. To znamená aj pozemná pátracia záchranná služba, ktorá vlastne je aktivovaná vždy pri nejakej leteckej nehode, leteckej katastrofe. Je aktivovaná a nasadená jednak v dohľadaní, alebo pomoc posádke, ktorá prakticky aj prežila samotnú leteckú nehodu a zároveň ide o dohľadanie jednotlivých častí leteckej techniky, pretože je to dôležité jednak z hľadiska rozboru následne nehody a zároveň na kompletizáciu toho zbytku, alebo toho, čo zostane po tej leteckej nehode.”
Miroslav Minár:
“Poďme teraz do operačnej miestnosti, kde službukonajúci vojaci prijali hlásenie o havárii vrtuľníka.”
Róbert Semček:
“V 99 % naša vojenská hasičská jednotka, resp. operačná zložka tejto vojenskej hasičskej jednotky dostáva povel z veže riadenia, kde riadiaci letovej prevádzky jednak má informácie od osádky lietadla, že je v núdzi, že prichádza k vzniku nejakej kritickej situácii, alebo vlastne druhá možnosť je, že zase ten riadiaci letovej prevádzky má o celej situácii, optický prehľad o celej situácii na letisku a prvý môže spozorovať ten požiar, pretože jednak je na vyvýšenom pracovisku, má prehľad na celý perimeter letiska, vidí všetky udalosti, ktoré tu vznikajú na samotnom letisku.”
Z rozhovoru s operátorom:
“Hasiči Sliač,hasiči Sliač, tu Kopis, príjem.”
“Hasiči Sliač na príjme.”
“Hasiči Sliač, tu Kopis. Máme nahlásenú leteckú nehodu. Jedná sa o vojenský vrtuľník Mi-24, padol vo Výcvikovom priestore Lešť, je bez výzbroje, vykonajte výjazd. Príjem.”
“Operačné, tu hasiči Sliač, práve som rozumel, nehoda vrtuľníka Mi24 v priestore Centra výcviku Lešť, vrtuľník bez výzbroje, vykonávam výjazd, príjem.”
“Tu Kopis, rozumiem, vďaka.”
Miroslav Minár:
“No v tejto chvíli už k havarovanému vrtuľníku prichádza na svojich vozidlách zásahová jednotka. ČO bude nasledovať, tak to už povie nadporučík Patrik Tyšler.”
Patrik Tyšler, člen zásahovej jednotky:
“Bližšie neboli špecifikované zranenia. Na tomto vrtuľníku sa nachádzajú aj osoby. Veliteľ zásahu zaujal útočné pozície s hasičskou technikou. Aktuálny zásah prebieha pomocou lafety na ťažkú penu. Po uhasení vrtuľníka bude nasledovať prvotný prieskum a následne uhasenie pomocou ďalších prúdnic a následné chladenie vrtuľníka.”
Miroslav Minár:
“Operačné stredisko malo takú informáciu, že tento vrtuľník, to je bojový vrtuľník Mi-24, že nemá v podvese ani na palube muníciu. Napriek tomu teda ten prieskum musí byť.”
Patrik Tyšler:
“Musí byť z dôvodu overenia si informácií, ktoré boli potvrdené operačným stredisko, ale aj následným prieskumom, či sa nachádzajú tam osoby a aké majú početné zranenia.”
Z hlásenia prieskumníka:
“Vypli sme baterky, palivo, rotor. Máme tam dvoch zranených. Zistite stav a vyberte, ak sa dá.”
Miroslav Minár:
“Takže toto je prvé hlásenie, ktoré prieskum zistil vo vnútri na palube vrtuľníka.”
Nadrotmajster Baňár, veliteľ vojenskej hasičskej jednotky Sliač."
“Áno. Počas prieskumu sme zistili, že na palube vrtuľníka sa nachádzajú dve zranené osoby. Kolegovia momentálne preverujú v akom zdravotnom stave sú a ďalší zásahový sektor objavil tri osoby mimo vrtuľníka. Požiar bol uhasená a našli sme tieto dve zranené osoby a začíname s ich transportom. Ja som nadrotmajster Baňár, veliteľ vojenskej hasičskej jednotky Sliač.”
Miroslav Minár:
“Činnosť zásahových jednotiek pozorne sledoval aj hlavný hasič vzdušných síl, kapitán Ján Leško.”
Ján Leško, hlavný hasič vzdušných síl:
“Je to jeden zo zásahov, ktorý sa naučili aj v tom manstone, tzv. quick attac, rýchly zásah. Podstatou toho celého je v čo najkratšej dobe, s čím najbližšej vzdialenosti, pri dodržaní všetkých bezpečnostných zásad, zahasiť tú horiacu leteckú techniku.”
Miroslav Minár:
“Takže spokojná zatiaľ.”
Ján Leško:
“Áno.”
Miroslav Minár:
“Zdá sa, že zásah bol úspešný, lebo v tejto chvíli dvaja hasiči sa už odstrojujú, dávajú si dole masky.”
Juraj Murček, vojenský hasič:
“Desiatnik Murček Juraj.”
Jaroslav Slaný, vojenský hasič:
“Čatár Slaný Jaroslav. Vedeli sme sa orientovať, bolo to náročné, ale sme na to školení a cvičení.”
Juraj Murček:
“Pracujeme už niekoľko rokov na útvare Sliač a toto je nejaké šieste cvičenie, ktoré vykonávame na Lešti. Je dosť dôležité, aby sme sa pripravovali a sú veľmi dôležité tieto cvičenia ktoré tu máme a vieme si to na vlastnej koži vyskúšať v tej danej situácii čo sa bude diať.”
Jaroslav Slaný:
“Snažíme sa aj cvičiť týchto našich nováčikov a myslím si, že boli dobrí a veľmi dobrí.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Pôsobeniu ženijného vojska v Seredi je venovaná výstava s názvom Z histórie ženijného vojska v Seredi. Pozor, potrvá už iba do 15. októbra a v rozhovore s veteránmi, podplukovníkom vo výslužbe Ondrejom Urbanom, plukovníkom vo výslužbe Danielom Držíkom a podplukovníkom vo výslužbe Rudolfom Tóthom vás na ňu pozýva náš spolupracovník Martin Jurčo.”
Vojenský veterán:
“Na tejto výstave sme použili rôzne materiály, ktoré sú z dobovej tlače, z archívu Vojenského historického ústavu, zo zbierok jednotlivých príslušníkov bývalých útvarov tu v Seredi, fotografické materiály najmä a ich spomienky tak, aby sme zmapovali vývoj ženijného vojska tu v Seredi. Tých útvarov ktoré tu boli, tu bolo pomerne veľa. Začalo to tým, že v roku 1936 sem prišiel náhradný prápor ženijného pluku 3, ktorý sídlil vtedy v Komárne a tu sa nasťahoval náhradný prápor, ktorý vlastne robil príjem nových príslušníkov pluku a zároveň skladoval tu materiál pluku, ktorý bol potrebný pri mobilizácii.”
Martin Jurčo, spolupracovník Plnej poľnej:
“Asi zrejme postupne sa budovali aj objekty.”
Vojenský veterán:
“V roku 1935 zverejnilo mesto výzvu na obstarávanie stavebnej firmy, ktorá by stavala kasárne, ktoré mali byť venované ženistom, ktorí potom neskoršie sme nazývali staré kasárne a sú to tie kasárne, v ktorých bol cez 2. svetovú vojnu umiestnený pracovný tábor židov a neskôr koncentračný tábor z toho urobili Nemci. Od roku 1938 sa začali budovať nové kasárne tzv., ktoré boli určené pre umiestnenie jazdeckých jednotiek.”
Martin Jurčo:
“Súčasná generácia mladých ľudí, ktorá neabsolvovala základnú vojenskú službu sa možno tak pýta, čo robilo vlastne ženijné vojsko? Aké boli všetky jeho úlohy?”
Vojenský veterán:
“Ženisti vždycky boli tam, kde ich bolo treba. Ja som prežil ako ani nie trištvrte roka som bol dôstojník v roku 1965, kde som bol zasadený už vtedy tu na južnom Slovensku pri tých povodniach. Neviem, ktorý chlapec by taký mladý by tam aj išiel. Bohužiaľ, musel som, taký bol rozkaz.”
Vojenský veterán:
"Bola vytvorená 1. ženijná brigáda, ktorá je predchodkyňou všetkých ženijných útvarov, ktoré na Slovensku pôsobili. Dostali úlohu vybudovať všetky mosty, ktoré boli vyhodené do vzduchu Nemcami pri ústupe, ďalej odmínovať celé územie v podstate Slovenska a najmä východné Slovensko, kde prebiehali tie najväčšie boje. Vez zimu, keď sa nahromadil ľad, zablokoval vodu, tak museli zasahovať ženisti, napríklad v Bratislave v 46. dokonca prišli ôsmi o život, keď im vybuchli trhaviny, ktorými mali ten ľad odstrániť a toto sa opakovalo každý rok až do vybudovania Vážskej kaskády, keď už to teda nebolo také časté, ale pri každej väčšej vode ženisti zasahovali.
Vojenský veterán:
“Za tých 70 rokov dovolím si povedať, že každé 2-3 roky bola reorganizácia. V určitom období sme dokonca cvičil pre celú armády odborníkov, lebo túto techniku, ktorou tieto jednotky boli vybavené, bolo treba špeciálnych odborníkov. Boli to desaťtisíce ľudí, ktorí boli v civile, lebo celá rada našej techniky vlastne sa aj používala a používa aj dneska. Oni to boli desiatky zásahov, od malých zásahov, kde zasahovalo niekoľko ľudí, ale bola tam hromada životov zakaždým za tým, až po veliké, kde boli nasadzované celé veľké jednotky. Len za posledné roky mojej služby, keď som bol vo funkcii veliteľa ženijnej brigády, do roka to bolo minimálne 5-6 akcií. Môj prvý kontakt s pomocou, ako poručík keď som došiel v 75., bolo v 76. napríklad havária lietadla v Bratislave, kde aj tuná s podplukovníkom Tóthom sme, ja niekoľko hodín som tam bol, on tam bol niekoľko dní a možno že týždňov a nič príjemného, na čo by bolo spomínať, nie je. Na druhej strane je napríklad, kde spolu s ním som zasa bol v 97., na záchrane deciek, ktoré sa tuná dostali do situácie, že bolo riziko, že pomrznú, tam sme boli asi piati. Ale niekoľko desiatok deckám sme zachránili minimálne zdravie, keď nie životy. Že sme išli sami do rizika, to si človek uvedomí až potom. Keď si spomeniem zásah v Piešťanoch pri povodni, keď sme v podstate riešili otázku, aby Piešťany nedostali zásah tej prívalovej vody. Podarilo sa, šili sme ďalej.”
Martin Jurčo:
“Asi zrejme o každom takomto zásahu by sa dala napísať možno celá kniha, pretože vidíme to aj podľa tejto výstavy, podľa tých fotografií, ktoré sú živé, najmä teda ak sme hovorili to obdobie po 2. svetovej vojne, ale rovnako asi by ste takto mohli rozprávať z každého toho zásahu ten príbeh svoj.”
Vojenský veterán:
“Ja som bol technický funkcionár. Kde horelo, kde tiekla voda, alebo niečo, všade som bol. Bol som na východe, kde voda podmyla oblúk plynovodu. Najhoršie mi bolo lietadlo v Bratislave, kde mi bolo tak úzko na tom, ako sme vyťahovali tých ľudí, konkrétne ja som mal banských potápačov na starosti. Celú noc s nimi, ráno sme trošku spali, potom išli znova naspäť. Oni najviac ľudí vytiahli. A teraz si zoberte, že tam stojíte, ako ťahajú von, aký je to pocit. No hocikde sme boli, všade boli ako by som povedal takéto minúty, kde človeku aj to srdce zabolelo. Konkrétne tam na Dunaji. Keď som ja tam prišiel ráno o tretej na hrádzu a tak som videl tam tú vodu, tak som sa aj zľakol i keď som bol ženista, i keď som bol cvičený a tam som mal 20 vojakov, s ktorými sme robili opatrenia, aby nepretrhli sa hrádze.”
Vojenský veterán:
“Príchodom, zahájením profesionalizácie, bol vytvorený samostatný ženijný prápor, nahradili sme postupne vojakov základnej služby profesionálmi. To dobré meno, s čím sa republika chváli, že ženisti v zahraničí na misiách dosahujú výsledky, tak to je práve výsledok týchto chlapcov. Tam sa zúročujú tie skúsenosti, ktoré za tých desiatky rokov nazbierali ich predchodcovia a dovolím si povedať, že narobia nám hanbu a verím, že udržia tú latku tam, kde bola nasadená kedysi.”
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
"Do 22. novembra môžu študenti stredných a vysokých škôl posielať na adresu ministerstva obrany svoje poviedky a úvahy v slovenskom jazyku na tému Akú cenu má mier. V poradí už 16. ročník literárnej súťaže vyhlásil minister obrany Jaroslav Naď v spolupráci s rezortným časopisom Obrana. Všetky podstatné informácie k samotnej súťaži nájdete na webovej stránke ministerstva obrany, alebo na sociálnych sieťach. Tam sa tiež dozviete, že sú pre vás pripravené zaujímavé ceny. Víťazi na prvých troch miestach v oboch kategóriách si medzi sebou rozdelia totiž 500, 400 a 300 eur. No čo poviete? Slušné, nie? Tak hor sa do písania."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
