Armádny magazín Rádia Regina bude dnes výnimočný. Pozvanie do vysielania totiž prijali výnimoční ľudia. Rytier rádu Silvestra Pápeža i mladá študentka, ktorej nie sú cudzie bezpečnostné riziká sveta. Príjemné chvíle s Plnou poľnou vám želá Petra BIHÁRIOVÁ.
- Dátum: 18.04.2009
- Dĺžka: 11:08 min.
- Veľkosť súboru: 10.2 MB
P. BIHÁRIOVÁ:
"Stál pri zrode duchovnej služby v našich Ozbrojených silách a Pápež Benedikt XVI ho za jeho zásluhy vyznamenal titulom Rytier rádu Silvestra Pápeža, ktorým sa môže popýšiť naozaj len zopár Slovákov. Prvým rytierom v slovenských Ozbrojených silách je major Tibor UJLACKÝ, kancelár ordinariátu Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov Slovenskej republiky."
T. UJLACKÝ:
"Pre mňa to v prvom rade znamená veľkú bázeň, bázeň pred tým čestným titulom. Ani teraz sa necítim hoden toho, že som takéto významné ocenenie od Svätého Otca dostal, pretože čo viem, takéto ocenenie dostávajú ľudia na sklonku života za celoživotné dielo a ja si myslím, že v štyridsiatich rokoch mám ešte ten život relatívne pred sebou, aspoň teda veľkú časť toho pracovného obdobia a ja si myslím, že ešte mám čo urobiť. Svätému Otcovi sa nepatrí odporovať, treba to s úctou a pokorou prijať a ja sa to aj teraz snažím takto aj v pokore prijať. Pri tej príležitosti musím povedať, že to nie je len môj úspech, pretože viete, človek sám by nič nedokázal. Prirodzene, k tomu potrebuje aj božiu pomoc a tej sa mi dostalo vo veľkom množstve. Ja hovorím, že je to úspech aj celého ordinariátu Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov. Ja ho teda venujem celému ordinariátu, pretože naozaj keby som bol sám, tak by som sám nič nedokázal a preto som vďačný všetkým ľuďom, ktorí za celú tú moju kariéru alebo za tých neviem osemnásť, devätnásť rokov čo sa krútim vlastne v týchto vodách, tak mi pomáhali, od jednoduchých kňazov, či už vojenských, policajných väzenských, cez otca biskupa samozrejme, nášho vojenského ordinára, s ktorým som ale ja už spolupracoval oveľa dávnejšie ešte v Nitre a do tohto počtu samozrejme nemôžem zabudnúť na otca kardinála KORCA, ktorý takisto veľkou mierou podporoval ma, povzbudzoval v tých dielach ešte v Nitre, aby som naozaj niekoho neopomenul, aj keď určite opomeniem, tak samozrejme nemôžem zabudnúť na svoju rodinu, manželku, dcéru, rodičov, krstných rodičov a všetkých možných blízkych, ktorí ma tiež podporovali. Ďakujem aj všetkým ľuďom, ktorí pracujú na ministerstve obrany, alebo teda spolupracovali so mnou počas tých rokov na ministerstve obrany, ale aj z iných zložiek, či už ministerstva vnútra, ministerstva spravodlivosti a z tých ozbrojených zložiek, ktoré pod tieto rezorty patria."
P. BIHÁRIOVÁ:
"S týmto rádom sú spojené právomoci a privilégiá. K čomu vás teda oprávňujú?"
T. UJLACKÝ:
"Priznám sa vám, vôbec neviem, aké sú tie privilégiá, ktoré mi Svätý Otec dal. Vravím, ako som to vôbec nečakal, tak ešte stále som to nerozchodil a nerozdýchal. Vravím, je to veľmi vážne ocenenie a cítim to ako veľkú zodpovednosť a výzvu v prvom rade do ďalšej práce, pretože si myslím, že ešte mám čo povedať a ešte môžem veľa toho dobrého urobiť, tak preto nejako tieto veci, ktoré s tým súvisia, som ešte nejako nerozoberal, tuším o jednom jedinom, ktoré je teda veľmi vzácne privilégium, vraj mám právo po každom keď prídem do Vatikánu alebo keď aj Svätý Otec odíde z Vatikánu a príde niekde, trebárs na Slovensko keby prišiel, tak ako rytier mám právo teda byť ním prijatý, mám právo sa mu predstaviť. Je to také z privilégií, že teda mám právo sa zúčastňovať jeho svätých omší, tam niekde hore sedieť, tam v tej blízkosti kde sedia len veľvyslanci, králi a monarchovia, takže to je jedno z takých by som povedal takých pekných privilégií a takých možno príjemných, je to taká teda pocta. Ale hovorím prirodzene, že medzi tými privilégiami cítim aj určitý záväzok a zodpovednosť do budúcna, že teda nemôžem už teraz poľaviť a skôr musím ešte viacej tú aktivitu vybičovať a ťahať ďalej v tej svojej práci."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Toto ocenenie ste dostali za rozvoj katolíckej cirkvi, za vašu prácu a obzvlášť za duchovnú službu v Ozbrojených silách. Ako si vy spomínate na začiatky tejto duchovnej služby v Ozbrojených silách, čo bolo podľa vás najťažšie?"
T. UJLACKÝ:
"No tak naozaj to sa musím asi vrátiť úplne niekde dozadu, kdesi na začiatok, keď po revolúcii som sa rozhodoval vlastne čo ďalej, bol som vlastne v tých časoch na Vysokej vojenskej leteckej škole v Košiciach, kde ale žiaľ práve pre to minulé obdobie mi nebolo umožnené vlastne doštudovať a vyštudovať to, čo som chcel. No a keďže som hľadal nejaký svoj ďalší zmysel života, no a preto som vlastne v tých deväťdesiatych rokoch sa viac začal intenzívnejšie zaujímať o prácu pre cirkev, ktorá vlastne vychádzala dá sa povedať na verejnosť, začala sa vlastne vzmáhať. V tom období tak začala nejako rezonovať aj otázka môjho ďalšieho pôsobenia v Ozbrojených silách. Ja som chcel pôvodne odísť a vlastne v tých deväťdesiatych rokoch, keď som pracoval v Nitre, vtedy to bola Vojenská stredná škola, kde som robil vlastne medzi tými študentmi tejto školy kvázi takého ako vychovávateľa, ľudovo povedané, tak v tomto období som tak preniesol tú svoju aktivitu z toho civilu aj za múry kasární a v tom období sa začali vlastne objavovať, kňazi vstupovali aj medzi vojakov. Viem, že pán kardinál KOREC, vtedy ešte ako nitriansky biskup, mal prvé kontakty s generalitou Armády Slovenskej republiky vtedajšej, takže mal prednášku aj v Trenčíne na Generálnom štábe, takže začalo sa tak vlastne ozývať také volanie armády po vojenských kaplánoch, pretože voľakedy tí vojenskí kapláni aj u nás boli. Samozrejme, že v tých päťdesiatych rokoch museli opustiť armádu a vlastne celá armáda začala byť taká vlastne ateizovaná. No a potom vlastne v tom 89-om, v tých deväťdesiatych rokoch, teda začalo toto také nejaké znovu oživovanie aj tohto tu, pretože aj prirodzene, že aj v armáde boli ľudia, ktorí v skrytosti boli veriaci, hej tajne chodili do kostolov, tajne sa ženili mnohí dôstojníci, žiaľ, nedalo sa to verejne, pretože im hrozili, že potom budú musieť opustiť armádu, bohužiaľ vtedy bol taký systém. V tých deväťdesiatich rokoch začala cirkev vstupovať aj do prostredia Ozbrojených síl, to boli tie prvé vstupy kňazov, ktorí prichádzali na prednášky vojakov a začali im hovoriť niečo aj o existencii cirkvi, o náboženstve a podobne. Bol to prirodzený proces. No a ja som v tomto období teda tak nejako preniesol svoju aktivitu z civilného prostredia aj cez múry kasární do tejto vojenskej školy. Dostal som taký nápad, že by sme mohli v tej nitrianskej vojenskej škole vybudovať vojenskú kaplnku. Tento nápad sa zase vďaka mnohým ďalším ľuďom samozrejme, lebo sám by som to nedokázal, ale našiel som pochopenie aj u velenia tej vojenskej základne, ale hlavne našiel som pochopenie aj u nitrianskeho biskupa vtedajšieho pána kardinála KORCA, ktorý moju takúto ponuku alebo takúto výzvu prijal a vlastne spoločnými silami sme dali dokopy prvú vojenskú kaplnku po vlastne takmer päťdesiatich rokoch neexistencie vo vojenskom priestore. Tá kaplnka bola v 94-om roku požehnaná a uvedená do prevádzky. Bola zasvätená svätému Fabiánovi a Šebastiánovi, rímskemu mučeníkovi, ktorý bol patrónom vojakom a dnes už je aj patrón našej vojenskej diecézy. No a tam sa to začalo vlastne, pretože od tých čias začala Konferencia biskupov také intenzívnejšie rozhovory s velením vtedajšej Armády Slovenskej republiky, s ministerstvom obrany a začalo sa otvorene uvažovať o vstupe kňazov do Ozbrojených síl a toto všetko sa naplnilo v 95-om roku, kedy na ministerstvo obrany nastúpili prví kňazi, jeden z katolíckej cirkvi, to bol plukovník Ignác JURUŠ a zástupca evanjelickej cirkvi na Slovensku pán profesor KISS. Títo dvaja reprezentanti cirkví, slovenských cirkví, začali vlastne robiť všetko preto, aby v 95-om roku mohol vzniknúť na ministerstve obrany takzvaný Úrad vojenských duchovných. Vlastne v tom 95-om roku som na ten úrad Vojenských duchovných prišiel aj ja a dostal som také pozvanie, takú ponuku vzhľadom na to, že vedeli o mojich aktivitách v Nitre, no a tak som sa vlastne dostal k tomu zrodu vlastne duchovnej služby."
NATO A MY, MY A NATO
P. BIHÁRIOVÁ:
"Do literárnej súťaže ministerstva obrany, obsahovo vyjadrenou témou - Cítim sa bezpečne v 21. storočí, sa prihlásili desiatky mladých spisovateľov z radov stredoškolských a vysokoškolských študentov. Ich eseje, úvahy i príbehy možno ponúknu námety na riešenia bezpečnostných problémov vo svete. Ale nepredbiehajme. Zo zaslaných prác, ktoré nás zaujali, sme vyžrebovali niektorých tvorcov a chceli sme ich spoznať bližšie a to nielen v súvislosti s bezpečnostnými problémami našej planéty. Prvú sme oslovili stredoškoláčku Janku BIELIKOVÚ."
J. BIELIKOVÁ:
"Volám sa Janka, mám 16 rokov a študujem na Bilingválnom gymnáziu Milana Hodžu v Sučanoch, som z Považskej Bystrice."
B. ROŠTECKÝ, redaktor:
"Vy ste poslali jednu peknú prácu do súťaže ministerstva obrany, ktorá je venovaná bezpečnosti 21. storočia. Kedy ste sa vy začali zaujímať o túto problematiku?"
J. BIELIKOVÁ:
"Vlastne až vtedy, keď som v škole zbadala plagát, ktorý oznamoval, že sa takáto súťaž koná. Zaujala ma téma, pretože podľa mňa je dosť široká. Povedala som si, že by bolo dobré, keby sa o tom niečo dozvedela, niečo viac."
B. ROŠTECKÝ:
"Vy ste tam napísali zaujímavé aj názory na túto bezpečnostnú problematiku, takže ako ju hodnotíte?"
J. BIELIKOVÁ:
"Celkovo si myslím, že sú tu organizácie, ktoré sa pokúšajú udržať bezpečnosť aj vo svete, nielen v krajinách, ktoré sú ich členmi a tiež si myslím, že ešte máme veľa čo urobiť, aby sa naozaj ľudia na celom svete mohli cítiť bezpečne."
B. ROŠTECKÝ:
"A vedeli by ste vy ako mladý človek poradiť ako to urobiť, aby bolo bezpečnejšie vo svete?"
J. BIELIKOVÁ:
"Možno to bude znieť ošúchane, ale tak jednoznačne viac tolerancie, skôr rozhovory namiesto zbraní."
B. ROŠTECKÝ:
"Sledujete aj činnosť slovenských vojakov v zahraničných misiách alebo máte o tom nejaké vedomosti, kde pôsobia, čo tam robia?"
J. BIELIKOVÁ:
"Viem, že napríklad boli v Kosove a moja predstava je taká vlastne, myslím, že pomáhajú odstraňovať napríklad míny alebo zabezpečujú ľudí pred útokmi rôznych skupín."
B. ROŠTECKÝ:
"Janka ďakujeme vám a želáme veľa úspechov v štúdiu."
STALO SA
P. BIHÁRIOVÁ:
"Na výstave Mladý tvorca v nitrianskom Agrokomplexe mládež oslovilo aj regrutačné stredisko z Nitry. Jeho šéfka kapitánka Erika MOJŽIŠOVÁ nám k tomu povedala."
E. MOJŽIŠOVÁ:
"No jednoznačne úspech to malo a v podstate na tejto celoštátnej výstave sa prezentujú Ozbrojené sily Slovenskej republiky prostredníctvom profesionálnych vojakov nášho regrutačného strediska a vojenského útvaru 1046 Nitra. V propagačnom stánku regrutačného strediska majú návštevníci výstavy možnosť získať informácie o Ozbrojených silách Slovenskej republiky. Príslušníci z Nitry predvádzali názorné ukážky zo skladania a rozoberania zbraní, napríklad samopalu a pištole. Poskytovali informácie z oblasti chemickej a spojovacej prípravy. Tí zvedavejší si mohli vyskúšať pozíciu vodiča Aligátora, samozrejme nenaštartovaného. Súčasťou podujatia bolo aj maskovanie detí a študentov vojenskými maskovacími farbami. Takže môžeme povedať, že zvedavcov a záujemcov o poskytované informácie a predvádzané ukážky bolo naozaj dosť."
P. BIHÁRIOVÁ:
"A to už je na dnes všetko. Za pozornosť vám ďakujú tvorcovia relácie Peter RUSŇÁK, Miroslav MINÁR, Bernard ROŠTECKÝ a Petra BIHÁRIOVÁ. Dopočutia o týždeň."
