Dnes o ženistoch v misii UNPROFOR a o tradíciách, ktoré rozvíjajú prieskumníci.
- Dátum: 28.04.2008
- Dĺžka: 8:19 min.
- Veľkosť súboru: 1.9 MB
Textový prepis relácie:
P. REPKOVÁ, redaktorka: "Dnes s Petrou REPKOVOU o ženistoch v misii UNPROFOR a o tradíciách, ktoré rozvíjajú prieskumníci."
..... P. REPKOVÁ: "Slovensko‑holandská vojenská spolupráca už o chvíľu dostane nový rozmer. Vyplynulo po stretnutí rezortných ministrov obrany v Bratislave. Jaroslav BAŠKA a Eimert Van MIDDELKOOP oznámili, že v Akadémii Ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši budú obidve krajiny školiť nižších štábnych dôstojníkov. Holandsko sa tiež pripojí k desiatim členským krajín NATO, ktoré sa budú podieľať na vybudovaní centra výnimočnosti v Novákoch. Tu sa budú pripravovať experti na nevybuchnutú muníciu. Po rokoch budú Slováci a Holanďania opäť spoločne pôsobiť v zahraničnej vojenskej misii. V septembri by sa totiž do juhoafganskej provincie Uruzgan mala presunúť 35‑členná strážna jednotka. Strážiť bude tábor Tarin Kowt kde sídli veliteľstvo holandského vojenského kontingentu. Spolupráca našich krajín sa však začala písať pred pätnástimi rokmi v misii UNPROFOR na území bývalej Juhoslávie."
J. MINÁR: "Hlási sa Daruvar, slovenský ženijný prápor, Ján MINÁR. V nedeľu večer došlo k tragickej udalosti v našom západnom sektore keď vozidlo holandských spojárov narazilo na protitankové míny. Výsledkom bol mŕtvy seržant MARTENS a ďalší dvaja ťažko ranení. Táto tragická udalosť sa odohrala blízko Pakraca už na území takzvanej republiky Srbská krajina blízko osady Šumaklica. I napriek tomu, že si väčšina z nás uvedomuje bezprostredné nebezpečenstvo ohrozenia života, veď koniec koncov sme vo vojnovej oblasti, správa o tejto tragickej udalosti sa nás dotkla, pretože tak ako Holanďania nabehli na mínu, top isté sa mohlo stať hocktorému z nás. V noci z pondelka na utorok naša jednotka obdržala úlohu preveriť oblasť kde došlo k incidentu. Jednalo sa o oblasť tretej triedy vedúcu v horskom zalesnenom teréne. Holandský Jeep zachytil zadnou nápravou nastražené míny a vyletel doslova do povetria. Jeho úlomky boli roztrúsené na vzdialenosť 10 až 20 metrov a nielen úlomky auta. Bol to veľmi drsný pohľad, aj človek s pevnými nervami a to boli, aspoň na pohľad, všetci zúčastnení samotného aktu likvidácie následkov, sa minimálne striasol. Ženijno‑prieskumná skupina zložená zo špecialistov, ktorí už niečo odskákali, na čele s nadporučíkom ŠEDÍKOM a jeho šiestimi chlapmi preverovala oblasť. K svojej práci pristupovali chlapi s maximálnym pocitom zodpovednosti. Každý z nich si totiž uvedomoval možnosť rizika, pretože ženista‑odmínovač sa môže pomýliť len raz v živote, vlastne dvakrát, ako hovoria harcovníci, raz keď sa ožení. Nadporučík ŠEDÍK išiel spolu so svojim zástupcom, nadpráporčíkom, no nazvime ho XY, pretože kvôli obavám manželky a detí, ako mi povedal nechce, aby vedeli čo za nebezpečnú prácu robí, išli prví do nebezpečnej zóny. Za necelú hodinu chlapci našli sedem mín typu TMM‑1 pekne uložených blízko vraku vozidla len pár centimetrov pod zemou. Ešte chvíľu vládlo medzi chlapmi napätie, pretože podľa príznakov pod vozidlom vybuchli pravdepodobne dve míny. Sedem našli a chýbala im do počtu ešte jedna mína. Po previerke terénu a vyhodnotení kráteru konštatoval nadpráporčík XY, že vzhľadom k tomu, že jeden kráter je väčší boli asi dve míny uložené nad sebou. Pri práci, ktorú som bezprostredne sledoval, bolo na našich chlapcoch vidieť, že sa rozumejú svojmu jobu. Keď som sa ich pýtal na bezprostredné pocity, keď mínovým bodcom narazili na mínu, len sa zasmiali a povedali mi, že je to asi taký pocit keď hubár nájde krásny dubák. No viem, že teraz sa možno ozvú kritické hlasy bezcitnosti, či ľahostajnosti ľudí, ale nie je tomu tak, je to len fyzická obrana pred možným stresom a zlyhaním alebo je to len také chlapské bojarstvo? Kto vie? Podvečer bola zhruba o 16. hodine bola náročná a zároveň smutná úloha splnená. Priestor sa vyčistil a v štatistike ženijného oddelenia UNPROFOR bude len strohé konštatovanie, že úlohu 34 slovenský ženijný prápor splnil výborným spôsobom a len zúčastnení budú vedieť a možno budú poznačení na dlhú dobu z tejto udalosti. V bývalej Juhoslávii totiž smrť chodí i po horách. Prosil by som výnimočnú skladbu cti pre našich odmínovačov nadporučíka ŠEDÍKA, nadpráporčíka, tak mu hovoríme, XY z Novej Vsi pri Novom Meste nad Váhom, pre čatára SEKERÁRA, rotného TRÚCHLEHO, čatára KONEČNÉHO, rotného POTOCKÉHO, rotného TADIALA. Máme tu i pesničky na želanie. Smerujú na východné Slovensko. Nadpráporčík TACHO Marián by rád poslal pozdrav svojmu synovi Kristiánovi k meninám, Praje mu veľa zdravia, samú jednotky v škole a zároveň pozdravuje svoju manželku i dcéru Lucku. A je tu i pozdrav do Vechca, tiež na východnom Slovensku, od čatára KAMENSKÉHO Stana, ktorý posiela krásny pozdrav a ešte krajšiu pusu svojej manželke Hele k narodeninám."
P. REPKOVÁ: "Mnohí veteráni z misie UNPROFOR sa stretnú 1. mája v Seredi. Spomienková slávnosť venovaná pôsobeniu legendárneho ženijného práporu sa v tamojších kasárňach začne o 10. hodine: Pozvaní ste nielen vy, ktorý ste na Balkáne pôsobili, ale pozývame aj širokú verejnosť, pripravený je totiž bohatý program. Nazrime ešte raz do nášho zvykového archívu. Na základni ženistov v chorvátskom Lipiku sme pred 10‑timi rokmi boli pri udeľovaní prvých medailí Za službu mieru. Miroslav MINÁR zaznamenal dojmy niektorých vojakov."
I. ŠAJTLAVA "Som na ňu veľmi hrdý, som rád, že naša vlajka, naša vlasť sa dostala takto do povedomia, rozhodne som hrdý na to, že som sa mohol tejto akcie zúčastniť."
M. HAJNOVIČ "Tak oceňujem tieto chvíle, pretože momentálne práve spomínam na svojich chlapcov, ktorí sú preč, plnia úlohy a proste držia sa, je mi aj trošku ľúto, že nemôžu tu byť a zažívať to isté, pretože je to pekný pocit. Do budúcna čo to znamená? Proste udržať sa na tej pozícii, na ktorej sme, či seba alebo celú jednotku proste byť ozaj tým služobníkom toho mieru."
R. BÔCIK "Som veľmi dojatý. Tým, že sa ako mojej osobe dostalo cti takto prevziať pre všetkých chlapcov ako ocenenie, ktoré sme teraz všetci dostali."
M. MINÁR: "Na moju otázku postupne odpovedali kapitán Igor ŠAJTLAVA, nadporučík Miroslav HAJNOVIČ a čatár Róbert BÔCIK. No a ako posledný sa mi so svojimi pocitmi zdôveril veliteľ práporu plukovník KOLENČÍK."
Ľ. KOLENČÍK: "Je to niečo krásne, pretože to čo sme tu dneska prežili myslím si, že vo veľmi dôstojnej, komornej atmosfére, ktorú sa nám podarilo vďaka veľmi zodpovednej práce všetkých nás, ktorí sme tu na Lipiku, sa snažili skutočne zviditeľniť to Slovensko už niekoľkýkrát počas našeho pôsobenia v mierovej misii UNPROFOR. Pocit je to úplne zvláštny, neopakovateľné, človek má slzy v očiach a trnie mu hlas, pretože to čo by asi človek pre to Slovensko mal, asi tak, ja viac neviem."
..... P. REPKOVÁ: "Výročie vzniku svoje bývalej jednotky si pripomínajú aj prieskumníci z Bratislavy Vajnor. Majú dokonca aj svoje združenie ‑ Slovenský klub 1. prieskumného práporu. Bývalého veliteľa, podplukovníka v zálohe Pavla ENGLERA a člena klubu Antona KOTRLU oslovil Miroslav MINÁR."
P. ENGLER: "Sú tam ľudia, ktorých si nepamätám ani ja zo spoločnej služby lebo už boli dávno v civile a hrdo sa k nám hlásia. Sú tam ľudia, ktorí ešte sú v aktívnej službe v Ozbrojených silách Slovenskej republiky. Veľmi zaujímavé medzi týmito dvomi kategóriami ľudí je vlastne to, že navzájom si pomáhajú. Či už pomôžu niečo si vybaviť alebo veci, ktoré sa týkajú bežnej životnej praxe."
A. KOTRLA: "Každý rok sa stretávame a ľudia neveriac, že po toľkých rokoch aj z vedenia, z ministerstva, z Generálneho štábu, že takýto ľudia sa môžu po toľkých rokoch ozaj stretnúť, majú si čo povedať, sú si družní ako jedna rodina a stále sa rozširujú naše rady."
M. MINÁR: "Majú si čo povedať napríklad aj v tej špeciálnej oblasti, v tej prieskumníckej?"
A. KOTRLA: No to samozrejme lebo prieskum ide stále vpred a rozvíjanie či klubu, či prieskumného vojska je i naďalej."
P. ENGLER: "Napríklad v minulom roku sme sa zúčastnili na akciách spolu aj so Slovenským rozhlasom v Kostoľanoch pod Tríbečom kde sme boli súčasťou programu na počesť priblíženia si výročia vstupu do Severoatlantickej aliancie. Zorganizovali sme akciu, ktorú sme nazvali Po stopách bojov 2. paradesantnej brigády. Jednou z častí tohto programu bol aj výstup na Ďumbier. Boje 2. československej paradesantnej brigády sme si pripomenuli položením venca k pamätníku v Krpáčove."
P. REPKOVÁ: "S prieskumníkmi budeme samozrejme aktívne spolupracovať aj v tomto roku a na niektoré akcie vás pozveme v ďalších reláciách. Tú dnešnú pre vás pripravili a vysielali Pavol PRELOVSKÝ , Bernard ROŠTECKÝ, Miroslav MINÁR a Petra REPKOVÁ. Dopočutia o týždeň."
