Zajtra to bude päť rokov, čo boli vo Washingtone uložené ratifikačné listiny potvrdzujúce, že Slovensko sa stalo plnoprávnym členom NATO. 5. výročiu pôsobenia v štruktúrach aliancie je venovaný aj dnešný armádny magazín, pri počúvaní ktorého vás víta Petra BIHÁRIOVÁ.
- Dátum: 28.03.2009
- Dĺžka: 10:36 min.
- Veľkosť súboru: 9.71 MB
P. BIHÁRIOVÁ:
"Už od samotného vzniku Slovenskej republiky občania a relevantné politické strany výrazne podporovali integráciu Slovenska do NATO. Výskum verejnej mienky od tohto obdobia až po dnes pozorne sledoval sociológ Karol ČUKAN."
K. ČUKAN:
"Bolo obdobie, keď bola výrazná podpora vstupu do NATO hlavne v roku 98, keď spoločnosť to spájala s našimi snahami o integráciu do Európskej únie. Potom rok na to v dôsledku bombardovania Juhoslávie táto podpora bola jedna z najnižších, ktorú sme zmerali. Bolo to zhruba 36 percent. Od tohto bodu ale sa začína veľmi taká pozitívna priaznivá tendencia, pretože sa spojili politickí predstavitelia, vysvetľovali verejnosti dosť jasne aké sú výhody. Postupne tá verejnosť dosiahla 60 percent, takáto podpora bola na prahu nášho prijatia pred piatimi rokmi. V súčasnosti sa táto tendencia udržiava, čo sledujeme, tak klesol podiel tých, ktorí sú proti, alebo ktorí majú výhrady k nášmu členstvu. A zhruba stabilná je úroveň tých, ktorí podporujú členstvo v Severoatlantickej aliancii. Slovenská verejnosť výrazne si spojila členstvo v NATO aj s členstvom v Európskej únii. Ďalej s takou určitou zábezpekou pre zahraničných investorov, pre celú ekonomickú politiku a čo je dôležité, aj so zmenami v armáde. Členstvo v NATO je pozitívne prijaté aj s profesionalizáciou armády, ktorá je početnejšie menšia, aj keď samozrejme je náročná aj na materiálne a iné vybavenie. Verejnosť pozitívne prijíma našu účasť na Balkáne. Z druhej strany výskumy verejnej mienky ukazujú, že naši ľudia ešte nie sú príliš naklonení aktivitám v Afganistane. Je to región, ktorý je pre mentalitu našich ľudí pomerne vzdialený, treba viacej vysvetľovať, čo tam tí naši vojaci robia, aký to má zmysel pre boj s terorizmom, aký to má zmysel vôbec pre stabilitu vo svete. A opäť výsledky výskumu ukazujú, že ak ľudia vedia o tom, čo tam naši robia, ak je to vysvetľované, tak tá podpora je vyššia, alebo je pozitívnejšia ako keď tieto informácie nemajú."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Neplatí to v prípade nášho magazínu a ani v prípade ďalších rozhlasových formátov. Poslucháči Rádia Slovensko mohli celý týždeň počúvať seriál Príbeh na týždeň, kde kolega Bernard ROŠTECKÝ pripravil sériu rozhovorov a reportáží priamo z Afganistanu. Ukrátení nebudete v tejto chvíli ani vy, pretože vás pozývame medzi našich dôstojníkov, ktorí cvičia vojakov afganskej armády."
B. ROŠTECKÝ, redaktor:
"Na základni v Tarin Kowte už naše kroky smerujú do kasární afganskej národnej armády, kde má sídlo jedna z jej brigád. So mnou je tu vedúci nášho tímu kapitán Igor ŠTEFKO. Pán kapitán, často zavíta sem, medzi afganských vojakov?"
I. ŠTEFKO:
"Patrí to v podstate medzi naše každodenné povinnosti. Každý deň musíme dozerať a dohliadať na prácu afganských dôstojníkov, ktorí nám boli pridelení za svoju oblasť v oblasti logistiky."
B. ROŠTECKÝ:
"Teraz sa vás neopýtam odbornú otázku, ale takú normálnu, ľudskú. Nemáte niekedy obavy vy, vojak inej krajiny, tu sa nachádzate vlastne na cudzom území v iných kasárňach?"
I. ŠTEFKO:
"Prvé pocity, keď sem prišli v podstate boli trocha rozpačité. Človek sa vžíval s prostredím, vžíval sa s tradíciami, so zvykmi, kultúrnym ponímaním odlišným od nášho v Európe. Ale v podstate tým časom, ako sme spolupracovali s nimi, ako išiel čas, tak tie obavy pomalinky spadli dole. V terajšej dobe ide o vzájomnú dôveru."
B. ROŠTECKÝ:
"Mali ste možnosť vidieť vašich kolegov z iných armád, ako pripravujú afganských vojakov, naučili ich už niečo?"
I. ŠTEFKO:
"U afganskej armády je problematické odpovedať na túto otázku z jedného dôvodu, lebo pokrok v jednotlivých činnostiach je veľmi pomalinký, ale s odstupom času, keď sa človek na túto problematiku pozerá, tak je vidieť, že ten pokrok v armáde afganskej napreduje pomalými, ale istými krokmi dopredu."
B. ROŠTECKÝ:
"A nakoniec vidím to tu aj na týchto kasárňach, kde sa budujú nové ubytovacie priestory, vidím tam nejaké čerpadlo afganskí vojaci montujú. Čiže aj tá pomoc z toho medzinárodného spoločenstva je tu citeľná."
I. ŠTEFKO:
"Samozrejme, čo sa týka medzinárodného spoločenstva, tak tá pomoc je tu znateľná. Hlavne v oblasti financií, premieta sa aj do toho, že snažia sa hlavne zamestnávať domácich ľudí, ktorí potom získavajú kladnejší vzťah k armáde a tým vlastne prichádza aj spolupráca medzi domácim lokálnym obyvateľstvom a armádou a je menej útokov a je aj priateľskejší pohľad na túto armádu."
B. ROŠTECKÝ:
"Ideme sa pozrieť k veliteľovi tejto brigády, ako nás privíta."
I. ŠTEFKO:
"Ja dúfam, že s otvorenou náručou v podstate, lebo za to obdobie, čo sme tu my, konkrétne tri mesiace, tak sme sa už zžili s ním a tie vzťahy sú už na dobrej, priam priateľskej úrovni."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Minister obrany Jaroslav BAŠKA hovorí o jednom zo záväzkov, ktorý prijala naša krajina už ako plnohodnotný člen NATO."
J. BAŠKA:
"Náš najväčší príspevok v rámci tých zahraničných záväzkov voči Severoatlantickej aliancii bol prvý polrok minulého roka, to bol 11. mechanizovaný prápor z Martina, plus podporné elementy pre tento prápor, ktorý bol v pohotovostnom režime v prípade, že teda rozhodne Severoatlantická rada, následne to teda schváli parlament Slovenskej republiky, budú títo vojaci vyslaní niekde do sveta, kde teda je potrebné ísť a teda brániť ten mier, tú demokraciu a základné ľudské práva. Tí vojaci sa naozaj nepripravovali len preto, že boli v tom stand by, a že sa nič za toho polroka minulý rok neudialo, pretože všetci títo vojaci, ktorí boli takto pripravení a vycvičení, v súčasnosti aj vojaci z Martina sa vrátili práve z misie v Afganistane, ktorá je našou už najväčšou a zároveň aj najnebezpečnejšou misiou. Podobne aj 12. mechanizovaný prápor z Nitry, ktorý tiež strieda vojakov v misiách, v ktorých pôsobíme. Je to veľká skúsenosť a z tých misií, keď sa vracajú vojaci, prinášajú určité skúsenosti, ktoré tu potom odovzdávajú prostredníctvom veliteľov a ich skúseností svojim kolegom a tým pádom sa aj tá armáda, aj tie ozbrojené sily stávajú oveľa kvalitnejšie, profesionálnejšie a je to vidieť potom aj v tých misiách následne, keď idú druhýkrát, alebo tí vojaci, ktorí im odovzdajú, že sa vrátili z tých misií a odovzdali tie skúseností tým, ktorí majú ísť na tie misie, tak ten prechod je oveľa jednoduchší a lepší. Ale tá miera rizika je oveľa nižšia, a to je dôležité."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Z mnohých otázok, ktoré poslucháči adresovali ministrovi obrany, či generálovi BULÍKOVI v súvislosti s 5-ročným členstvom Slovenska v Severoatlantickej aliancii, sme vybrali otázku Jaroslava z Košíc. Pýtal sa, či je naša armáda rovnocenným partnerom svojim kolegom v aliancii. Náčelník generálneho štábu generál Ľubomír BULÍK mu odpovedal takto."
Ľ. BULÍK:
"Ja som osobne o tom presvedčený, že po mnohých stránkach áno. Je pochopiteľne problém s modernizáciou, o ktorej vieme všetci, nastavujeme celý mechanizmus doktrín, celý mechanizmus výcvikových manuálov v súlade so štandardami aliancie. Všetky tie nové poznatky, ktoré majú jednotlivé členské štáty v súčasných operáciách, ale aj my sami sa snažíme implementovať do výcviku, teda aj výcvik je štandardizovaný. A rovnako tak sú štandardizované postupne aj požiadavky na budovanie nových technológií, nových komunikačných informačných systémov, vozidiel pochopiteľne, zvýšenia ochrany živej sily, osobného zabezpečenia, vstup Slovenskej republiky do aliancie a naše pôsobenie, teda ozbrojených síl spoločne v medzinárodných operáciách v rámci Severoatlantickej aliancie má napĺňa pocitom skutočne hrdosti, ale aj veľkého sebavedomia, že slovenskí vojaci si dokázali nájsť miesto v tejto štruktúre a sú plnohodnotní vo všetkých častiach, či už je to operačné plánovanie, alebo samotný výkon pri rôznych misiách a operáciách."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Na ministerstve obrany vo štvrtok oceňovali ľudí činu. Na vyhlásení výsledkov ankety Vojenský čin roka 2008 sa zišli príslušníci i zamestnanci rezortu obrany, ktorí nad rámec svojich služobných povinností neváhali poskytnúť pomoc pri záchrane životov, alebo pri rôznych nešťastiach. Predstavíme vám dvoch obetavých vojakov z východu Slovenska."
M. MINÁR, redaktor:
"Rotný Kamil KELBEL a vojak druhého stupňa Radoslav OLEJNÍK boli prví záchrancovia pri vážnej dopravnej nehode. Ako si na to spomínate s odstupom času?"
K. KELBEL:
"Pri ceste na služobnú cestu do Zvolena sme boli svedkami dopravnej nehody, ktorá sa stala medzi Zvolenskou Slatinou a Zvolenom. Ako sme videli, ako už boli tie autá zdemolované, tak sme rýchlo pribehli k autám a pomocou páčidla sme vypáčili dvere a vyprostili osoby zranené vonku z auta a podali sme im prvú pomoc."
M. MINÁR:
"Radoslav, vedeli ste v tej chvíli, čo máte robiť?"
R. OLEJNÍK:
"Vtedy áno, zachrániť ľudské životy a pomôcť."
M. MINÁR:
"Ako profesionálni vojaci zrejme máte aj zdravotnícku prípravu, čiže nácvik určitý bol?"
K. KELBEL:
"Áno, máme zdravotné prípravy každý mesiac a proste využívame tieto skúsenosti na záchranu ľudských životov."
M. MINÁR:
"Na akom útvare slúžite, na akých pozíciách?"
K. KELBEL:
"Veliteľ hospodárskeho družstva vo Vojenskom útvare 3030 Veľká Ida."
R. OLEJNÍK:
"Ja som vodič dopravného družstva."
M. MINÁR:
"Profesionálni vojaci ako dlho ste?"
K. KELBEL:
"Ja už sedemnásty rok."
R. OLEJNÍK:
"Päť rokov."
M. MINÁR:
"Určite profesionálny vojak musí mať jednu zo svojich kvalít takú, že rozhodnosť a okamžite sa vedieť správne rozhodnúť. Bola to taká situácia?"
K. KELBEL:
"Určite áno. Prvý moment náš bol ten, že treba okamžite pomôcť tým ľuďom, ktorí v tých autách zostali zakliesnení, bola to matka s dieťaťom a tam proste sme museli okamžite zareagovať a vybrať ich z tých áut vonku, pomôcť im."
M. MINÁR:
"Stretli ste sa už niekedy s takýmto podobným prípadom, museli ste takto zakročiť niekde inde?"
R. OLEJNÍK:
"Chvalabohu, ešte nie."
K. KELBEL:
"Ja som sa už stretol, bolo to pri Košiciach cestou na Bukovec, tiež sme pomáhali zachraňovať tam pri dopravnej nehode."
