- Dátum: 21.12.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 54.04 MB
Nočný program Rádia Regina - MO SR 2.
[21.12.2020; Regina Západ; Publicistika; 23:00; Pavol Prelovský / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, moderátor:
"Pokojný predvianočný večer vám v tejto chvíli želá autorská dvojica Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Vianoce už pomaly klopú na dvere a tak v nasledujúcich minútach budú vojaci spomínať na to ako ich v ďalekej cudzine prežili. Zastavíme sa v Sýrii na Golanských výšinách, na večne zelenom ostrove Cyprus i v nepokojnom Afganistane. A hneď po pesničke budeme mať pre vás tip ako ešte môžete urobiť radosť svojim deťom.
Xxx
Ak ešte neviete čo dať deťom pod stromček, máme pre vás tip na výnimočný vianočný darček, ale viac už o ňom povie šéfredaktor časopisu Obrana Pavol Vitko."
Pavol Prelovský, redaktor:
„Aj počas týchto sviatkov budú stovky našich vojakov v zahraničí v Afganistane, na Cypre, v Bosne a Hercegovine. Budú samozrejme aj v Iraku, pozorovatelia na svojich postoch a aj spomienkou na vojenské operácie a misie je krásna publikácia, ktorá vyšla vo vojenskej podpore nadácii. Je to rozprávková knižka, je teda ešte čas na to, aby si možno v tejto chvíli vypočuli rodičia, že aký darček by mohli pre svoje deti kúpiť pod stromček, pretože je to krásne ilustrovaná publikácia s 30 rozprávkami z krajín kde pôsobili a pôsobia slovenskí vojaci."
Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana:
"Veľmi sa teším, že sa nám vo vojenskej podpornej nadácii kde teda je šéfom a takým ťahúňom Milan Gajdoš, ktorý za svoju prácu dostal tento rok aj ocenenie vojenský čin roka v kategórii Priateľ armády, pretože táto nadácia pomáha najmä vojakom, ktorí sú chorí, alebo majú chorých rodinných príslušníkov, dostali sa do problémov, atď. je to také veľmi vzájomné. No ale dôležité je, že nadácia má v programe aj takúto činnosť, zaoberať sa históriou a činnosťou zberných síl a teraz vlani o takomto čase vznikol nápad, že vydáme rozprávkovú knihu. A akú rozprávkovú knihu? Zozbierame rozprávky zo všetkých krajín kde teda pôsobili v misiách a operáciách slovenskí vojaci a tých bolo od roku 1993 takmer 20 000 z toho 600 žien a tá kniha je venovaná hlavne im, ale predovšetkým ich deťom a samozrejme všetkým deťom. Takže sú tam rozprávky z Afganistane, z Iraku, z Eritrei, z Etiópie, z ďalekého východného Timoru, ale aj z blízkeho Chorvátska, z Macedónska, takže my sa veľmi tešíme, že sa to podarilo. Tieto rozprávky nám pomáhali získať veľvyslanci, bývalí vojaci, rozliční cestovatelia, dokonca aj misionári a vzniklo veľmi pekné dielo, hej na viac ako 300 stranách na 378 stranách, ktoré ilustroval Martin Kelenberger a tieto rozprávky, no ako rozprávky, našťastie všetky sa končia dobre, no to sa veľmi tešíme a na konci tejto knihy je aj taká príloha kde sú predstavené všetky krajiny, je ich takmer 35 kde sme teda pôsobili, každá misia, kedy sme tam boli, čo sme tam robili, čo tam robili naši vojaci, aby mali prehľad aj tí dospelí, ktorí budú čítať rozprávky svojim deťom."
Xxx
Miroslav Minár:
“A teraz sa vám prihovoria František Kovár a Zuzana Kronerová, ktorí na vydaní knihy a pripojeného CD s rozprávkami spolupracovali. Sú vianočné prázdniny a možno nás v tejto chvíli počúvajú aj tí, ktorým sú určené nasledujúce slová.”
Ukážka:
František Kovár:
“Klop klop klop. Deti? Ste tam? No ak ma počujete, ste tam. Výborne. A ako sa voláte? Ja neviem, ale každé z vás má krásne meno. Aj tvoje, aj jej, aj jeho. A ja sa zase volám Ferko. Deti ma volajú ujo Ferko, ak máte čas, so svojou kamarátkou Zuzkou Kronerovou vám teraz prerozprávame niekoľko rozprávok. No a viete čím sú tieto rozprávky zaujímavé? Nuž tým, že majú niečo spoločné s vojakmi. Vy ste vojakov už možno aj videli, napríklad keď bolo to testovanie, veď viete aké. Ale vojaci si chodia plniť svoje úlohy aj do zahraničia. A viete čo tam robia?”
Zuzana Kronerová:
"Napríklad v takom ďalekom východnom Timore v Ázii pôsobili ako zdravotníci a liečili aj tamojšie deti. V africkej Eritrei, no tiež aj v neďalekom Chorvátsku po tamojších vojnách stavali mosty, či hľadali míny a iné výbušniny tak, aby všetky cesty, lúky či nádvoria boli bezpečné. Aby na nich deťom, ani dospelým nič nehrozilo, aby sa tam mohli hrať, či pracovať a hlavne, aby bol mier, ktorý sa snažia udržať trebárs aj na ostrove Cyprus. Nuž sú to hrdinovia. A to som ešte nepovedala, že takých krajín, v ktorých pôsobili slovenskí vojaci je vyše 30. Pravdaže v tých krajinách žijú tiež vaši rovesníci, ktorí radi počúvajú svoje typické národné rozprávky. Tak napríklad to môže byť rozprávka Dievča žabka práve z Chorvátska. Ako išla koza k liečivému prameňu z Etiópie, Prečo sa opica podobá človeku z afrického Mali, Začarované bociany z Iraku, či O mužovi, ktorý robí dobro zo Sýrie. No a práve rozprávky z 30 krajín kde od vzniku našej Slovenskej republiky pôsobili slovenskí vojaci vyšli nedávno v krásnej knihe Princ a krása zeme. Inak, Princ a krása zeme je vlastne tiež rozprávka a to z Kosova. Ešte dodám, že pre vás, ktorí sa učíte angličtinu, čo ste azda všetci, môže byť zaujímavé aj to, že všetky rozprávky sú v tejto knihe napísané nielen po slovensky, ale aj po anglicky. Aha, a nesmiem zabudnúť ani na to, že krásne ilustrácie ku všetkým rozprávkam namaľoval skvelý výtvarník Martini Kelenberger."
František Kovár:
“No a to je na začiatok všetko. Alebo sme na niečo predsa len zabudli? Nuž asi len na to, že skoro 400 stranovú knižku vydala Vojenská podporná nadácia, ktorá sa snaží pomáhať vojakom, keď niektorý z nich má trebárs nejaký ten problém. Veď viete aj vy ako to občas chodí. No a pravdaže viete tiež to, že aj problémy sa dajú vyriešiť. Hlavne, keď si vojaci vedia pomáhať a sú kamaráti. A preto pomáhajú aj ostatným. Tak ako vy, však?”
Zuzana Kronerová:
"Klop klop klop. Haló deti. Ste ešte tam? No hurá, už som sa zľakla. Takže už len to, že na tomto nosiči si vypočujete rozprávky z krajín kde slovenskí vojaci pôsobili aj v tomto roku 2020. Tou prvou bude rozprávka z Afganistanu a má názov Dom bez ženy je ako pec bez cesta."
Miroslav Minár:
“Nuž teda prenesme sa mysľou do stále nepokojného Afganistanu.”
Zuzana Kronerová:
“Žili raz muž a žena. Deti nemali. Muž odchádzal pracovať ďaleko na pole a žena sa venovala domácnosti. Raz sa muž na ženu nahneval pre akúsi drobnosť. Robím na poli, každý deň oriem a vraciam sa unavený a ty celý deň len sedíš doma a hovieš si. Nie je to spravodlivé, mám už toho po krk. Žena poslušne odpovedala. Ó muž môj nehnevaj sa, môžeme sa vymeniť. Ja pôjdem robiť na pole a ty budeš robiť doma moju prácu. Preveríme si kto z nás má ťažšiu robotu. Mužovi sa ženin návrh zapáčil. Dobre. Veselo odpovedal. Teraz ja budem sedieť doma a ty si vyskúšaj aká ťažká je robota na poli. Súhlasím, odvetila žena. A ty za mňa porob všetko okolo domu. Ráno, keď vyjde slnko vstaneš, prinesieš vodu, pozametáš dom aj dvor, otvoríš chliev, vyvedieš kravy a telce na pašu, podojíš kravy. Nachystaj jedlo a prines ho na pole, kde ja budem robiť a ty odveď moju robotu. Odvetil muž. Zapriahni za voly pluh, dobre preor, prekypri zem. Ja sa tvojej roboty nebojím. Dohodli sa a každý išiel po novom po svojom. Žena vzala pluh a voly. Prišla na pole, zapriahla voly a začala orať. Muž sa pustil do domácich prác. Priniesol vodu, pozametal dom, podojil kravy, no keď z maštale odchádzal, z nepozornosti nechal dvere otvorené. Kravy vošli do záhrady a zničili kríky. Kozy vbehli do kapusty, a poobžierali hlávky. Gazda medzitým doma varil mäso. Zrazu zbadal, že kravy a kozy vyšli z maštale a promenádujú sa na záhrade. Zavolal na pomoc suseda a spolu zahnali kravy aj kozy do maštale. No kým ich naháňal, pribehli do kuchyne psy a uchmatli mäso z ohňa, mačky zhodili hrnček s mliekom, voda v kotle začala vrieť ako besná, zaliala a zadusila oheň. Veru, taký unavený ešte nikdy nebol. Už nevládal porobiť všetko odznova. Radšej zavrel dobytok v maštali, sadol si so zloženými rukami a čakal na ženu. Gazdiná skončila robotu na poli a doviedla voly domov. A ty čo sedíš so zloženými rukami? Prečo si mi nepriniesol do poľa jedlo? Čo si jedol ty? Pýta sa muža. Mala si pravdu, odpovedal. Ja som si s tvojimi robotami neporadil. Aj ju prosil, aby mu odpustila. Žena postupne všetko upratala, aj dom, aj záhradu a muž jej pomohol pri kŕmení. Už sa na ňu nehneval. Ibaže na večeru nemal mäso, ale žena uvarila tie poobžierané kapustné hlávky, aj na cesto zamiesila. Na druhý deň bude piecť chlieb. Nasledujúci deň muž odišiel pracovať na pole a žena sa starala o domácnosť tak ako predtým. Od toho dňa si začali navzájom pomáhať a tak prežili celý život.”
Koniec ukážky
Xxx
Miroslav Minár:
“Hneď niekoľko misií a operácií počas vianočných, novoročných sviatkov strávil v zahraničí hovorca Ozbrojených síl podplukovník Štefan Zemanovič. Kde konkrétne a kedy to bolo?”
Štefan Zemanovič, podplukovník, hovorca Ozbrojených síl:
“Tak ešte ako relatívne mladý dôstojník prvé Vianoce boli strávené samozrejme v službe a v zahraničí to bolo na misii na Cypre kde hneď prvý rok samozrejme ako na nováčika vyšla rada, že Vianoce tam musím stráviť. Tam sa dodržiavajú viac menej tie britské tradície, tak v podstate na ten ako to oni majú Christmas day, vianočný deň, sme obsluhovali vtedy poddôstojníkov a vojakov my ako dôstojníci, takže to bolo také trošku iné. Samozrejme večer v miestnom kostole sme sa zúčastnili aj na spevoch vianočných chorálov, aj keď teda ten spev mne osobne veľmi nejde, no ale človek taký stiahnutý tou vianočnou atmosférou sa pripojil.”
Miroslav Minár:
“Čo ste si nacvičili, čo ste si pripravili pre kolegov?”
Štefan Zemanovič:
“Toto boli tie ich piesne vianočné, takže to bolo také viac menej akože slová sme dostali na papieri a snažili sme sa udržať nejako rytmus.”
Miroslav Minár:
“Na koledy neprišlo?”
Štefan Zemanovič:
“Koledy prišli potom už viac menej sami, keď sme boli ako Slováci, že sme si vytvorili takú vlastnú skupinku a my teda hlavne na ten Štedrý večer tak to sme si tak sadli a po tej štedrej večeri, rezne s nejakými tými zemiakmi, na mieste sme si zaspievali aj vianočné koledy.”
Miroslav Minár:
“Ty si spomínal Štefan, že si zažil aj tie Vianoce klasické v službe ako vojak z povolania so svojimi vojakmi. Samozrejme, tam tá atmosféra bola asi úplne o niečom inom, nielen teda v službe, ale aj s tými vojakmi bolo potrebné, aspoň teda tým vojakom sa pripomenúť, že ja som ten otec aj tá mama z toho domu.”
Štefan Zemanovič:
“Tak samozrejme, aj keď teda v mojom prípade to bolo trošku iné ako u iných útvarov na tom letisku, predsa len ten vzťah aj voči tým vojakom základnej služby bol trošku iný, najmä teda ja ako technik my sme mali vojakov aj v rámci technickej letky a už ako ten mladý poručík dostal som to poverenie, že jednoducho to štedrovečerné popoludnie nejako musím v tých kasárňach stráviť, tak áno, a v tej dobe v tej jedálni bolo servírované také to klasické menu ako vtedy bývalo filé, zemiakový šalát, hrachová, kapustová polievka, už si presne nepamätám, vojaci sa potom presunuli na ubikácie, tam sme chvíľku na nich dozerali, takže bolo to niečo iné pre mňa v tej dobe.”
Miroslav Minár:
“Vráťme sa teda do toho zahraničia, kde boli tie ďalšie sviatky?”
Štefan Zemanovič:
“No dvojo sviatkov som takto strávil v Afganistane. Prvýkrát to bola taká relatívne menšia skupinka, to sme boli piati mentori v Uruzgane a samozrejme s nami tam v tej dobe bola aj strážna jednotka, takže sme sa tak nejako spojili dohromady, večeru sme si odbudli v tom klasickom difaku ako to tam volajú. Vybrali sme si, vždy tam nejaká ryba bola, takže človek si mohol aj aké také štedrovečerné menu si zložiť z toho, večer sme si pod stromčekom, ktorý sme vtedy dostali zo Slovenska tak nejak kvázi rozbalili také pozdravy z domova, ktoré sme si mesiac predtým spolu v rámci rotácie doviezli, ale ten druhý rok už bol zaujímavejší, lebo to som bol veliteľom už väčšej skupiny, poradenského tímu, súčasťou ktorého bolo aj 5 Američanov, 2 Austrálani, tak sme zorganizovali klasické slovenské Vianoce, slovenský štedrý večer aj s odovzdávaním darčekov, zažínaním stromčeka a taká tá slovenská klasika vianočná rozprávka musela byť. Tak sme zohnali Pacha Hybského zbojníka aj s anglickými titulkami kde naozaj v tej dobe toto zožalo veľký úspech, darčeky sme pozháňali aké boli v tých rôznych predajniach a podobne, každý v tom tíme odo mňa osobne ako od takého otca tímu niečo do ruky dostal, takže bolo to také milé.”
Miroslav Minár:
“Pochopiteľne, že v týchto dňoch a v nasledujúcich pomerne veľa vojakov, profesionálov bude tráviť sviatky v službách, na rôznych postoch. Samozrejme my sme aj vďaka vynikajúcej spolupráci natočili niekoľko pozdravov z misií a operácií. Tu už teraz upozorňujeme poslucháčov Rádia Regina, že toto si budú môcť vypočuť už 25.12. v rámci relácie Plná poľná, takže teraz Štefan od teba možno nejaký taký pozdrav na povzbudenie, nielen teda vojakom, ktorí sú vonku, ale aj tým, ktorí budú cez tie vianočné, novoročné sviatky na svojich postoch, v službách tu u nás na rodnom Slovensku.”
Štefan Zemanovič:
“Tak v prvom rade naozaj chcem pozdraviť a zaželať tým, ktorí nebudú môcť stráviť tie sviatky v kruhu rodiny. Niekedy také smutno veselé, záleží od tej partie, ktorú má človek okolo seba, ale jednoducho povolanie vojaka je v prvom rade poslaním, a s tým sa spája aj to, že občas jednoducho musíme stráviť aj takéto sviatky mimo domova, tak preto im chcem zaželať naozaj pokojnú službu a aby sa v pohode vrátili k tým svojim rodinám a druhé čo by som chcel zaželať práve tým rodinným príslušníkom, pretože tí v takýchto časoch asi trpia najviac, hlavne tie deti, manželky, družky, ale aj rodičia, keď pri tom štedrovečernom stole toho svojho milovaného nemajú, ale tak v súčasnej dobe chvála bohu je tá moderná technika, že si ho môžu pripomenúť aspoň niekde možno cez internet, takže na záver by som chcel všetkým zaželať naozaj veľa zdravia, šťastia, pohody a pre všetkých vojakov, čo je to podstatné, naozaj ten šťastný návrat k tomu rodinnému stolu.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Obaja naši ďalší veteráni sú … delostrelci, ak by ale osud rozhodol inak, nemuseli mať na sebe vojenské uniformy, ale tie modré, železničiarske. Nestalo sa tak a možnože aj dobre, pretože v ďalekej Sýrii, na Golanských výšinách kde pôsobili so svojimi vojakmi nielenže vzorne reprezentovali Slovensko, ale odviezli aj dobrú prácu na prospech mieru v tejto časti sveta. Ako to teda najskôr bolo s tou železnicou a možným povolaním železničiara? Povedia podplukovník Roman Bobaľ a podplukovník vo výslužbe Jozef Figura.”
Roman Bobaľ, podplukovník:
“Je to tak, že otec môjho starého otca, plukovníka Zdenka Zapletala bol u železnice a v rodine taký ten železničiarsky duch pretrvával. Starý otec na základe skúseností z druhej svetovej vojny, keď bol internovaný v Lagru, v Nemecku, po vojne pokračoval vo vojenskej kariére, cítil, že je potreba tej krajine niečo dať, aby sa už nestali tie hrôzy čo sa udiali v druhej svetovej vojne, takže tú železničiarsku líniu opustil, ale v tej krvi to nejak zostávalo a ja po mame som tým pádom zdedil túto krv a tiahlo ma to k železnici. Ja sa musím priznať do dnešného dňa s láskou pozerám na železnicu a s mojim bývalým veliteľom oddielu sme sa dokonca dohodli, že ako ja odídem do dôchodku niekedy po 55-tke, pokiaľ to vydá, tak by sme si chceli splniť svoj sen a absolvovať trans-sibírsku magistrálu z Moskvy až do Vladivostoku.”
Miroslav Minár:
“Mali ste pod stromčekom aj železničnú dráhu? Vláčiky?”
Roman Bobaľ:
“Samozrejme sme mali, paradoxne otec bol vyslaný na štúdia do vtedajšieho Leningradu, kde sa mu podarilo pre mňa zakúpiť prvé vláčiky a s tými som sa pravidelne hrával doma a sníval som o kariére strojvodcu. Nikto v tej dobe nemohol tušiť, že v siedmej triede sa teda prihlásim do armády a bude zo mňa delostrelec.”
Miroslav Minár:
“A veliteľ samohybného delostreleckého oddielu kde má ohromnú zbraň …. húfnicu Zuzana, pán Figura čo vy a železnice?”
Jozef Figura, podplukovník vo výslužbe:
“Tak ja zase pochádzam zo starej železničiarskej rodiny. Otec môjho otca pracoval na železnici, môj otec celý život pracoval na železnici, moja sestra do dnešného dňa pracuje na železnici a mňa to nikdy neťahalo na tú železnicu. Takže ja som práve kvôli tomu radšej vybral inú uniformu.”
Miroslav Minár:
“Zelenú, vojaka. A mali ste aj vy pod stromčekom vláčiky?”
Jozef Figura:
“Nie, našťastie nie, lebo moji rodičia vedeli ako to nemám rád tú železnicu, takže toto mi ani nedávali.”
Miroslav Minár:
“Oboch vás potom spojila ešte jedna dôležitá etapa vo vašom živote a to je spoločné pôsobenie misií OSN na Golanských výšinách, tá misia mala skratku UNDOF. Vy ste, pán Figura, mali tú česť byť veliteľom slovenského kontingentu.”
Jozef Figura:
“Vlastne od novembra 2007 do júna 2008 kde sme tam pôsobili spoločne s vojakmi z delostreleckého oddielu kde veliteľ slovenského sektoru zodpovednosti bol vtedajší pán kapitán Bobaľ, terajší veliteľ delostreleckého oddielu, samohybného delostreleckého oddielu a plus sme tam mali niekoľko vojakov aj z ostatných útvarov zo Slovenska.”
Miroslav Minár:
“Ako spomínate na toto obdobie pán Bobaľ, pretože delostrelec na takejto, to bola strážna misia, hliadkovanie a držanie takých tých kontrolných miest, ako si na toto obdobie spomínate vy?”
Roman Bobaľ:
“Ja osobne na to spomínam s veľkou láskou. Začínal som svoju kariéru na viac či menej profesionálnom útvare - piaty… pluk a táto misia mi opäť pripomenula to akým spôsobom môže spolu pôsobiť profesionálna jednotka ako celok. Na tieto misie títo vojaci cítili takú tú prepojenosť, väzbu, pracoval jeden pre druhého, neriešili sme nejaké vzťahové otázky, celých tých pol roka bolo vidno, že všetci tí ľudia ťahali za jeden povraz. Zároveň by som to nenazval len čisto strážnou úlohou, vtedy som prvýkrát na vlastnej koži zažil úlohy stabilizačnej operácie, bolo vidno, ako tí vojaci majú vybudované vzťahy s miestnym obyvateľstvom a aj s izraelskou stranou a vedeli spolu komunikovať a vedeli hasiť akýkoľvek problém, ktorý v tej, pre ktoré zodpovednosti nastal.”
Miroslav Minár:
“Toto bolo asi dosť dôležité, pretože tu vaši vojaci nasiakli to ako teda komunikovať s verejnosťou, ako proste robiť tie veci tak, aby boli spokojné všetky strany a to sa prejavilo aj teraz počas týchto hektických týždňoch, mesiacoch, keď nás kvári koronavírus, covid19.”
Roman Bobaľ:
“Určite prejavilo. Ja môžem dať len príklad, mal som tam v tej dobe ako personalistu, v tej dobe to bol ešte čatár Harman, ktorý v súčasnej dobe ako rotný pôsobil na odberných miestach a je vidno, že tie veci, ktoré si priniesol z Golanských výšin, bez nejakého hlbšieho rozmýšľania automaticky prenáša do životnej praxe a nie je to pre neho žiadny rozdiel.”
Miroslav Minár:
“Nastúpili ste tam v novembri, to znamená, že najkrajšie sviatky roka ste strávili tisícky kilometrov od svojich najbližších tam hore na tých Golanských výšinách, bol som tam, viem aké podmienky tam vládli, ako ste tieto vianočné sviatky spolu so svojimi vojakmi a s partnermi z ďalších armád prežívali?”
Jozef Figura:
"Myslím, že to neboli nejaké zlé alebo škaredé Vianoce. Naopak, mne sa strašne páčilo to jak sme sa mohli všetci zísť na pozícii číslo 10, aspoň tí, ktorí nemali služby, sme sa tam zúčastnili tej spoločnej skoršej štedrovečernej večere, pretože bola už skoro na obed a hlavne pred tými samotnými Vianocami sme tam mali návštevu zo Slovenska, bol tam pán prezident vtedy ešte Gašparovič s ministrom obrany aj náčelníkom Generálneho štábu, s veliteľom pozemných síl, kde priniesli aj pozdravy z domu a priniesli aj darčeky pre vojakov, takže bolo to celkom zaujímavé."
Miroslav Minár:
“Aké to boli darčeky, spomínate?”
Roman Bobáľ:
"Na to si budem pamätať asi do konca života. Pán generál Vývlek nechal pre vojakov pripraviť rôzne také upomienkové premety (…) rukavice, šál, náčelník generálneho štábu tam pripravil rôzne plakety pamätné, samozrejme aj minister obrany Kašický v tej dobe a v igelitových taškách to rozdávali vojakom na pamiatku, aby troška prišli na iné myšlienky, že museli stráviť vianočné sviatky v priestore operácie, ďaleko od svojich rodín a keď prídu domov, aby mali takú trvalú pamiatku. Samozrejme, vojaci boli radi, ale niektorí vojaci chceli mať aj takú fotku na pamiatku. Došlo aj k takým situáciám, že prišiel jeden vojak, ktorý požiadal priamo prezidenta Slovenskej republiky, samozrejme slušne vojensky s veľkým ostychom, že či by sa nemohol s ním fotiť, že jak mu odovzdáva tašku. Pán prezident si najprv myslel, že dáva dar jemu, čo bolo preňho milé. Našťastie generál Maxim zasiahol a vysvetlil pánu prezidentovi, že je to naopak a pán prezident s úsmevom teda podvolil a urobil si pamätnú fotku s vojakom a ja si myslím, že vojak do dnešného dňa, aj keď už je bohužiaľ v civile, spomína s veľkou láskou na splnenie úloh a na to obdobie Vianoc, ktoré sme tam spoločne prežili.“
Miroslav Minár:
„Aký bol ten štedrovečerný stôl, poprípade - boli aj koledy?“
Jozef Figura:
„Koledy asi ani veľmi neboli, ale myslím, že ten štedrovečerný stôl bol taký typicky slovenský, mali sme kapustnicu, mali sme, pretože som z východu, na východe to voláme bobaľky, väčšina vojakov bola z východu, zemiakový šalát, to čo býva aj doma na tom štedrovečernom stole. Samozrejme, chýbali tam rodinní príslušníci, blízki, ale zase boli sme tam všetci, ktorí sme tam boli, v tej dobe boli sme si blízki tí, ktorí sme tam boli. Samozrejme, návštevou nás poctil ešte dokonca pán veľvyslanec v Sýrii, v tej dobe to bol pán Hlaváček, takže bolo to celkom milé, také povedal by som skoro rodinné stretnutie.“
Miroslav Minár:
„Čiže nie smutné Vianoce?
Roman Bobáľ:
„Určite to neboli smutné Vianoce a bol to jeden z tých okamihov, kedy vidíte, že ja ako veliteľ roty som nemusel do ničoho zasahovať. My sme vedeli, že o koľkej bude štedrovečerná večera, popozývali sme čo najširší okruh ľudí, Slovákov, ktorí v priestore operácie pôsobili, aj kolegov z iných národností, ktoré s nami spolupracovali, hlavne pozorovatelia a vojaci takou tou prirodzenou cestou sa snažili usporiadať celý ten večer tak, aby sme si pripomenuli to obdobie vianočných sviatkov. My sme tie úlohy museli plniť, to patrolovanie, hliadkovanie aj počas Vianoc. Preto nejak neznela nejak veľmi vianočná obdoba celý deň a podobne, aby človek zbytočne nebol sentimentálny, ale ten večer na tú hodinku, dve sa celý ten život na tej rote zastavil a sme si pripomenuli obdobie vianočných sviatkov. Samozrejme, ako veliteľ roty som obišiel potom všetky pozície, ktoré sme mali odlúčené a strávil som na jednotlivých pozíciách určitý čas. Takže aj s mojím veliteľom kontingentu sme tú večeru mali nie raz, ale niekoľko razy, lebo nemôžete odmietnuť chlapcov, ale aj dievčatá boli s nami na Golanských výšinách, lebo každý sa tešil na to, že posedí aj so svojim veliteľom a že ukáže, že ako sa zhostil vianočných osláv, takého toho sviatku mieru a kľudu a pokoja.“
Miroslav Minár:
„Aj stromčeky boli ozdobené?“
Jozef Figura:
„Samozrejme, stromčeky nesmeli chýbať na žiadnej pozícii.“
Roman Bobáľ:
„Stromčeky nechýbali nielen na pozíciách, ale čo bolo pre mňa prekvapenie a také úsmevné, tie stromčeky nechýbali ani len medzi arabským obyvateľstvom, tie Vianoce tam oslavovali všetci. Bol to sviatok, ktorý aj tí Moslimovia v Sýrii brali za svoj, určite aj z tej obchodnej stránky, samozrejme, ale každý to rešpektoval a bolo cítiť z jednej aj druhej strany, že nastalo také určité obdobie mieru, ticha a pokoja a ľudia si to snažili sa aj pripomínať, dokonca sme videli niektoré tie vianočné ozdoby aj na druhej strane…“
Miroslav Minár:
„Vy, pán Bobáľ, ste veliteľom samohybného delostreleckého oddielu v Michalovciach, no a nastala taká zaujímavá situácia, pretože 150 vašich vojakov už v týchto dňoch pôsobí na takej novej misii predsunutej prítomnosti NATO v Lotyšsku. Čo by ste im pri príležitosti aj vianočných sviatkov chceli zaželať?“
Roman Bobáľ:
„Ja v prvom rade, ak môžem si dovoliť opraviť, nie sú to len moji vojaci delostrelci, sú to vojaci z množstva útvarov ako z práporu ISTAR, vojaci z Brigády zabezpečenia, nerád by som bol, aby sa na nich zabudlo, lebo všetci títo ľudia pracujú pre delostrelecký oddiel a pre splnenie tej spoločnej úlohy. K Vianociam čo človek zaželá, hlavne ten pokoj a takého toho ducha tej nádeje do budúcnosti, že možnože raz sa aj tie vojnové konflikty všetky vyriešia a my ako vojaci budeme už len strážcovia mieru bez potreby byť nasadení niekde do vojnových konfliktov a riešiť tragické príbehy ľudí, ktorí sú priamo postihnutí vojnou.“
Miroslav Minár:
„Čo dopĺňa podplukovník Jozef Figura?“
Jozef Figura:
„Tak ja by som všetkým tým vojakom, ktorí nemôžu byť so svojimi blízkymi, chcel zaželať, aby mali pokojné, kľudné Vianoce, aby sa tešili domov, aby domov došli zdraví a v poriadku.“
Xxx
Miroslav Minár:
„A to už je od nás všetko. Želanie na záver? Ak budete vo štvrtok pri štedrovečernom stole spomínať na svojich najbližších, ktorí už nie sú medzi vami, spomeňte si aj na našich vojakov, ktorí v ďalekej cudzine bránia mier a pokoj pre ľudí dobre vôle. Ešte veľa príjemných chvíľ pri rádiách vám želajú Miroslav Minár a Pavol Prelovský.“
