- Dátum: 12.06.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 28.78 MB
Plná poľná
[12.06.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Miroslav Minár a Pavol Prelovský dnes pre vás pripravili špecifický armádny magazín. Venujeme ho výnimočnému vojenskému profesionálovi, človeku, ktorý sa nezmazateľne zapíše do zoznamu tých ľudí, ktorí na Slovensku tvorili pamäť národa. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Včera sme sa v Trenčíne rozlúčili s generálporučíkom vo výslužbe Pavlom Honzekom. Zomrel náhle vo veku nedožitých 73 rokov. Mal som to šťastie, že som mohol sledovať jeho neúnavnú prácu pri rekonštrukcii zabudnutého vojenského cintorína v Trenčíne. Nachádza sa v priestore muničného skladu, v mestskej časti zvanej Kubrej. Tu som sa s ním stretol aj v roku 2017."
GENERÁL
Miroslav Minár:
“Pán generál, my keď sme sa stretli tu na chodbe, kde sídli aj jeden zaujímavý vojenský útvar, v objekte ktorého sa nachádza cintorín 1. svetovej vojny, tak som si všimol, že príslušníci boli trošku šokovaní, že vás videli konečne aj v uniforme, pretože vy väčšinou v týchto priestoroch sa pohybujete v montérkach. V takých generálskych?”
Pavol Honzek, generálporučík vo výslužbe:
“No tak nepovedal by som, že sú zrovna generálske, oni sú miestami po niektorých dňoch aj trošku špinavšie, ale samozrejme v slávnostnej uniforme nebudem behať s krompáčom, s lopatou a ja neviem s čím ešte v ruke, s hrabľami, takže väčšinu roka, práve v tých letných obdobiach ma tu poznajú s tým, že som v montérkach, v nejakej bunde, no a čas od času sa tu objavím teda v tejto uniforme a to vždycky pri týchto pietnych aktoch.”
Miroslav Minár:
“Keď už sme pri tých montérkach, je tu s vami pani manželka. Samozrejme, generál si oblečie montérky nielen tu pri rekonštrukcii cintorína, ale aj doma?”
Alena Honzeková, manželka Pavla Honzeka:
“Doma nenosí montérky. Doma nosí nohavice, tepláky, alebo kraťasy keď je leto, ale keď pomáhal synovi stavať dom, tak tam tie montérky využil tiež. Tam vlastne roztrhal dvoje.”
Miroslav Minár:
No ale poďme, pán generál od, montériek k tej vojenskej uniforme. Kedy vy ste prvýkrát na seba obliekli vojenskú uniformu a pamätáte si ešte dôvod, prečo vy ste sa rozhodli stať sa vojakom?"
Pavol Honzek:
"Prvýkrát som si uniformu obliekol vo Vojenskej škole Jána Žižku z Trocnova v Bratislave, to bolo začiatkom školského roku 1962, kedy som nastúpil do tejto školy ako poslucháč. A ako som sa tam dostal? Ak si matne spomínam, tak raz k nám, ja som ukončil základnú školu v Prahe, tam som býval od svojich dvoch rokov, až teda do skončenia základnej školskej dochádzky, prišli na nejakú besedu vojaci, no a tak ma to nejako upútalo. Otec bol tiež v uniforme, ale u vtedy Zboru národnej bezpečnosti, u Verejnej bezpečnosti a tak ma to nejako uchytilo a prišiel som domov a povedal som, že som sa rozhodol ísť na vojenskú školu. Samozrejme mama, jak sa hovorí, padla do mdlôb, do zdesenia a otec povedal, čo si si vybral synku, to si rob.
Miroslav Minár:
“Z Prahy do Bratislavy.”
Pavol Honzek:
“No, tak tak to bývalo. Väčšinou z týchto českých končín sme chodievali na Slovensko a zasa Slováci chodili do Prahy, alebo vtedy ešte Moravskej Třebovej, ale ja toho vôbec neľutujem. Už vtedy mi to Slovensko tak nejako by som povedal prirástlo, no a vidíte, nakoniec svoj život možno budem končiť, alebo určite budem končiť tu, na Slovensku.”
Miroslav Minár:
“No ale manželka je Moraváčka.”
Alena Honzeková:
“Áno, ja pochádzam z Vyškova pri Brne a to sme sa práve stretli, keď bol na Vojenskom učilišti Otakara Jaroša vo Vyškove, tak tam sme sa spoznali a tak s ním cestujem po Slovensku.”
Miroslav Minár:
"Práve Vyškováčky to mali veľký výber, pretože jednak teda Učilište Otakara Jaroša a neskoršie Vysoká vojenská škola pozemného vojska Ludvíka Svobodu, tak tam boli tisíce a tisíce vojenských študentov, no ale poďme teda ešte k tej vašej kariére, k tým začiatkom, pán generál. Aké to bolo gymnázium v tej Bratislave? Lebo to už si málokto pamätá, že aj takúto školu sme mali. Myslím, že to bolo na Lafranconi."
Pavol Honzek:
“Áno, ja som mal ešte výhodu, že ja som nebol úplne ten malý Žižkovec, ktorý, oni tam nastupovali ešte skoršie, na neviem od piatej, či od šiestej triedy, to si nepamätám, ale mne sa tam vcelku páčilo. Veľmi rýchlo sme si zvykli na ten vojenský život. Zozačiatku, samozrejme, problém bol s rozcvičkami, v teple, v mraze, v zime, v teplákoch len tak vybehnúť. Mali sme nejakého práporčíka, meno už si nepamätám, ale hovorili sme mu Abebe Bikila, on sa volal práporčík Bakala, tak. A ten nás honil, tam bol priestor obrovský, dve futbalové ihriská, hádzanárske, no športoviská obrovské. Ja som tam bol spokojný. Mohol som tam rozvíjať ďalej svojho koníčka, začal som hrať ľadový hokej za vojenskú školu, takže mne sa tam páčilo. Keď sme skončili v 65-tom, tak ja som sa rozhodol a nastúpil som na Vojenské učilište Otarka Jaroša vo Vyškove, no a v tom učilišti som bol ďalšie tri roky, až do 68. roku, kedy som bol vyradený v hodnosti poručík a dostal som umiestnenku do posádky Mladá Milovice, Milovice u Prahy.”
Miroslav Minár:
“No veľmi zaujímavá posádka, pretože tá zohrala po 68. roku, najmä teda po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, veľmi dôležité miesto a úlohu.”
Pavol Honzek:
“Spočiatku, ja som nastupoval 24. augusta 1968. Tri dni po tých mimoriadnych udalostiach, ktoré celé Československo zachvátili vtedy, no a ak by som to slušne nazval, tak bola tam zaujímavá situácia. Nás držali dva tankové pluky dookola, lebo nejdem hovoriť, čo to bolo za divíziu, ale v podstate takmer celá divízia bola na jednom mieste, taká veľká posádka to bola. Môžem povedať, že každý večer tam sa dosť strieľalo v noci a ako mladý poručík som chodieval jeden čas do služby ako veliteľ stráže, no a dneska sa môžem kľudne priznať, že som chodil na kontrolu stráží s odistenou a nabitou pištoľou, pretože človek nevedel, čo sa tam môže stať. Ale to nejako veľmi rýchlo pre mňa skončilo, pretože som bol za veľmi krátku dobu odvelený asi so sto vojakmi a išli sme do Ústí nad Labem, kde sme strážili niektoré objekty, vtedajšiu budovu okresného alebo krajského výboru strany a potom nejakú kotolňu velikánsku, elektrorozvodňu a po nejakých dvoch mesiacoch sme sa vrátili a tým pádom v podstate moje účinkovanie v posádke Mladá skončilo, pretože sme sa začali sťahovať niekde inde.”
Miroslav Minár:
“V tom čase, keď pán manžel už pôsobil v tej posádke, už ste sa poznali?”
Alena Honzeková:
“To sme sa poznali asi štyri roky a vlastne potom sme sa zobrali, keď sa objavil, keď bol na Slovensku.”
Miroslav Minár:
“Ako ste vy vtedy ako dievča vnímali tú situáciu, ktorá bola v tých augustových dňoch a po augustových? Bolo to také napäté.”
Alena Honzeková:
“Bolo to napäté. Ja som skončila ekonomickú školu, išla som do zamestnania, takže som mala strach, vôbec spočiatku sme nevedeli kde sa nachádza, pretože ani nemohol volať, alebo písať, nič. Potom keď sa ozval, tak som sa upokojila a brali sme to ako vojenský život, aký bol stále.”
Miroslav Minár:
"No a bol pestrý, pán generál, pretože samozrejme to nebolo iba jedno miesto služby, ale v podstate celá bývalá Československá republika. S generálporučíkom vo výslužbe Pavlom Honzekom a jeho pani manželkou Alenou sa rozprávame o tom, ale myslím si, že šťastnom vojenskom živote, pretože od toho 68. roku, kedy ste pán generálporučík už na seba prvýkrát obliekli tú dôstojnícku uniformu, prešlo strašne veľa rokov. My sme hovorili o tom, že ste prežili aj krušné chvíle po 21. auguste 1968, no a potom prišla samozrejme tá ďalšia dráha profesionálneho vojaka, vtedy dôstojníka Československej ľudovej armády."
Pavol Honzek:
“Keď ste chcel niečo dosiahnuť, musel ste začať od tých základných funkcií, ako som hovoril v tej prvej časti nás niekedy koncom roku 68 dvihli poplachom v podstate celú posádku Mladá a postupne sme sa začali sťahovať. Naložili sme všetok materiál, bojovú techniku, dopravnú prostriedky na vagóny, no a išli sme. Zozačiatku sme nevedeli ani kde ideme. To sme sa dozvedeli v podstate až v Púchove, no a niekedy, myslím že to bolo okolo 20. novembra, sme zastavili na nádraží v Martine, no a tam som pokračoval ďalej v svojej službe. Tie začiatky tam boli dosť tvrdé, pretože neboli pripravené všetky priestory, ale prežili sme aj to. Ubytovaní sme boli vlastne v rámci kasárne. Z jedného poschodia sa vysťahovali vojaci a pre nás tam spravili také slobodárky, kde sa spalo aj po šiestich, po ôsmich ľuďoch, takže večer sa viedli rôzne tvrdé a hlasné diskusie o tom, čo bude, čo sa stalo, čo bude, čo nás čaká, ako to bude vôbec s armádou, ako to bude vôbec s celou republikou, ale postupne sme sa viacej a viacej sústreďovali na to, aby sme si pripravili podmienky pre nejaký normálny život. Ešte raz zopakujem, nič nebolo pripravené, priši sme v podstate do opustených budov, neboli priestory, nemali sme priestory na vyučovanie, na prípravu, učili sme vojakov základné vec hore na povale, sedeli sme na trámoch, na krovoch a večer sa vždy nejaké diskusie viedli, ale oni postupne, tí čo mali eminentný záujem sa vrátiť do Čiech, tak postupne poodchádzali a to zloženie sa v podstate behom po roka, dá sa povedať každý týždeň, menilo a menilo.”
Miroslav Minár:
“Vás to nelákalo domov a tu za pani Alenkou?”
Pavol Honzek:
“Tak vtedy ešte pani Alenka nebola ešte pani, bola to ešte stále slečna, no ale čakal som, že čo bude. Ona služba v armáde je v podstate viac-menej rovnaká, či tam, či tam. Nejako som neuvažoval o tom, že by som sa trebárs aj vrátil spátky. Ja som bol ustanovený hneď začiatkom na funkciu veliteľa výcvikovej roty školskej a tá práca s tými mladými chlapcami ma tak uchytila, že som ani neuvažoval nejako, že by som sa vrátil, alebo niečo podobného.”
Miroslav Minár:
“Vy ste z času na čas pod tie Martinské hole aj zavítali?”
Alena Honzeková:
“Prvýkrát som tam bola keď sa tam presťahovali, tak prvé Vianoce som tam išla. Sme spali tam na ubytovni na Ľadovni, tak tam som sa bola prejsť, no zima tam bola poriadna, ale mesto sa mi páčilo a tak som ani nič nehovorila. Hovorila som si, možno ho zase prevelia niekam inde, no ale zostal v Martine a tak sme tam boli až do 78-ho, alebo deviateho, tak nejako.”
Miroslav Minár:
“Pomerne dlhá epizóda vojenského života.”
Pavol Honzek:
“Bolo nebezpečenstvo, že skončí celkom inakšie. Ja som prešiel stupňom veliteľ roty, zástupca veliteľa práporu, veliteľ roty výcvikových tankov, potom som robil veliteľa práporu a niekedy v 75-tom, šiestom, som začal uvažovať o tom, že by som odišiel do zálohy a že by som sa venoval hokeju. Ja som tam založil v Martine vojenskú hokejovú Duklu, zozačiatku som trénoval aj hrával. Funkcionárčil som vtedy v Hutníku a v Strojárňach Martin v civilnom oddiele, no a nakoniec to skončilo tak, aby som to skrátil, že namiesto do civilu, tak som bol vyslaný na štúdium do Sovietskeho zväzu v 76-tom roku, no a to už vtedy som vedel, že teda asi tá kariéra vojenská bude pokračovať. Zastavil som ten pohyb na tej koľaji civil a vrátil som sa za spátky na tú priamu vojenskú koľaj.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
“A na jej vlnách armádny magazín pre vojakov a nevojakov. Dnes ho venujeme zosnulému generálporučíkovi vo výslužbe Pavlovi Honzekovi.
Keď prišlo to rozhodnutie z toho Martina, kde to už bolo také ako by som povedal také ako už domáce prostredie, zrazu šup ho do Sovietskeho zväzu.”
Alena Honzeková:
“No to už sme mali dvoch synov. Ten starší mal 7 rokov a ten mladší 2,5 roka. Tam bol teda život ťažký. Tam sme si viezli zásoby, všetko, pretože sme nemali veľa peňazí, tak sme to viezli všetko so sebou a prvá cesta, čo mi utkvelo v pamäti, my sa nakladali všetko v Olomouci, tam stál ten rýchlik a sme mali dva také plné vozíky. Tam bolo asi 9 kufrov, 13 krabíc a manžel to viezol po tej stanici a ta sedeli takí chlapci, výrastkovia, že aha, Rusi sa tu už nabalili a už si vezú zásoby domov. No bola som ticho, ani som nedýchala.”
Pavol Honzek:
“Sme vďaka tomu, že sme tam vlastne tri roky žili, mali možnosť sa pohybovať voľne, nie ako turisti, že dajú vás do autobusu, dívajte sa doprava, pozerajte sa vľavo, tuto vystúpte, máte 10 minút. Keď sme mali voľno, tak sme robili prechádzky. Moskva je krásne mesto, všetko veľké, obrovské. Je to mesto dvoch tvárí. Centrum a to sú tam nádherné veci. Ale akonáhle vyjdete, lebo vtedy, dneska už verím, že sa aj to mohlo zmeniť a že sa zmenilo, tak už ten život bol trošičku inakší. Ale bol som vo Francúzsku, tie okrajové štvrte Paríža v podstate rovnaké, identické, takže ono je to asi vo všetkých týchto veľkomestách.”
Miroslav Minár:
"Dôležité ale bolo v tom čase sústrediť sa na tú vojenskú prípravu a predsa len, vysoké vojenské školy, akadémie vo Sovietskom zväze boli uznávané vtedy aj na západe."
Pavol Honzek:
“Bola to vojenská akadémia Frunzeho, 3-ročná akadémia, ktorá pripravovala veliteľské kádre na veliteľský smer, operačno-taktický. Väčšina profesorov, dôstojníkov, generálov, plukovníkov, boli aktívni účastníci 2. svetovej vojny. Vedeli do svojej výuky zahrnúť aj niektoré príhody, niektoré skúsenosti, bohaté skúsenosti z vojen. Trebárs náš jeden učiteľ, bol to v podstate akože triedny profesor, plukovník, tak ten skončil ako čestný občan mesta Ostravy, 2. svetovú vojnu a tie prednášky boli zaujímavé. Samozrejme, spočiatku sme mali veľké problémy s ruštinou. Stačí to všetko vnímať, lebo oni pohlcovali koncovky, dosť často sme špatne rozumeli, ale museli sme sa nejako cez to preniesť. Ja si myslím, že tá škola mi dala veľmi veľa, zvlášť pre ďalší svoj postup a ďalší svoj život v armáde a čo sa mi tam strašne páčilo, neboli tam žiadni, nestretli sme sa tam s ľuďmi, ktorí by boli nejako nervózni pri tej výuke, kričali, alebo niečo. Mali snehu proste normálnym, slušným, ľudským prístupom objasniť každú vec, keď sa niečo nezadarilo, spakojno, spakojno, ešte raz sme si to zopakovali. Mne sa tam veľmi páčilo a škola mi dala veľmi veľa.”
Miroslav Minár:
“Tieto prístupy sa dali potom aplikovať aj u nás doma v Československej ľudovej armáde? A kde teda konkrétne, než ste teda úplne definitívne zakotvili na Slovensku?”
Pavol Honzek:
“Tento vzťah k ľuďom som si snažil zobrať so sebou z toho prvého pobytu v Moskve a snažil som sa ho uplatňovať i v svojom živote. Samozrejme, môžu sa nájsť ľudia, ktorí povedia, že som im aj v priebehu vojenskej služby nejako ublížil, ale taký je vojenský život. Prosto keď niečo spravíš zle a to zlo je už dosť veľké, tak prosto musíš pykať, takže každému som sa určite nezavďačil, ale vždycky som sa po celý svoj život snažil viac ľuďom pomáhať, ako by som im ublížil. V 79. roku som ukončil túto akadémiu, bol som v priebehu akadémie povýšený do hodnosti kapitána a už vtedy som vedel, že nastupujem na funkciu veliteľa tankového pluku v Leviciach, to bol 94. tankový pluk.”
Miroslav Minár:
“Potom, keď ste prišli aj vy do Levíc, vedeli ste, že takéto mestečko, pekné mestečko na Tekove, existuje?”
Alena Honzeková:
“To som nevedela a hlavne, keď sme vošli do obchodu, všetko najskôr po maďarsky, potom po slovensky, tak sme, chlapci boli nešťastní, ale potom v tých Leviciach by zostali, tam bolo dobre. Ja som tam začala potom, tam bol taký nezakrytý štadión, tam sme sa chodili korčuľovať. Vždy manžel trénoval hokejistov a ja neviem čo, ale chlapcov, som musela na korčuľovanie chodiť s nimi ja.”
Pavol Honzek:
“Ja tvrdím, že každá vojenská rodina viacej či menej proste cíti to, že otec rodiny je vojakom, že nemá toľko času. Viete, ja vám poviem takú jednu príhodu. Raz sme boli doma a v sobotu, náhodou som bol v sobotu doma a manželka niečo zabudla, že vyskočí si len pre niečo do obchodu. A to vtedy malý mal nejaké 1,5, možno tak nejako roka. Ona zavrela dvere, mladý upaľoval k dverám a kričal maminka, maminka, ja tu s tým pánom nebudem. Hovorím, ježišmária, tak aký ja som ti pán? Ale nakoniec sme aj to zvládli. Proste tá rodina to cíti ten vojenský život. Na cvičenia, my sme tých cvičení mali strašne veľa vtedy, boli aj 14-denné vyvedenia, no ale čo sme si vybrali, tak to sme mali a práve žena, pokiaľ to pochopila a moja žena, musím ju pochváliť, pochopila a vlastne ona vychovala naše dve deti. Ja občas, ako sa hovorí, vždycky prišla sobota, nedeľa, jeden, dva pohlavky, urobil sa doma poriadok a zase celý týždeň vládla len ona sama.”
Alena Honzeková:
“Ale musím povedať, že asi som ich vychovala dobre, pretože mám dve nevesty, sú obidve veľmi fajn a ďakovali mi, že ako som synov vychovala, že im pomáhajú, že sa od žiadnej práce neodťahujú, že fakt si myslím, že to dopadlo dobre.”
PLNÁ POĽNÁ
Pavol Honzek:
"Ja som pri tom 64. pluku v Leviciach bol len dva roky. Po dvoch rokoch ma premiestnili na veliteľstvo 13. divízie do Topoľčian. Tam som ešte v hodnosti podplukovníka vykonával funkciu zástupcu veliteľa divízie a v 94. na znovu vyslali na 2-ročné štúdium do Akadémie Klimenta Jefrimoviča Vorošilova, to bola akadémia vtedajšia generálneho štábu. Preto, aby som v budúcnosti, keď sa bude dariť, mohol dostať aj hodnosť generála. V roku 89 som bol premiestnený na veliteľstvo východného vojenského okruhu, kde som začal s funkciou zástupcu veliteľa východného vojenského okruhu pre bojovú prípravu."
Pavol Minár:
“A ďalší prelomový rok vo vývoji spoločnosti, november 1989.”
Pavol Honzek:
“A v tej dobe som sa, bohužiaľ, zasa doma príliš nezdržiaval, aj keď už to bol vyšší štáb, ktorý toľko nemal výjazdov, ale pretože bola situácia vo vojskách taká aká bola, že zvlášť absolventi, vysokoškoláci, trošičku rebelovali, boli kadejaké hladovky vyhlásené, takže sme zasa jazdili po tých našich útvaroch a tam som sa zasa vrátil k domu, že rozprávať s ľuďmi, vysvetľovať, rozprávať, rozprávať. Ja som im nevnucoval svoje názory, ja som vždy sa snažil povedať svoj názor, oni svoj názor, ale u tých útvaroch kde som bol, tak tieto aktivity behom 2-3 dní vždycky sa podarilo ukončiť a začal normálny život.”
Miroslav Minár:
“V Československej ľudovej armáde zvíťazil ten zdravý rozum a jednoducho vojaci, dôstojníci, generáli, zachovali teda ten neutrálny status.”
Pavol Honzek:
“Myslím si, že vtedy sme mali dobrého veliteľa východného vojenského okruhu, generál Hrebík bola taká kľudná soba, ktorá do všetkého toho diania na štábe a u podriadených vojsk sa snažila vnášať taký kľud. Povedal svoje názory na rovinu, jednoznačne, ale armáda sa udržala v normálnom chode, nezapájala sa do nejakých takýchto aktivít a myslím si, že to bolo len k dobru veci.”
Miroslav Minár:
“Dnes ste pán generálporučík už vo výslužbe, krásne tri hviezdy. Kedy prišla tá prvá generálska?”
Pavol Honzek:
“Svoje generálske ratolesti som získal v roku 90 a ja som bol takpovediac v tej prvej várke, ktorú menoval alebo povyšoval už vtedajší prezident Václav Havel. Potom neskôr ešte prišla, i keď som ja s tým nerátal, lebo ja som českej národnosti, to že som dostal generála som považoval za absolútny vrchol svojej vojenskej kariéry tu na Slovensku. Potom prišla ešte aj tá ďalšia hviezdička na toho generálporučíka, no a ja už by som preskočil do tej ďalšej akejsi zlomovej časti, keď prišlo rozdelenie Česko-Slovenska na dva samostatné štáty, tak so ženou sme veľmi veľa doma o tom diskutovali, no ale nakoniec vtedy už boli obidvaja synovia ženatí, zobrali si Slovenky za manželky, na Slovensku som mal strašne veľa kamarátov, priateľov, známych.”
Miroslav Minár:
“Tu v Trenčíne ste mali aj svoju Duklu hokejovú, to treba povedať.”
Pavol Honzek:
“Kde som bol tiež určitú dobu nejakým funkcionárom a bezo mňa nezačal ani jeden hokejový zápas pomaly, pokiaľ som tam nesedel. No a nakoniec sme sa rozhodli, že ostaneme na Slovensku.”
Miroslav Minár:
“Tu, doslova na druhej strane Trenčína, sídli ďalší významný vojenský útvar, ale najmä v jeho priestoroch mal zostať zabudnutý cintorín z 1. svetovej vojny. No a to je vaša srdcová záležitosť, pán generál. Ako vy ste sa dostali k tomu, že tuto je niečo historické, na čom treba pracovať, robiť, aby zostala zachovaná pamiatka vojakov, ktorí padli v 1. svetovej vojne, ale aj aby zostala zachovaná, poviem to tak, pamäť národa.”
Pavol Honzek:
"Viete, niekedy v roku 2014, na jeseň, začiatkom jesene, ma oslovil vtedajší zástupca vojenského pridelenca Ruskej federácie, plukovník Karpuchov, že hľadá v Trenčíne veľký vojenský cintorín z 1. svetovej vojny, kde je pochovaný, okrem iných, 86 ruských vojakov. Ja som sa vtedy začal smiať a hovoril som mu, že taký cintorín v Trenčíne nie je, že o ňom vôbec neviem, pretože ja tu slúžim od toho 89. roku a nikdy som o tomto cintoríne nepočul. No a slovo dalo slovo, cintorín sme teda našli, zistili sme že je tu, u tunajšieho útvaru. Ja som asi behom desiatich dní sa podarilo vybaviť povolenie k vstupu zahraničnému občanovi, no a navštívili sme spolu, za doprovodu ešte nejakého funkcionára, veliteľa útvaru, navštívili sme tento cintorín. Môžem vám povedať, že vtedy som sa aj hanbil. Spustnuté. Potom som začal hľadať v nejakých novinách články, bezmenný cintorín, zabudnutý cintorín, moslimský cintorín. Ja, pretože som funkcionár, členom Klubu generálov aj som aj členom Rady Klubu generálov Slovenskej republiky, tak vo mne vznikla taká myšlienka, čo keby sme sa pustili a obnovili tento cintorín a dostali ho na takú úroveň, akú by si tento cintorín zasluhoval. Spolu s generálom Hozmanom, s generálom Humeným, sme jazdievali koncom roku 2014 veľmi často do Vojenského historického ústavu, kde nám pracovníci ústavu veľmi vychádzali v ústrety, hľadali sme dokumenty, študovali a v podstate začiatkom roku 2015 sme mali na stole všetky plánky presné tohto vojenského cintorína, všetky zoznamy so všetkými údajmi, s úmrtnými listami, identifikačnými listami a pustili sme sa do ďalšej práce. My sme to chceli a plánovali tak, aby sme to otvorili slávnostne k 100. výročiu ukončenia 1. svetovej vojny, na 11.11. 2018 a mali sme rozdelené práce v podstate na 4 etapy. My sme chceli zatrávniť a upraviť celú plochu vojenského cintorína. Podarilo sa nám to, no a pretože som mal vynikajúcich pomocníkov a v tomto roku sa položilo celkom 418 nových náhrobných kameňov na miesta pôvodných hrobov."
Miroslav Minár:
“No vy pani Alenka, keď ste spomínali tie roky prežité tuto s pánom generálom vo vojenskej uniforme, tak ste hovorili, že ste si ho málo užili doma, deti detto, no ale teraz keby mohol generál byť doma, tak oblečie na seba t ie montérky a je tu na tom cintoríne.”
Alena Honzeková:
“Spočiatku keď sa kosila tá tráva, chytil kliešťov, boreliózu, tak jeden rok v lete sa liečil potom, no a teraz som mala strach, ako boli tie horúčavy keď chodil robiť, tak som hovorila, aby náhodou sa mu niečo nestalo, o dvanástej budeš doma, pretože to je hrozné. No tak potom zase sedel pri počítači a hľadal si plániky a toto ešte musím urobiť a túto knihu, takže on bez práce naozaj nie je.”
Miroslav Minár:
“No veď áno, boli sme svedkami toho, ako tuto miestni zamestnanci s hrôzou pozerali, že kto to tu je za generála, lebo generálsku uniformu na vás nevideli. Pán generál, je to taká srdcová záležitosť tento cintorín?”
Pavol Honzek:
“No dnes už môžem povedať, že áno. Ja sa priznám, že som v priebehu tých troch rokov, už toho mal niekedy ako sa hovorí po krk, že som si nadával, že som do toho vôbec vliezol, ale nakoniec som si povedal, možno, že to pre niekoho bude predstavovať nejaké vzletné slová, ale v duchu som si hovoril, tak ty si sa k niečomu zaviazal, tak ty by si od toho nemal ustúpiť. Nie sú žiadny slobodník, si generál a potom si každý povie, no vidíš, generáli, niečo začnú a nedorobia.”
Miroslav Minár:
“Blížime sa k záveru nášho rozprávania s generálporučíkom vo výslužbe Pavol Honzekom a jeho pani manželkou Alenkou. Čo vám život s generálom dal a čo vám vzal?”
Alena Honzeková:
“Nemôžem si sťažovať, alebo máme dvoch synov, vychovali sme ich dobre. Manžel je výborný ako otec aj ako manžel a máme sa radi, no a asi by som nemenila.”
Pavol Honzek:
“Ďakujem za túto poctu. Neviem, čo mi vzal. Ja by som skôr začal najskôr s tým, čo mi dal. Široké pole pôsobnosti a sebarealizácie. Či to bolo v športe, dal mi možnosti rozvíjať sa v tej vojenskej odbornosti. No a čo mi zobral? Hovorí sa, že trošku tej slobody, že za bývalého teda Československa sme nemohli chodiť niekde na nejaké zahraničné dovolenky, ale ono aj v tom Rumunsku a Bulharsku bolo krásne pri tom mori, v pohode, že sme tam jazdili škodovečkami, ktoré sa nám dva razy cestou zavarili, ale aspoň bola zábava. Dnes už teda chodíme aj na nejaké zahraničné dovolenky a čo mi dal? Ešte by som sa k tomu vrátil, dal mi možnosť poznať veľmi zaujímavých, dobrých ľudí, kamarátov na život a na smrť, s ktorým sme dodnes kamaráti, stretávame sa. Samozrejme už menej, pretože každý starne, už niekto horšie chodí atď., atď., ale celkovo ja, keby som sa mal dnes rozhodovať, ale skôr by som povedal v starších podmienkach, tak by som asi do tej armády išiel znovu.”
GENERÁL
Miroslav Minár:
"Spomienku na generálporučíka vo výslužbe Pavla Honzeka, s ktorým sme sa včera rozlúčili, v Plnej poľnej zakončíme konštatovaním, že jeho práca pri rekonštrukcii vojenského cintorína v Trenčína Kubrej nezostala nepovšimnutá. V predchádzajúcom roku sa stal laureátom ankety Vojenský čin roka a cintorínu bol pridelený štatút národnej kultúrnej pamiatky. Bolo mi cťou pán generál, aspoň nakrátko ťa sprevádzať tvojou životnou púťou. Ďakujem ti v mene všetkých, ktorým si počas svojho života vlieval do žíl optimizmus, vôľu a odhodlanie. Odpočívaj v pokoji, Paľko."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
