- Dátum: 07.10.2022
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 26.19 MB
Plná poľná
[07.10.2022; Regina Západ; Stred, Východ, Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* V kosovskej Prištine a aj na bývalej základni v Šajkovaci spomínali na svojich najbližších. Po rokoch čakania a sľuboch sa pozostalí po obetiach tragickej havárie vojenského leteckého špeciálu AN24 konečne mohli pozrieť na miesta, kde ich najdrahší robili výbornú službu na prospech mieru. Aj vďaka ministrovi obrany Jaroslavovi Naďovi.
* Z Duklianskeho priesmyku zazneli posolstvá mocným tohto sveta, aby zastavili vojnové konflikty. Boli sme aj medzi stovkami ľudí, ktorí si prišli uctiť hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie.
* Previerka ťažkej mechanizovanej práporovej skupiny bola úspešne zavŕšená. Môže sa začleniť do spojeneckých síl.
* Martinčania sa vedeli prispôsobiť neznámemu terénu a už aj mladí vojaci vedia, kde je Turecký vrch. Cvičenie zvládli aj oni."
SLOVENSKÍ VOJACI V ZAHRANIČÍ
Miroslav Minár:
"V roku 1999 sa prvýkrát do spoločných vojenských operácií NATO zapojila aj slovenská jednotky. Bolo to v operácii KFOR v Albánsku. Po eskalácii napätia v Kosove sa presunula do tábora nad dedinkou Šajkovac a stala sa súčasťou operácie KFOR. Po následnom doplnení vo februári 2002 začala v operácii NATO spoločne pôsobiť s českými vojakmi. Pôsobenie slovenských vojakov v Kosove sa skončilo v roku 2010, pričom v službe mieru, pokoja a stabilite v tejto krajine sa postupne vystriedalo 2004 vojakov. Boli medzi nimi aj tí, ktorí 19. januára 2006 ukončili svoju službu a tešili sa na návrat domov medzi svojich najbližších. Žiaľ, nedočkali sa. Na kopcom Borsó pri maďarskej dedinky Hejce ich radosť, túžby a sny prerušila havária lietadla AN24. Zahynulo 42 príslušníkov rezortu obrany, Generálneho štábu a samotní vojaci, pochádzajúci predovšetkým z východu našej vlasti. Najbližší pozostalí dlhé roky čakali, či sa raz vyplnia sľuby ministrov a umožnia im navštíviť miesta, kde ich najdrahší pôsobili. Dočkali sa až teraz, v utorok, keď ich na ceste do Kosova osobne sprevádzal minister obrany Jaroslav Naď. 27 pozostalých z 11 rodín sa postupne poklonili pamiatke svojich detí, otcov i dedov pri troch pamätníkoch. Spresňuje predstaviteľ Styčného úradu Slovenskej republiky v Kosove Oleg Halasi."
Oleg Halasi, predstaviteľ Styčného úradu SR v Kosove:
“Vždy 19. januára začíname tu na KFOR-e pri pamätníku, ktorý vidíte vpravo, s tým, že vlastne položíme veniec, kvety. Zúčastňuje sa tejto ceremónie aj maďarský a český veľvyslanec, pretože vlastne oni slúžili tiež v tejto misii s nami. Odtiaľ potom odchádzame na Šajkovac, v Šajkovaci, v priestoroch Vodohospodárskeho podniku, pri ktorom bol postavený náš najväčší tábor a nachádza sa v ňom druhý pamätník, tam vlastne si spomenieme na našich padlých vojakov druhýkrát a potom ešte navštevujeme v City Parku tuná v centre mesta malý pamätník, ktorý bol iniciovaný bývalou prezidentkou Jahjakovou. Tento pamätník bol inaugurovaný v 2016-tom roku za prítomnosti vtedy nášho pána ministra zahraničných vecí Lajčáka a bol prítomný za Generálny štáb pán generál Macko.”
Miroslav Minár:
“Potom samozrejme ešte 15. mája je ešte jeden pamätníček.”
Oleg Halasi:
“Áno, to je vlastne ďalší náš vojak, ktorý tu tragicky zahynul. 15. mája navštevujeme oblasť Kirače, kde tesne pri administratívne línii, ktorá ešte stále funguje ako administratívna línia, nie hranica, sa nachádza pamätník rotnému Milanovi Hajduchovi.”
Miroslav Minár:
"Stretávate sa samozrejme s miestnymi autoritami, s miestnymi ľuďmi. Ako oni aj po tých rokoch stále spomínajú na účasť slovenských vojakov v operácii KFOR? Zrejme aj tým, že trebárs na tých verejných priestranstvách, v parku kde je pamätníček, vlastne mesto sa o tento pamätníček stará."
Oleg Halasi:
“Stará sa spolu s nami, samozrejme, pretože niekedy treba do toho aj investovať určité finančné prostriedky, ale okolie tohto pamätníka v meste udržuje mesto, to znamená kosí trávu, vysadzuje stromy a sme im za to samozrejme vďační. Máme aj takýto zážitok, že jedenkrát v januári keď sme tu boli a bolo dosť také kruté počasie, teploty nízko pod nulou, plno snehu, tak sme videli predtým ako my sme urobili tú našu spomienkovú časť, tak sme videli takého starého pána, ktorý mohol mať medzi 70-75 rokov, prišiel k pamätníku, poklonil sa, bez toho aby nás videl, my sme stáli od neho možno 50-70 metrov a boli sme milo prekvapení týmto konaním miestneho obyvateľa. Pokiaľ ide ešte o miestnych, tak najviac s nami komunikujú zamestnanci Vodohospodárskeho podniku, tí veľmi na to spomínajú.”
Miroslav Minár:
“To je v spomínanom Šajkovaci.”
Oleg Halasi:
“Áno, v Šajkovaci a tam spomínajú na našich lekárov, ženistov, ktorí im zabezpečovali elektriku, vodu a podobne.”
Miroslav Minár:
“Z Piešťan sa prišli do Kosova pokloniť svoju otcovi a dedovi, podplukovníkovi Igorovi Angelovičovi, jeho syn Rudolf a vnuk Matúš.”
Rudolf, syn Igora Angeloviča:
“Vnuk sa narodil 3 roky po roku 2009. Takže ani ho nevidel.”
Matúš, vnuk Igora Angeloviča:
“Moc mi o svojom tatinovi rozprával. Ja som ho videl iba na fotkách a hovoria mi, že vyzerám jak on, aj že sa tak správam, aj že tak rozmýšľam jak on.”
Miroslav Minár:
“Asi hrdosť, otec.”
Rudolf:
“Tak áno, aj tak sa neviem zbaviť pocitu, že to bolo celé také zbytočné. Tá nehoda proste.”
Miroslav Minár:
“Ako vy ste vnímali to rozhodnutie, že vedenie rezortu obrany, Generálny štáb, sa podujalo na takýto čin a dokázalo po dlhých rokoch vašich očakávaní žiadosti realizovať túto cestu do Kosova na tieto pamätné miesta.”
Rudolf:
“Je to veľmi chvályhodné a sme samozrejme vďační, preto keď sme to počuli, tak sme sa rozhodli hneď že to využijeme a tak čakali sme, čakali sme dlho.”
Miroslav Minár:
“Ten deň je samozrejme tu a myslím si, že to je aj také trošku zadosťučinenie pre vás.”
Rudolf"
“Máte úplnú pravdu. Je to tak.”
Miroslav Minár:
“Stretnutia pri pamätníkoch v Kosove boli emočne veľmi silné. A nejedno oko vyrobilo slzy napríklad vtedy, keď si na tých svojich zaspomínal dnes už bývalý vojenský duchovný Marko Trocha. V operácii KFOR pôsobil 6 mesiacov. 19. januára 2006 bol aj na letisku v Prištine, keď sa so svojimi kamarátmi lúčil a tešil sa, že sa s nimi stretne opäť doma. Stretol sa. Keď ukladal telá niektorých z nich do rodnej slovenskej zeme. Symbolickú červenú ružu som za Plnú poľnú k pamätníku položil aj ja. Ďakujeme a nikdy na vás nezabudneme.”
VÝROČIE NA T ENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Včera sme si na Dukle a vo Svidníku pripomenuli 78. výročie Karpatsko-duklianskej operácie. Vzdať úctu a česť prišli delegácie ministerstva obrany na čele so štátnym tajomníkom Mariánom Majerom a delegácia Generálneho štábu na čele s náčelníkom Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky, generálom Danielom Zmekom. V príhovoroch pred veteránmi protifašistického odboja a stovkami účastníkov spomienkového stretnutia pri pamätníku československých vojakov na Dukle odzneli nielen slová odhodlania postaviť sa aj dnes na stranu pravdy a slobody, ale aj silný apel mocným tohto sveta, aby zabránili rozšíreniu a zastaveniu konfliktu v susednej Ukrajine. A aby už nikdy nepripustili použitie zničujúcich jadrových zbraní v akomkoľvek konflikte. Tieto výzvy si vypočuli aj Pavol a Mária Demčákoví a Anna Baníková z dedinky Soľ z Vranovského okresu.”
Mária Demčáková, účastníčka spomienkového stretnutia:
“My sme z Matice slovenskej a Jednota dôchodcov.”
Miroslav Minár:
“Chodia s vami aj mladší účastníci spomienkových stretnutí?”
Pavol Demčák, účastník spomienkového stretnutia:
“Momentálne nie.”
Miroslav Minár:
“Čo robíte pre nich, aby si zachovali pamiatku, napríklad aj na hrdinov…”
Pavol Demčák:
“My ťažko, lebo naše deti sú už po 50-ke, majú svoje rodiny, takže oni sa venujú. Ich deti sú študenti na vysokej škole, takže sú rozídení.”
Miroslav Minár:
“Ale stretávate sa a poviete im, že teda o čom je vlastne Dukla?”
Účastníci spomienkového stretnutia:
“Áno, áno. O tom sa rozprávame veľmi často.”
Miroslav Minár:
“Je tam aj istý deficit, napríklad na základných školách, keď už o takýchto udalostiach je možno 1-2 riadky v učebniciach. Čo vy bolo asi z vášho pohľadu dobré, aby aj tá najmladšia generácia vedela o tom, aké tragické boli príbehy československých vojakov tu, na duklianskom bojisku?”
Pavol Demčák:
“My sme boli jak žiaci, sa robili zájazdy k takýmto pamiatkam, naši rodičia nám to uviedli a toto je teraz ťažké tým deťom to vysvetliť. Ono prakticky v škole sa o tom nerozpráva vôbec.”
Mária Demčáková:
“Viac zakomponovať to do tých učebníc toto, že čo sa tu stalo, že by tie deti skôr sa do toho vžili a vedeli, čo to vlastne je tá Dukla, aj celkove.”
Miroslav Minár:
“O trochu menej, ale predsa len, si pamiatku hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie prišli uctiť aj študenti zo Svidníka či z Bardejova.”
Študent:
“Prišli sme z Bardejova, z Wolkerovej.”
Miroslav Minár:
“Je to teda školský zájazd, áno?”
Študent:
“Áno, školský zájazd.”
Miroslav Minár:
“Chodievajú sem tvoji spolužiaci pravidelne, každý rok na túto Duklu?”
Študent:
“No tak my sme teraz prvýkrát tu prišli, ale chcel by som sem ísť aj na budúci rok, alebo tak.”
Miroslav Minár:
“Čo vieš ty konkrétne o týchto bojoch, ktoré tu boli na Dukle? Učíte sa?”
Študent:
“Tak učíme sa teraz, teraz sme sa učili o 2. svetovej vojne, takže teraz sa to budeme iba učiť, ale tak viem, že je tu veľa pochovaných vojakov a sme prišli vzdať úctu ich bojom, že nás oslobodili.”
Miroslav Minár:
“Medzi pravidelnými účastníkmi spomienkových stretnutí priamo na duklianskom bojisku sú aj členovia Okresnej organizácie protifašistických bojovníkov z Michaloviec. Prečo sem chodíte?”
Ján Šuchta, člen Okresnej organizácie protifašistických bojovníkov z Michaloviec:
“Chodíme tu preto, lebo nám to káže tradícia a my tie, ako bývalí vojenskí profesionáli, ktorí sme tiež v oblastnom klube jak v Michalovciach, tak aj tu na Dukla, si pravidelne, lebo nám to káže naša povinnosť sa zúčastňovať a dávať úctu a hold padlým, ktorí položili život za našu slobodu.”
Miroslav Minár:
“Hovoríte o tom aj tým svojim mladším príslušníkom rodu, alebo žiakom, alebo keď sa stretávate na školách?”
Ján Šuchta:
“Samozrejme, máme pravidelné besedy čo sa týka histórie. Náš pán tajomník, podplukovník Zalehl Lukáš, pravidelne chodí na školy, kde sú besedy, aj teraz sa zúčastní v Michalovciach v okrese. Majú o to žiaci záujem v rámci hodín dejepisu, aby poznali túto historickú udalosť, ktorá zasiahla a dala nám slobodu.”
Miroslav Minár:
“Hovorím s kým?”
Ján Šuchta:
“Nadporučík v zálohe Šuchta Ján.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
“A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. Už o malú chvíľu sa vyberieme na Turecký vrch, kde vojaci 11. ťažkej mechanizovanej práporovej skupiny zavŕšili dôležitú časť svojho tohtoročného výcviku. Buďte s nami pri tom a počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.”
NATO A MY
Miroslav Minár:
“V Sučanoch, v Martine, ale najmä na Tureckom vrchu na Záhorí, vyvrcholila záverečným taktickým cvičením príprava 11. ťažkej mechanizovanej práporovej skupiny. Zámer cvičenia a možné použitie vyčlenenej jednotky ozbrojených síl pre potreby spojeneckých síl NATO nám priblížil veliteľ 1. mechanizovanej brigády, brigádny generál Alexander Kolárik.”
Alexander Kolárik, veliteľ 1. mechanizovanej brigády:
“V súčasnej dobe tu, na Tureckom vrchu a v Sučanoch a mierovej posádke Martin, cvičí 11. ťažká mechanizovaná skupina, ktorá je zložená väčšinou z 11. mechanizovaného práporu, ale do tej ťažkej mechanizovanej skupiny sú včlenené aj jednotky práporu RCHBO, ženijného pluku, ďalším CIMIC PSYOPS jednotky a ostatných podporných súčastí, ešte protilietadlová čata atď.”
Miroslav Minár:
“Jedná sa o ťažkú práporovú skupinu, teda predpokladám, že aj tie bojové vozidlá, ktoré sú v zostave tejto práporovej skupiny, sú ťažké.”
Alexander Kolárik:
“11. mechanizovaný prápor, jeho hlavnou výzbrojou je BVP2, ktorý je považovaný podľa NATO štandardov ako ťažká zbraňová technika.”
Miroslav Minár:
“Sme vo fáze, kedy toto vaše cvičenie vrcholí, je pred záverečnou certifikáciou. My sme v pondelok prišli na Turecký vrch, takže čo sa v súčasnosti deje?”
Alexander Kolárik:
“V súčasnosti už je vykonávaná certifikácia, ale certifikácia beží pomimo toho vlastného práporového taktického cvičenia tejto ťažkej skupiny. V súčasnosti 11. mechanizovaná práporová skupina je rozdelená do objektu Sučany, ktorá je ako rezerva 1 veliteľa LCC a do objektu Turecký vrch, ako rezerva LCC takisto, kde má za úlohu zničiť takticko-vzdušné výsadky protivníka, ktorý mal za úlohu zase tu na Tureckom vrchu zničiť, alebo vyradiť naše logistické jednotky, ktoré sú umiestnené dole v tábore a v priestore v Sučanoch sa zase jedná o to, aby sme miestne obyvateľstvo, ktoré je naklonené na stranu nepriateľa, aby sme ich dali na svoju stranu a poprípade zničili nejaké zbrojné sklady protivníka a udržali mierové prostredie.”
Miroslav Minár:
“Čo sa týka teda budúceho možného nasadenia, tak veríme samozrejme že k tomu asi nedôjde, ale k čomu teda vlastne je predurčená táto skupina?”
Alexander Kolárik:
“Táto skupina je predurčená pred NATO, alebo s tým, že je v silách vysokej pripravenosti a v prípade potreby by mohla byť nasadená kdekoľvek kde nám naši spojenci povedia.”
Miroslav Minár:
“Spomínali ste teda ten odpor. Kto je v úlohe toho domnelého nepriateľa?”
Alexander Kolárik:
“Úlohu nepriateľa, pôsobia takisto jednotky spojenej mechanizovanej brigády z 13. mechanizovaného práporu a z 12. mechanizovaného práporu s tým, že tuto na Tureckom vrchu sú to dve prieskumné čaty, ktoré plnia úlohy jak prieskumné, tak aj mechanizovaných vojsk a v priestore Sučian je jedna mechanizovaná čata z 13. mechanizovaného práporu. Z pohľadu veliteľstva pre mechanizované brigády to znamená, že týmto si splníme náš hlavný výcvikový cieľ tohto roku a 11. ťažká mechanizovaná práporná skupina bude od 1. januára ďalšie 2 roky v pohotovosti a v podstate je t o v súčasnom období aj hlavná úloha ozbrojených síl.”
Miroslav Minár:
“Vymyká sa teda nejakým zvyklostiam?”
Alexander Kolárik:
“Vymyká, lebo doteraz sme certifikáciu ťažkej mechanizovanej prápornej skupiny robili v CV Lešť. V súčasnosti to robíme v dvoch priestoroch. Vojaci to majú o to ťažšie, že tento priestor nepoznajú. Dovolím si povedať, že 90 % vojakov je tu prvýkrát, čiže ten terén je pre nich neznámy.”
Miroslav Minár:
“Ale je to aj výhoda svojim spôsobom.”
Alexander Kolárik:
“Je to výhoda, lebo sa môžu precvičiť. Čo je nevýhoda, že v podstate do výcviku idú po 2,5 roka plnenia úloh covidových opatrení, čiže prejavuje sa aj toto tu, že tí vojaci nie sú vycvičení na takej úrovni akú by sme požadovali, ale predpokladám, že ďalším výcvikom v ďalšom období to doženieme.”
Miroslav Minár:
“To znamená, že táto práporová skupina sa bude pravidelne aj precvičovať.”
Alexander Kolárik:
“Áno, bude sa. V prípade pridelených jednotiek, tí sa budú pripravovať v podstate vo svojich vlastných jednotkách a 11. mechanizovaný prápor si bude riešiť výcvik do etapy výcviku roty potom v ďalšom období.”
Miroslav Minár:
“Je dosť možné, že táto práporová skupina v takom tom ozajstnom, v tom veľkom zoskupení, s tými počtami techniky a osôb sa stretne počas tých dvoch rokov?”
Alexander Kolárik:
“V prípade, že táto situácia sa bude vyžadovať, tak sa stretnú, ale pre výcvikové účely sa stretne určite aspoň počas veliteľsko-štábneho cvičenia.”
Miroslav Minár:
"Skúsme to teda poslucháčom Plnej poľnej tak nejak vysvetliť to veliteľsko-štábne cvičenie."
Alexander Kolárik:
“Veliteľsko-štábne cvičenie je v podstate cvičenie na mapách, kde velitelia a štáby riešia situáciu, ktorá im je rozohraná bez použitia jednotiek. Samozrejme, jednotky sú tam rozohrávané a či už spojovacími prostriedkami, alebo počítačmi. Výhoda tohto tu je to, že nemusíme ťahať vojakov a vynakladať veľké finančné prostriedky na ich zabezpečenie buď vo výcvikových priestoroch, alebo v posádkach z ktorých nie sú.”
Miroslav Minár:
“Áno, to znamená, že tam sú velitelia všetkých tých komponentov, ktoré tvoria skupinu.”
Alexander Kolárik:
“Áno, presne tak. Počas toho sú tam velitelia v podstate do úrovní čata, ktoré zabezpečujú plnenia úloh, to čo im veliteľ práporu, alebo jeho nadriadený stupeň, počas tohto veliteľsko-štábneho cvičenia rozohrá.”
Miroslav Minár:
“Situácia v súčasnosti je taká, že Centrum výcviku Lešť je doslova preplnené vojakmi a bojovou technikou. Znamená to teda, že musíte hľadať aj iné spôsoby kde precvičovať tie praktické spôsobilosti vašich vojakov.”
Alexander Kolárik:
“Presne tak. Tuto na Tureckom vrchu budeme nechávať časť techniky, aby boli zabezpečené tieto výcviky technikou a výcvik budeme smerovať hlavne v tých etapách roty tuto na VVP Turecký vrch, kde sú vytvorené podmienky jak pre ubytovanie, ale aj pre výcvik, dovolím si povedať do stupňa rota.”
Miroslav Minár:
“Vy ste pán generál spomínali, že samozrejme súčasťou je aj jednotka pre podporu civilno-vojenských vzťahov a psychologických operácií CIMIC a PSYOPS a ich úlohou je získať časť obyvateľstva na našu stranu. To znamená na stranu jednotky vašej, pretože zatiaľ tie informácie ktoré máte, ste zistili, že nie je naklonená táto časť obyvateľstva tým vašim aktivitám. Ako sa to vlastne precvičuje a čo všetko bolo potrebné urobiť ešte predtým, aby tie špeciálne tímy získali tú podporu?”
Alexander Kolárik:
“V podstate táto civilno-vojenská spolupráca a psychologické operácie sú cvičené vo VP Sučany, kde je rozohraná situácia, že miestne obyvateľstvo je na strane nepriateľa. Počas výcviku v Sučanoch CIMIC a PSYOPS tímy vykonávajú pravidelný kontakt s civilným obyvateľstvom, ako starostom, nejakými novinármi s tým, že zabezpečujú samozrejme aj styk so slovenskými novinami, kde novinári sa pýtajú prečo to robíme, ako sme na tom so spojencami, aká je spolupráca, kto vlastne velí tejto operácii tak, aby aj verejná mienky slovenská bola na strane našich ozbrojených síl, ale nie na strane nepriateľa.”
Miroslav Minár:
“Toto je mimoriadne dôležité aj v súvislosti s vývojom konfliktu na Ukrajine, pretože informačná vojna beží na plné obrátky a kto si získa na svoju stranu to obyvateľstvo, tak ten ”vyhráva".
Alexander Kolárik:
“Áno, presne tak. S tým, že bol som osobne pri takomto rozhovore našich príslušníkov psychologických operácií, kde ich novinári doslova tlačili do toho, aby povedali niečo, aby verejná mienka sa zvrtla proti ozbrojeným silám oproti spojencom.”
Miroslav Minár:
“Využívate aj skúsenosti, ktoré máte nielen vy, ale aj vaši podriadení, z nasadenia v operáciách a na misiách medzinárodného krízového manažmentu. Ako sa niektoré tie skúsenosti premietajú vlastne aj do tohto cvičenia?”
Alexander Kolárik:
“Skúsenosti z operácií medzinárodného krízového manažmentu odovzdávajú hlavne tí starší vojaci, ktorí sa na týchto operáciách podieľajú, mladším príslušníkom. Dovolím si povedať, že niektorí, aj keď sú v podstate už v ozbrojených silách 3 roky, ešte takýto výcvik ani nevideli, nie ešte boli cvičiaci. Čiže títo starí príslušníci, alebo starší príslušníci ozbrojených síl, sú nútení odovzdávať tie skúsenosti ako sa to robí, čo je najlepšie urobiť, tak, aby aj tí noví vojaci, alebo quasi noví starí vojaci, získali tieto výcvikové schopnosti a mohli svoju úlohu plniť tak, ako sa to od nich vyžaduje.”
Miroslav Minár:
“Áno, to je potrebné povedať, že práve jednotky z vašej mechanizovanej brigády boli nasadené napríklad aj v Lotyšsku a vlastne tam sa takéto operácie precvičovali.”
Alexander Kolárik:
“Áno, presne tak. Čiže hovorím, vždycky to je na tých starších, skúsenejších vojakoch, lebo aj dôstojnícky zbor je veľmi mladý v súčasnosti na tom prápore, samozrejme okrem veliteľov rôt, časti príslušníkov štábu, ale velitelia čiat sú na funkciách rok, maximálne dva. Čiže oni v podstate operáciu takejto intenzity, alebo výcvik takejto intenzity, ešte ani nezažili.”
Miroslav Minár:
“V tejto chvíli už vlastne sú naštartované motory bojových vozidiel pechoty a na svojej pozícii je aj veliteľ roty.”
Jozef Bukovský, veliteľ 2. mechanizovanej roty 11. mechanizovaného práporu:
“Kapitán Jozef Bukovský, veliteľ 2. mechanizovanej roty 11. mechanizovaného práporu, Martin.”
Miroslav Minár:
“Čo očakávate v tejto chvíli, keď už teda máte naštartované bojové vozidlá pechoty, aby ste sa ujali pozície?”
Jozef Bukovský:
“Konkrétne jedna mechanizovaná čata je pripravená podporiť útok 1. mechanizovanej roty do objektu 2.”
Miroslav Minár:
“Objekt 2 predstavuje čo?”
Jozef Bukovský:
“Dostali sme hlásenie od prieskumných jednotiek, v objekte 2 sa nachádza nepriateľ cca. v sile 1 mechanizovaná čata.”
Miroslav Minár:
“Rozprávali sme sa s veliteľom brigády, že pre niektorých vojakov je toto cvičenie naozaj taká aj by som povedal že premiéra, pretože po 2,5 roku, kedy ste sa venovali samozrejme iným povinnostiam, úlohám, jednak neznámy terén, prvýkrát na takomto cvičení.”
Jozef Bukovský:
“… vojakov, mladých vojakov, ktorí sú v ozbrojených silách krátko a ktorí sú prvýkrát na takomto cvičení, splnili moje očakávania aj napriek tomu, že počas posledných rokov ten výcvik nebol až taký intenzívny kvôli plneniu iných povinností, ktoré boli dané ozbrojeným silám, ale s ich činnosťou som spokojný a hodnotím to veľmi pozitívne.”
Miroslav Minár:
“Veliteľ roty dohliada na činnosť svojich vojakov, hovorím teraz s kým?”
Veliaci poddôstojník:
“Veliaci poddôstojník …..”
Miroslav Minár:
“Vy by ste asi najlepšie mohli zhodnotiť, pretože ste najbližšie k tým vašim vojakom. Veliteľ zatiaľ vyjadril spokojnosť s tým, ako teda tí, najmä tí noví, ktorí nemali takúto skúsenosť a možnosť dá sa povedať naostro cvičiť a je to istý handicap, pretože ste v neznámom teréne.”
Veliaci poddôstojník:
“Každé cvičenie poukáže, že či výcvik ktorý sme viedli alebo vedieme, speje správnym smerom, ukáže kde sa treba zlepšiť, čo sme robili dobre. Samozrejme tí mladí vojaci, kopec z nich bolo veľké prekvapenia čo sa týka terénu, vojaci sa vedeli zorientovať v tom teréne, máme mapy, takže párkrát sme si to prešli tuná tento terén. Myslím, že neni až taký zložitý ten terén, máme tu veľa orientačných bodov, takže nie je problém čo sa týka orientácie. Mám už toľko cvičení za sebou, že v podstate tie ciele sú rovnaké. Ukázať kde máme nedostatky, to treba docvičiť, čo treba doladiť, čo sa viedlo správnym smerom. Samozrejme trošku nám chýbajú informácie, aby sme mohli upgradnúť výcvik ohľadom nového bojiska.”
Miroslav Minár:
“Ten útok, ktorý budete viesť na objekt číslo 2, samozrejme bude bez použitia ostrej munície, ale vidím, že na sebe máte aj komplet Miles, čiže jednotlivé body budú signalizovať, či vojaci alebo technika dostali zásah.”
Veliaci poddôstojník:
“Áno, tento systém poukazuje, či je niekto zasiahnutý. Bohužiaľ, niekedy v tom zápale boja sa nedá spoliehať či technika je zasiahnutá, nie je zasiahnutá, či je vojak zasiahnutý, alebo nie je zasiahnutý. Ľudia majú štuple v ušiach, niekedy nepočujeme to pípanie, až keď sa niečo … čiaru a v podstate keď opadne ten boj ľudia počujú že pípajú a vedia, že sú zasiahnutí. Takže tam je to menší handicap oproti tej ostrej munície.”
Miroslav Minár:
“Nuž teda verme spolu tomu, že vojaci 11. ťažkej mechanizovanej práporovej skupiny túto ostrú muníciu nebudú musieť nikdy použiť.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
“Naša pochvala na záver patrí vojakov 12. mechanizovaného práporu dislokovaného v Nitre Krškanoch. Nezabúdajú tu totiž na svojho kolegu a kamaráta, desiatnika Miloša Rízeka, ktorý ich pred 2 rokmi nečakane opustil. Na jeho počesť zorganizovali 2. ročník charitatívneho behu. Najlepšie 6-kilometrovú trasu okolo rieky Nitra zvládli rotný Marián Ivan a slobodníčka Lucia Volková. Finančná zbierka z tohto charitatívneho behu bude odovzdaná manželke a dcérke po nebohom Milošovi Rízekovi. Palec hore aj s našou pochvalou na záver.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
