- Dátum: 08.04.2022
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 29.48 MB
Plná poľná
[08.04.2022; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná. Mala to byť najskôr Kambodža, avšak príkaz zhora začiatkom roka 1992 znel: Pripravte jednotku k nasadeniu na mierovú misiu Organizácie spojených národov na Balkán. Česi a Slováci vo vyše 500-člennom kontingente začali písať novodobú kapitolu vtedy ešte Československej armády 12. apríla 1992. Bolo mi cťou byť pri tejto historickej udalosti ako hovorcovi jednotky a jeho veliteľovi, podplukovníkovi Karlovi Blahnovi. Dnes brigádny generál vo výslužbe je čestným hosťom Plnej poľnej."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
"Ako a kedy ste sa dozvedeli, že budete veliteľom tejto ozaj výnimočnej československej jednotky? Pretože to bola prvá vlastne, keď opomenieme nasadenie našich vojakov počas kórejskej krízy, alebo teda československý samostatný chemický prápor v Perzskom zálive. Predsa len, toto bola výnimočná prvá mierová misia vojenskej jednotky Českej a Slovenskej federatívnej republiky."
Karel Blahna, brigádny generál vo výslužbe:
"Niekedy v októbri v roku 1989, kedy vtedajší náčelník Generálneho štábu vypísal výberové konanie pre dôstojníkov do jednotiek OSN, čo tu predtým nebolo u nás v armáde. Bolo tam uprednostnených niekoľko faktorov. Jedným z nich bola znalosť angličtiny a ja som práve v roku 1989 v júni zložil na brnenskej vojenskej akadémii skúšku z angličtiny, čo bola na vtedajšiu dobu taká zvláštnosť trochu. Naviac som mal odslúžených niekoľko rokov veliteľských v náčelníckych funkciách a páčila sa mi teda myšlienka, že by bolo zaujímavé ísť odslúžiť do mierových jednotiek, pretože symbol modrej vlajky OSN je mierová vec, nie bojová. Takže v januári v roku 1990 som nastúpil na ďalší jazykový kurz a na jeseň v roku 1990 som nastúpil ako veliteľ práporu mierových síl OSN, ktorý sa začal vytvárať vo výcvikovej základni v Českom Krumlove. Bola to vtedy úplná novinka. Nikto nemal predstavu o čom to je a vlastne sme, dá sa povedať, tvorili všetko na kolene. Mne veľmi pomohlo, že som dostal šancu byť vyslaný na dva kurzy OSN do Viedne."
Miroslav Minár:
“Áno, rakúsky Bundeswehr mal v tom čase obrovské skúsenosti, či už z Golanských výšin, alebo z ďalších mierových misií, takže áno, to bola pomerne dobrá škola.”
Karel Blahna:
"Boli to naozaj dobre organizované kurzy, pretože okrem Golan oni mali napríklad Cyprus ešte a ďalšie a bolo tam veľa dôstojníkov rakúskej armády, ktorí prešli misiami a jednak to boli aj naši kolegovia v tom kurze, pretože sa pripravovali na ďalšie misie, takže bol to aj kontakt s armádami inými, ako sme boli predtým boli zvyknutí. Mal som možnosť vidieť ako sa pracuje tam, ako oni tvoria prípravu na tieto operácie, ako cvičia svoje jednotky."
Miroslav Minár:
"V tom čase sa ešte asi nepredpokladalo, že československá jednotka bude nasadená na zemí bývalej Juhoslávie. Napriek tomu, samozrejme, ste sledovali asi ten vývoj, ktorý tam bol v tých začiatkoch tých 90. rokov, pretože až vlastne do vášho odchodu v apríli 1992 tá situácia sa vyvíjala, až teda dospela k tomu, že na základe Daytonských dohôd sa potom teda vytvorila tá jednotka mierových misií OSN s názvom UNPROFOR."
Karel Blahna:
"No my sme tú situáciu sledovali globálne. Prvé informácie o našom možnom nasadení boli, že pôjdeme do Kambodže, čo bola pomerne nečakaná informácia a pravdu povediac som si to ani veľmi neželal. Takže sme zháňali materiály, aby sme získali informácie o tom ako to tam prebieha, čo sa tam deje v tej krajine vôbec. Potom sa ale začal vytvárať konflikt na Balkáne a tak rokovalo na OSN kam dostaneme mandát. A presne si to nepamätám, ale myslím, že to bolo v januári 1992, prišla informácia, že ide o Juhosláviu a že bola požiadaná Československá republika o vyslanie jednotky na Balkán. Čo bolo akceptované a niekedy vo februári sme dostali mandát na vytvorenie jednotky a vyslanie do tzv. Srbskej krajiny, dnes Chorvátska."
Miroslav Minár:
"To vtom čase aj tu u nás sa spájal Balkán, alebo resp. to miesto pôsobenia československej jednotky s legendárnymi Plitvickými jazerami, s Winnetouom, Pokladom na Striebornom jazere, ale tá idylka tam nebola taká zrejme. Už aj tie prvé rokovania, ktoré ste absolvovali na mieste pôsobenia, prvé kontakty s tými lídrami, kde jednotka mala nastúpiť naznačovali, že to nebude prechádzka rajskou záhradou."
Karel Blahna:
“To bolo na tom to … mali spojenú svoju predstavu o Juhoslávii slnko, more, pohoda. Ale tá realita bolo oveľa drsnejšia a bolo smutné vidieť mestá, kde sme prechádzali, kde horeli domy a boli rozbité, rozstrieľané domy, kde horelo ešte všetko a kde to bolo také nepekné. A tie prvé kontakty keď sme tam prišli, keď sme vykladali našu techniku v Karlovaci z vlaku a presúvali sme sa zhodou okolností okolo tých Plitvických jazier, ktoré sme nakoniec mali vo svojom regióne, tak veľmi veselé to nebolo. Pre mňa napríklad bolo najhoršie si zvyknúť na to nevyslovovať slovo Juhoslávia, čo sme mali pod kožou zašité a proste sme tak vnímali tú krajinu, že sa tak volá a že taká je. Takže som sa rýchlo musel naučiť hovoriť bývalá Juhoslávia, no pretože sme boli v tej oblasti srbskej krajiny, tak na strane srbská krajina na strane chorvátskej hovorili, že sme v Chorvátsku. Celkom mi to trvalo kým som si na to zvykol.”
Miroslav Minár:
“Ten mandát OSN bol jednoznačne daný, zachovať nestrannosť, ale dalo sa to vôbec? Keď aj tá srbochorvátčina a čeština, slovenčina sú príbuzná jazyky, čiže tam či už na jednej alebo na druhej strane zrejme tam boli také pohnútky tých lídrov proste si vás získať na tú svoju stranu. Asi toto bolo obtiažne udržať tam tú nestrannosť.”
Karel Blahna:
"No tých rozporuplných aspektov tam bolo dosť. Samozrejme, tí ľudia sú nám blízki. Keď oni, či už to boli Srbi alebo Chorváti, keď boli samostatne, tam sme s nimi vždy mali dobré rozhovory, rozumeli sme si, človek nepotreboval tlmočníka, pretože si rýchlo zvykol na to, že im rozumie a boli to príjemní ľudia, kým sa nezačalo hovoriť o tých konfliktných veciach. Tam už to išlo všetko nabok potom. Čo mi veľmi prekážalo bolo to, keď sa od jesene roku 1992 začalo hovoriť o rozdelení Československa a oni mi to dávali dosť najavo, pretože mne dávali také podcenenie najavo, že čo ja im tam chcem hovoriť, keď za chvíľu bude vojna u nás až sa rozdelíme a že oni nám tam budú robiť UNPROFOR pre Československo. Takže som sa necítil v tomto smere dobre. Ale predviedli sme im doslova taký koncert, že tomu nemohli ani uveriť, pretože Československo sa od 1. januára 93 rozdelilo, ale náš prápor prešiel určitými organizačnými zmenami, ale zostal stále český a slovenský až do marca, do prvej rotácie, kedy následníctvo toho práporu dostala Česká republika a Slováci vytvorili svoj ženijný prápor."
Miroslav Minár:
"Vráťme sa ešte teda do tých dní a týždňov prípravy jednotky v Českom Krumlove. Ono to bolo veľmi hektické obdobie, pretože tam sa muselo do detailu počítať so všetkým. Príprava techniky, materiálu, samozrejme proviantu, pretože ten mandát znel, že prvých 60 dní budete odkázaní sami na seba, jednotka odišla, zatiahla sa opona a účinkujte."
Karel Blahna:
“No bolo to pre nás dosť hektické. Naozaj, o prvé, ako som už povedal vôbec celá tá príprava, vrátane výcviku, všetko sme tvorili na kolene a ja by som tu zdôraznil to, že som tam mal naozaj partiu poctivých a výborných ľudí, ktorí do toho išli so všetkou energiou a zdá sa to to také možno dnes nepochopiteľné, ale my sme celý deň tam fungovali v kasárňach a robili sme veci, ktoré boli potrebné. Ale večer, keď sme napríklad o 8. alebo 9. hodine večer išli, všetci sme bývali na slobodárkach vtedy, tak sme ja so svojimi zástupcami a aj s veliteľmi rôt sme veľakrát ešte posedeli na tej slobodárke a ešte sme preberali veci dlho do noci, čo ešte by sme mali ako urobiť, aby to bolo čo najlepšie. Čo sa týka tej samotnej prípravy pred výjazdom, tak tá príprava na 60 dní samostatnosti bola pre nás také niečo nepredstaviteľné, pretože naše možnosti vtedy boli také ako boli a hlavne čo sa týkalo potravín, tak sa vymyslelo, že budeme mať 4 prívesy veľké, návesy, s mrazákmi a že do toho napchajú všetky potraviny, aby sme na tých 60 dní vystačili. Ani som netušil ako je to pasca, pretože do toho patril napríklad aj chlieb a ten chlieb, ten samozrejme za 3 týždne už bol nejediteľný. Takže sme tam robili čo sme vedeli, naši kuchári boli skvelí, ale boli s tým samozrejme veľké ťažkosti. Tam som spoznal to, aká zlá je nedôvera, ktorá vládne medzi ľuďmi, pretože keď som sa zaujímal ako to majú vyriešené naši susedia Francúzi, no tak tí to mali jednoduché. Tí mali určité zásoby potravín, ale veliteľ práporu mal k dispozícii nejakú, nie malú sumu peňazí a chodili si nakupovať čerstvý proviant na stranu kde nebol konflikt a tam si urobili zásoby, priviezli ich a mali sa pomerne dobre, na rozdiel od nás.”
Miroslav Minár:
"Áno, keď už spomínate, Francúzi, ja si tiež spomínam na to, že oni mysleli na všetko. Dokonca mali tam aj zásoby suchého mlieka, plienok, detských výživ, ale aj nechcem povedať priamo čučo, ale aj zásoby vína pre svojich vojakov."
Karel Blahna:
"No áno, to bolo pre nás také povzbudenie, pretože veliteľ francúzskeho práporu mi povedal, že je to nemysliteľné, aby si Francúz po obede nedal pohár vína, čo u nás neexistovalo. Mali sme potom podporné družstvo Holanďanov, ktorí nám zabezpečovali satelitné spojenie a tí dostávali z Holandska pivo, takže veliteľ toho družstva mi často pozýval nech ho prídem navštíviť a dával mi ochutnať ich pivo a my sme v tomto smere nemali nič."
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Domnievam sa, že takou dobrou výhodou pre československý prápor, pre vás ako veliteľa, bol aj fakt, že v mestečku Sluň mali svoje veliteľské stanovište naši priatelia z Poľska, skúsení velitelia, napríklad plukovník Kurzyca, ktorého si pamätám určite spoločne a naozaj asi aj tí Poliaci v tých počiatkoch pôsobenia československého práporu výrazne pomáhali etablovať sa vám v tých podmienkach.”
Karel Blahna:
“Na juhu boli, ako som spomenul Francúzi, francúzsky prápor a na severe boli Poliaci, ale už to nebol náš sektor. Oni boli súčasťou inej organizácie. Ale napriek tomu sme spolu nadviazali veľmi blízka a priateľské kontakty a stýkali sme sa tak ako to bolo možné a potrebné. Plukovník Kurzyca bol skúsený bojovník. Bola tam taká jedna zvláštna situácia, okolnosť, že keď on odišiel domov, tak ho vystriedal plukovník Jan Kempara, čo bol môj spolužiak z postgraduálneho štúdia na Vojenskej akadémii v Brne. Takže vedel aj perfektne česky.”
Miroslav Minár:
“Trošku asi horšie to bolo s tými ozajstnými susedmi, s ktorými ste boli v sektore a to boli vojaci z Kene. Lebo aj keď sa budovali tie kontrolno-prepúšťacie miesta, check-pointy, tak oni natiahli špagát, motúz, uviazali ho cez cestu, sadli si a čakali čo sa bude diať, kdežto na našej strane sa naozaj budovali také tie ozajstné check-pointy.”
Karel Blahna:
“Povedal by som, že naši vojaci tam ukázali veľmi silné chalupárske vlastnosti.”
Miroslav Minár:
“A improvizácia k tomu.”
Karel Blahna:
“A improvizáciu. Pretože vedeli postaviť si také obytné objekty, nad ktorými žasli aj velitelia misie, ktorí keď to videli čo sme tam dokázali robiť. Kdežto iné jednotky, aby som nikoho neznižoval, tak čakali čo im misia dodá a v podstate čakali až do toho času, keď oni zavážali tie kontajnerové ubytovne a kuchyne a dovtedy tam žili tak trochu pralesným spôsobom. Ale na druhej strane tých kenských vojakov som mal rád, pretože oni boli také čisté duše. Plnili tie úlohy, dokonca mali niektoré jednotky v horách, čo pre nich nebolo práve veľmi príjemné, lebo tam bola veľká zima.”
Miroslav Minár:
“Bola to mierová misia, československý prápor tam nastúpil už v čase keď bol pokoj zbraní, no napriek tomu sa vyskytli také krízové situácie. Ja si v tejto chvíli spomínam … 2, dedinka Podlapač, chorvátski obyvatelia obkľúčení ozbrojencami, pravdepodobne srbskými a naša úloha, úloha našich vojakov, to boli vojaci z roty, ktorá bola na Udbine, tam letisko bolo, no a potom samozrejme keď sme sa rozprávali o tej spolupráci s Francúzmi, tak výnimočná spolupráca v júli 1992, utečenecký tábor.”
Karel Blahna:
“Nepovedal by som, že keď sme tam nastúpili, že už bol pokoj zbraniam. Ten vlastne nebol nikdy, až úplne na samom konci. Ale vždy boli niekde nejaké prestrelky medzi jednotlivými tými stanovišťami a my sme samozrejme na to museli nejako reagovať. A ten Podlapač bola udalosť, to bola taká silnejšia a na to ma upozornil veliteľ tej udbinskej roty, kapitán Nikola, ktorý ma podal informáciu, že je tam podozrivý pohyb a že má pocit, že tam môže prísť k nejakej genocíde miestnych Chorvátom, ktorí v tej obci žili a chcel odo mňa, aby som sa rozhodol na ďalšiu činnosť. Takže som mu nariadil, aby tam umiestnil kontrolnú jednotku a ak bude potrebné, aby sme urobili ďalšie kroky. A myslím si, že nebudem preháňať keď poviem, že sme celkom pozitívne tam vystúpili, že sme zachránili tú obec pred zničením. Tí ľudia potom boli veľmi vďační za to, že sme im pomohli a že sme ich zachránili.”
Miroslav Minár:
“Áno, tam prišlo aj k tomu, že v podstate oni boli zablokovaní od prísunu napríklad pohonných látok, preto si nemohli obrábať svoje polia.”
Karel Blahna:
“Ten nedostatok pohonných látok, to bol najväčší problém v celom tom sektore, pretože oni nemali odkiaľ ich získavať. Takže sa to prejednávalo aj v rámci velenia misie a potom sa prijímali niektoré kroky na to, aby to obyvateľstvo tam nezostalo úplne naprázdno.”
Miroslav Minár:
“Áno, aj poštový kontakt so svojimi blízkymi na chorvátskej strane, pretože ani to tam nefungovalo, pošta, no a samozrejme veľmi taká emotívna skúsenosť bola tá, že pokiaľ sme sledovali mnohí, či ešte v čase keď sme boli doma na území Československa, tie utečenecké tábory ako tam tí ľudia prežívajú, tak toto sa stalo v jednu júlovú noc, kedy jednotka bola doslova požiadaná na poslednú chvíľu, aby naštartovala svoje vozidlá a pomohla tam evakuovať časť ľudí do bezpečia.”
Karel Blahna:
“Tam to bolo podstatne zložitejšie, pretože ma najskôr kontaktoval veliteľ francúzskeho práporu, ktorý mi oznámil, že tam došlo k zablokovaniu jeho jednotky, že tam sú nejakí mŕtvi a zranení a že tam je silná paľba, že sa tam nemôžu dosť a žiadal ma, aby som mu pomohol. Ja som hovoril, že to nie je môj sektor a že nemám mandát tam pôsobiť. Tak potom sa na mňa obrátil aj veliteľ sektoru, alebo nadriadený veliteľ, generál môj a žiadal ma o to isté a teraz bolo v podstate na mne ako sa rozhodnem. Podľa toho mandátu, ktorý sme mali, tak ja som mal pôsobiť v mojom sektore a šmitec. A teraz išlo o o to, mal by som správne informovať Prahu, mal by som podať o tom nejaké hlásenie, lenže vtedy sme ešte nemali žiadne spojenie, bolo to všetko také dosť riskantné pôsobenie. Takže nakoniec som sa rozhodol, že to riziko na seba zoberiem, zvolal som štáb a veliteľov jednotiek a postavil som takú skupinu o sile necelej jednej roty, určil som tam veliteľa tej rady, Petr Pavel, ktorý sa neskôr stal náčelníkom Generálneho štábu zhodou okolností a vyslal som ich, aby sa presunuli do priestoru toho francúzskeho práporu a podal som informáciu tomu veliteľovi, aby aj oni ich zaviedli, aby im osvetlili tam konkrétne tú situáciu na mieste. A išlo to o to, separovať ten konflikt medzi Srbmi a Chorvátmi, ktorý tam prebehol, pretože to bola jedna z ich skúšok, ktoré medzi sebou uskutočňovali, takú prestrelku, ktorá bola dosť silná a bohužiaľ tam zostali tí Francúzi v tom. Samozrejme riešili sme to aj v s velením misie v Záhrebe a požiadali sme, aby kontaktovali velenie chorvátskej armády, aby stiahli tie jednotky. Náš veliteľ jednotky ten zase kontaktoval tých veliteľov tých Srbov. Našim chlapcom a naozaj podarilo v priebehu asi 2 dní, alebo 3, tam tú situáciu zvrátiť, podarilo sa im vytiahnuť hlavne tých zranených vojakov, potom aj tých mŕtvych vojakov a vrátili sa našťastie bez strát. Získali sme tým veľmi silnú pozíciu v rámci misie, pretože o ničom inom sa pomerne dlho nehovorilo, len ako česko-slovenský prápor zafungoval. Dokonca som bol veľmi prekvapený, že asi za 4 dni som dostal informáciu, že priletí osobne minister obrany Francúzska Pierre … a priletel vrtuľníkom až na to naše stanovište a chcel sa stretnúť s tými veliteľmi konkrétnymi, ktorí tam pôsobili a osobne im poďakoval a bol to taký silný zážitok.”
Miroslav Minár:
“Vráťme sa teda ešte k tej situácii, ktorá tam nastala s tými ľuďmi,ktorí utekali pred vojnou. Oni sa dostali do takej situácie, kedy mnohí len tak čo mali na sebe, dostali sa do toho tábora, ktorý tam zriadili Francúzi a vtedy sme boli požiadaní, že aby sme tam prišli a pomohli časť tých ľudí evakuovať. No a tam nastala situácia, kedy sme prechádzali spoločne a zaznelo tam spod jedného stanu Dobrý den, já chci domu.”
Karel Blahna:
“To išlo, ak sa nemýlim, o tú situáciu na Dolní Lapac a tam naozaj bola taká situácia, že Srbi nám tam obkľúčili celkom veľké množstvo ľudí, ktorí boli zrejme Bosniaci, pretože potom chceli ísť do Bosny, ktorú sme mali za hranicami toho nášho sektora, ale bol problém ako ich oficiálne tam previezť. A museli sme to riešiť na obidvoch frontách, aby vôbec nám povolili Bosniaci, kde bol tiež konflikt vlastne, aby nám povolili tam tých ľudí previesť. Niektorí chceli, niektorí nechceli. Teraz keď videli, že sa tam rozmiestňujú tí Srbi, že na nich mieria zbraňami, tak to bola taká neutešená situácia. My sme tam dali aj našich lekárov, aby im pomohli, pretože tam ľudia kolabovali, boli tam starí ľudia, boli tam malé deti. Nakoniec sa podarilo tú situáciu nejak zvládnuť a naše vozidlá Tatra, ktoré tam boli veľmi obľúbené, tak sme tam pristavili, urobili sme konvoj a tých ľudí sme nechali nasadnúť do tých vozidiel a potom nastal taká trošku drsná situácia, pretože sme ich skoro 2 dni viezli na tých Tatrách a okolo nás sa stále plížili tí Srbi, vôbec nechceli dovoliť tým ľuďom, aby zliezli z tých vozidiel. Takže tie vozidlá potom tak patrične vyzerali. Nakoniec sa to podarilo, doviezli sme ich do Bihača na bosnianskej strane a tam si tých ľudí vyzdvihli ich príbuzní.”
Miroslav Minár:
“Pani Simona Vojič, to bola naša krajanka, ktorá keď videla insígnie československé, tak tam bola s manželom, bola tam s dvomi deťmi.”
Karel Blahna:
“Toto bol prípad, kedy to bola česká žena. Ale boli častejšie problémy, že boli manželstvá, kde bol manžel Srb, manželka Chorvátka, alebo opačne a mali deti. A samozrejme že to manželstvo sa rozpadlo, pretože tam ten nacionálni syndróm bol veľmi silný a naviac to tam obvykle riešili tak, že keď bol otec Srb mali syna, tak ten zostával s otcom, pretože to bol budúci vojak a matka s dcérou, tú vyhnal, aby išla do Chorvátska. Takže my sme využívali svoje cesty, keď sme chodili na vedenie misie, napríklad do Zágrebu a týchto ľudí sme prevážali, prevažne tie matky s dcérami, obvykle to tak bolo. Tak sme ich tam prevážali na chorvátsku stranu, aby sme ich dostali cez front, čo bolo tiež svojim spôsobom trochu riskantné, pretože tí Srbi nás chceli kontrolovať, sme sa nedali, no ale bolo to zložité.”
Miroslav Minár:
“Tie rozhovory, ktoré sa viedli medzi lídrami českými a slovenskými speli k tomu, že to rozdelenie už bude definitívne. Ako toto zapôsobilo na príslušníkov jednotky?”
Karel Blahna:
“To rozdelenie republiky bolo pre tých chlapcov dosť také citeľné, povedal by som. Pretože v Prahe a v Bratislave sa dohodlo, že tá jednotka sa rozdelí v pomere 2:1, 2 diely Česi, 1 diel Slováci. Keď som to začal riešiť, tak tí vojaci sa začali búriť, pretože hovorili, my nechceme ísť do inej jednotky, my tu chceme spolu do konca to doslúžiť. Oni chceli byť spolu až do konca tí chlapci. To isté bolo aj v štábe medzi tými dôstojníkmi. Takže aby som povedal pravdu, tak som niektoré veci tak celkom nesplnil a nechal som si ich tak potajme pre seba a že som na to netlačil, pretože vzťah medzi ľuďmi sa nemá rušiť.”
Miroslav Minár:
“Áno, no a prišiel ten nový rok 1993, no tam sa asi ťažko oslavoval. Oslavoval sa samozrejme nový rok, ale asi sa nejak zvlášť bujaro, ako to bolo napríklad v Prahe alebo v Bratislave, neoslavoval vznik dvoch samostatných republík.”
Karel Blahna:
“No tam sa veľmi neoslavovalo, pretože predsa len sme boli stále v tej bojovej situácii a nevedeli sme nikdy čo sa kde stane a pretože na tom Balkáne je taký ten spor s ich že keď sa niečo oslavuje, tak sa strieľa do vzduchu napríklad ale človek nikdy nevedel kam tá guľka letí. Keď sa začalo strieľať, tak sme boli všetci ostražití. Takže samozrejme služba sa držala, kontroly sa robili a žiadne veľké oslavy neboli.”
Miroslav Minár:
“Viackrát, keď som robil rozhovor s veliteľom ženijného práporu, s plukovníkom Ľubomírom Kolenčíkom, tak si pochvaľoval tú spoluprácu, ktorá sa tam nadviazala s vami a s velením československej jednotky, už teda jednotky samostatne českej a slovenskej a vlastne aj to prispelo k tomu, že to nasadenie ženijného práporu na Balkáne prebehlo v podstate hladko.”
Karel Blahna:
“Tak tam sme zase mali trošku výhodu my, že sme mohli pomôcť Slovákom s … jednotky, pretože už sme tam boli viac doma nehľadiac na to, že aj časť tých dôstojníkov z práporu môjho prešlo do toho práporu ženijného. Takže už aj oni vedeli čo a ako a vedeli sa tam pohybovať. To rozdelenie, nemôžem si pomôcť aby som to nepovedal, že z neho boli všetci úplne hotoví, pretože oni nechápali, ako to, že my medzi sebou sa nehádame, že nemáme žiadne rozpory. Ja som tam potom bol ešte v jednej misii v roku 1995 a bol som zástupcom veliteľa sektoru, kde bolo zastúpenie toho ženijného práporu, bola tam jedna alebo dve roty v tom čase myslím a pýtali sa ma Kanaďania, Jordánci, že ako ste vy s tými Slovákmi, že sa dorozumievate, že ste stále spolu. Chlapci tam piekli živánsku, tak nás pozvali a oni to vôbec nedokázali pochopiť, že my vlastne sme spolu stále. Ja hovorím celý čas, celý svoj život, ja som sa narodil ako Čechoslovák a tak asi aj skončím. Ja sa nebudem prerábať.”
Miroslav Minár:
“Celé to obdobie tých prvých mesiacov československá jednotka prešla strastiplnou cestou, bez vážnejšej ujmy na zdraví, ale predsa len nastala taká jedna situácia, to bolo v apríli 1993, keď na zaraďovačke ženijného práporu bol Igor Rigo a vlastne bol súčasťou ešte teda toho zostatku tej československej jednotky a tragicky zahynul.”
Karel Blahna:
“Pre mňa to bola dosť tragická udalosť, pretože de facto to bol posledný deň, keď som ja ešte velil a odovzdával som novému veliteľovi jednotlivé časti toho regiónu a práve som sa pohyboval tam v horách, kde som nemal spojenie a tam som mu ukazoval tie jednotlivé stanovištia a teda dozvedal som sa že prišlo k prestrelke medzi Srbmi a Chorvátmi a že bola nejaká mínometná streľba a že tam sú asi nejakí mŕtvi. Tak samozrejme že som na to reagoval, išiel som na tú pozíciu, po ceste som dostal informáciu, že tam smeruje aj veliteľ sektoru, nadriadený môj, no a tak keď sme tam prišli, tak sme zistili, že bohužiaľ rotmajster Rigo je mŕtvy a že ho zasiala črepina. Bola to posledná udalosť, ktorá vôbec nemala nastať a samozrejme, že to začiernilo celú tú činnosť našu, ktorá tam bola a v podstate tam prebiehalo bez zranení a ten chlapec, to bol bezvadný chlapec, mal ísť domov a bolo to celé veľmi nešťastné.”
Miroslav Minár:
“Pochopiteľne, pán generál, bolo to vzrušujúce, zaujímavé. Čo vám teda tento život veteránsky na misiách dal a čo vám vzal?”
Karel Blahna:
“Myslím si, že na základe našich skúseností z tejto misie sa potom rozvíjala celá naša, alebo resp. obe, ako slovenská tak česká armáda, ktoré sa rozvíjali novým spôsobom. Ja som zužitkoval tie skúsenosti keď som sa vrátil späť do našej armády a podieľal som sa na výstavbe našej novej jednotky, brigády rýchleho nasadenia, ktorá bola taký nový symbol toho nového vývoja armády a bola to jednotka, ktorá v tej ďalšej pôsobnosti obišla v podstate všetky misie, ktoré nasledovali. Vyrástla z toho dosť kvalitná, medzinárodne uznávaná jednotka.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
